Amnestia ako epizóda


Naša spoločnosť sa počas posledných týždňov vrátila k reflexii udalostí, ktoré boli spojené so zavlečením prezidentovho syna do Rakúska. Okolnosti tohto činu sa snažili vyšetriť rôzni vyšetrovatelia. Ukazovalo sa však, že ide o čosi viac ako len o akt zločineckej či kriminálnej svojvôle. Prepojenie organizovaného zločinu, štátnych orgánov a vtedajšej politickej elity sa ukazovalo ako stále pravdepodobnejšie. No „prišli“ amnestie.

V kinách bol uvedený aj film Únos, ktorý z hľadiska dramaturgie či spracovania nemusí byť pre nezasväteného diváka veľmi výpovedný, no pre svedkov diania na Slovensku toho obdobia bol dosť silnou pripomienkou temnej súčinnosti síl zla pri snovaní svojich intríg a účinných mechanizmov moci. Z plátna dýcha desiatky minút atmosféra spoločnosti, ktorú spravujú ľudia, ktorí sú si vedomí svojej neohroziteľnosti ako aj faktu, že vedome pracujú na tom, že sa im nič nemôže stať.

Keď sa 6. apríla 2017 dostal do Zbierky zákonov zákon o zrušení amorálnych amnestií, vznikla situácia, ktorá otvára cestu pre primerané vyriešenie tohto temného reťazca udalostí a skutkov, na konci, ktorého je momentálne bezúhonný bývalý šéf štátneho orgánu, ktorý podľa dostupných informácií zo zverejneného vyšetrovacieho spisu, jednotlivé čiastkové operácie významne koordinoval.

Prečo je pre dušu spoločnosti dôležité vedieť spracovať takéto situácie? Lebo ide o samotné jadro  jej ďalšieho zdravého vývoja. Súdy ako aj bezpečnostné orgány majú bdieť nad tým, ako sa v spoločnosti uplatňuje spravodlivosť. Právo je – ako hovoria jeho teoretici – práve umením spravodlivosti. Nové právne predpisy vznikajú v situáciách, ktoré ukazujú, že niečo sa spod práva vymyká. Zákonmi nie je možné popísať a predvídať všetko, čo sa v živote stane. Tvorivosť tých, ktorí jestvujúce medzery v zákonoch vedia zneužiť, alebo využiť vo svoj prospech, je neraz dôvodom toho, prečo unikajú spravodlivosti či spravodlivému súdnemu procesu.

To, ako sa máme v tejto atmosfére bezmocnej odkázanosti na fungujúce inštitúcie spoľahnúť na ich funkčnosť, súvisí práve s potrebou riešiť konfliktné situácie na úrovni duchovnej kultúry našej civilizácie. Ak nemáme brať spravodlivosť do vlastných rúk a nežiadať oko za oko, či zub za zub, práve tu je miesto postaviť hrádzu zlu a nízkym vášňam transparentnými a účinnými mechanizmami, ktoré slúžia spravodlivosti. Starozákonný inštitút starších či inštitút sudcov sa viaže práve na túto potrebu kultivovať morálku na spoločenskej úrovni. Inštitút delenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je práve ovocím tejto skúsenosti. Človek, ktorý si je vedomý svojej moci, ale nie je na to morálne vybavený, má silnú tendenciu svoju moc zneužiť.

Odpustenie a víťazstvo dobra nad zlom má svoju paradigmu vo svetle veľkonočnej udalosti práve v príbehu Ježiša Nazaretského. Jeho zmanipulovaný proces bol snahou mocných tohto sveta umlčať jeho neohrozený postoj spojený zo základným posolstvom o Božom kráľovstve, ktoré sa začína už tu na zemi. Otváranie očí slepým, dvíhanie nespravodlivo utláčaných, porozumenie k cudzincom, sirotám a vdovám a láska k spravodlivým... Toto bolo aktualizovaným starozmluvným posolstvom žalmistu (Ž 146), ktoré mal Ježiš ambíciu naplniť.

To, že veľkonočná agónia a smrť bude len trojdňovou epizódou nemohli farizeji, zákonníci, Pilát ani po ukrižovaní volajúci dav vedieť. To, že na to mocní tohto sveta vždy znovu zabúdajú, je len smutnou pripomienkou toho, že človek opantaný sám sebou a svojou mocou na to vždy znovu ochotne zabudne. Preto každé malé víťazstvo dobra a lásky nad zlom a nenávisťou je vždy znovu zábleskom Božieho kráľovstva medzi nami. Náš život vo svetle Ježišovho príbehu dáva zmysel hoci tie zlé epizódy trvajú niekedy trochu dlho až pridlho.

Písané pre Dialóg 4/2017 


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk