500

Prečo je Martin Luther aj 500 rokov po svojom neúspechu reformovať rímskokatolícku cirkev predmetom úvah teológov aj cirkevných lídrov by sme mohli pochopiť, ak sa bližšie pozrieme na text jedného z najcitovanejších katolíckych teológov súčasnosti.

Hans Küng 1. marca 2017 publikoval svoj text k posolstvu reformácie v jeho chápaní z perspektívy kresťana a katolíka, ktorý má dosť slobody kriticky komentovať pozície rímskokatolíckej úradnej cirkvi, jej pastierov a zároveň teologicky necíti potrebu stať sa členom inej kresťanskej denominácie.Hans Küng zhrnul svoj pohľad na 500 rokov reformácie a dôsledného vnímania jej prínosu do súčasnosti a dejín existencie kresťanských cirkví do štyroch praktických požiadaviek, ktoré majú na praktickej úrovni potvrdiť úprimnosť ekumenických snáh zo strany rímskokatolíckej cirkvi.

Rehabilitácia Martina Luthera

Prvou je požiadavka rehabilitácie augustiniánskeho mnícha a teológa Martina Luthera. Osoba reformátora je vždy ochrannou známkou reformačného procesu a procesov, ktoré reformácia spustila. Rímskokatolícka cirkev však nazýva reformáciu západnou schizmou a jej nositeľ je teda schizmatik. Toto rámcovanie reformácie bolo po dlhé storočia dôvodom, kvôli ktorému sa celé rodiny, krajiny a komunity nevedeli dopracovať k jednote a spolupráci na tých najzákladnejších ľudských podujatiach akým je napríklad založenie rodiny či krst a výchova detí. Katolícka cirkev dlhé roky účinne viedla svojich členov v tom duchu, že mimo rímskokatolíckej cirkvi niet spásy a aj dnes sú katolíci presvedčení o tom, že plnosť prostriedkov spásy majú pod kontrolou len oni. Toto chápanie má silnú zotrvačnosť a otvorenejšie vnímanie faktu manželstva členov rímskokatolíckej cirkvi s členmi a členkami iných kresťanských denominácií je vlastne až ovocím Druhého Vatikánskeho koncilu. Formálna rehabilitácia Martina Luthera by otvorila veľa ešte nespracovaných návrhov teologického pohľadu na sviatosti, cirkev, klérus a jeho postavenie a vzťah k laikom. Plná rehabilitácia by bola začiatkom hlbokých inštitucionálnych zmien rímdskokatolíckej cirkvi.

Zrušenie exkomunikácií

Druhou tézou, ktorú prezentuje Hans Küng je zrušenie exkomunikácií z obdobia reformácie. Tie vlastne vieroučne a disciplinárne zabezpečili hegemóniu katolíckej náuky pri interpretácii spoločnosti a jej poriadku. Reformátori sa postavili na čelo procesov, ktoré viedli k budovaniu spoločnosti a sveta, v ktorom pápež už nemal dominantné postavenie a tí, ktorí učili inak ako pápež a jeho lojálni pomocníci, sa postavili na čelo reformných spoločenských, ekonomických a politických hnutí. Tie viedli k sekularizácii a demokratizácii spoločenských aj cirkevných pomerov. Zrušiť exkomunikácie z obdobia reformácie by však muselo viesť aj k pripusteniu teologickej plurality v dnešnej rímskokatolíckej cirkvi a k istej forme rehabilitácie dnešných neželaných teologických prúdov a ich autorov od teológie oslobodenia až po samotného Hansa Künga.

Uznanie cirkevných úradov

Treťou požiadavkou, s ktorou Hans Küng prichádza, je uznanie protestantských a anglikánskych cirkevných úradov. To by znamenalo otvorenie ďalších doteraz teologicky neprijateľných interpretácií týkajúcich sa sviatostí: predovšetkým sviatosti vysvätenia kňazstva, ktorá zabezpečuje klerocentrické fungovanie rímskokatolíckej cirkvi ako aj jej hierarchické fungovanie na čele s rímskym biskupom ako absolutistickým monarchom, ktorý sústreďuje vo svojich rukách všetku výkonnú, zákonodarnú aj súdnu moc. Do akej miery to dodáva rímskemu katolicizmu v dnešnej dobe krízy inštitúcií punc funkčnosti a akčnosti by bolo predmetom dlhej diskusie. Jednotný hlas rímskokatolíckej cirkvi, ktorý je však nevymožiteľný a často ho nepočúvajú zvlášť v oblasti spoločensko-etických tém aní tí najvernejší, je dnes nielen symbolom ale aj nevyslovenou túžbou nielen cirkevných lídrov. Kríza systému liberálnej demokracie vedie neraz k túžbe po autoritárskych usporiadaniach spoločnosti a nezaťažuje sa zlepšovaním kongregačno-prezbyterálnych modelov ani v nekatolíckom prostredí.

Eucharistia a jednota

Štvrtou požiadavkou, ktorú Hans Küng artikuluje, je vzájomná eucharistická pohostinnosť kresťanských spoločenstiev a komunít. Tu je na stole predovšetkým náuka o eucharistii a teologické tézy o eucharistickej transsubstanciáci, transfinalizácii či transsocializácii. Tieto teoretické vieroučné tézy sú svojou nezrozumiteľnosťou ďaleko od každodenného vnímania kresťanských komunít, ktoré túžia pri spoločnej sociálnej či misijnej činnosti spoločne sláviť aj eucharistiu nielen ako magický rituál, ktorý je odmenou pre dobrých katolíkov, ale predovšetkým ako prirodzené vyjadrenie Božej prítomnosti a zdroj ľudskej spolupatričnosti veriacich v ich každodennom kresťanskom živote.

Provokácia alebo reálne očakávania?

Viete si splnenie týchto štyroch podnetov Hansa Künga predstaviť? Alebo sa vám zdá, že iba provokuje? To sú práve tie krajné pozície intervalu v rozpätí ktorého sa rozprestierajú možnosti zmysluplne a poctivo reflektovať päťsto rokov existencie aj iného ako rímskokatolíckeho kresťanstva. Priestor pre Františkovu otvorenosť a odvahu je veľký. Hans Küng ako koncilový teológ, ktorý sa sám stále považuje za katolíka, to nemohol naformulovať stručnejšie.

Písané pre Dialog 3/2017 
 


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk