Globalizácia nekultúry


Ak sa v rôznych jazykoch udomácnilo slovo kultúra tak, ako o nej pred časom po slovensky filozofoval aj Ladislav Hanus vo svojej Rozprave o kultúrnosti, tak si vzalo za koreň latinské sloveso, ktoré  vyjadruje starostlivosť, pestovanie, obrábanie pôdy, premenu niečoho divého a nepestovaného na niečo kultúrne a obrábané, čo opakovane prináša úrodu. Z človeka - lovca a zberača sa tak mohol stať kultivátor pôdy a svojho vlastného sveta. Roľník vo vlastnom aj prenesenom zmysle slova. Tak sa z toho, čo je nepestované a je spojené s obdobím niekedy len spontánneho či prírodného vývoja stáva niečo šľachtené a môžeme teda aj očakávať, že ušľachtilejšie.
 
Opakom kultúry nie je však príroda, ktorá má predsa vo svojom prirodzenom poriadku oprávnené miesto. Aj preto v teológii známe traktáty hovoria o tom, že bez prírody teda prirodzenosti nemôže pôsobiť ani nadprirodzená milosť. Opakom kultúry preto nie je to, že by človek popieral svoje prirodzené vlohy spojené s jeho povahou či charakterom. Opakom kultúry je len jej popretie. Dochádza k tomu vtedy, keď činnosť človeka a jeho práca na zveľaďovaní sveta nesmeruje k jeho zdokonaleniu v súlade s rozvinutím toho, čo je v jeho prirodzených schopnostiach ako možnosť či potenciál.

Naopak nekultúra v človeku rozvinie jeho schopnosti v priamom rozpore s tým, k čomu má človek ako jednotlivec alebo ako spoločenstvo smerovať. Zmení postupne človeka na bytosť, ktorá je popretím jeho poslania a zámeru. Človek sa od práce na svojom zveľaďovaní a raste posúva tým, že nepracuje organicky na kultivácii svojho vnútorného a vonkajšieho sveta, do prostredia nekontrolovaného bujnenia svojich vášní a sklonov, ktoré preto, že nespútane, nekontrolovane a teda bez kultivovaného snaženia nesmerujú k zdokonaleniu a optimalizácii jeho potenciálu ale k jeho zvrátenej nízkymi vášňami zmietanej  podobe.
 
Tak sa kultúrne poslanie človeka byť správcom tohto sveta v jeho makrokozmickej aj mikrokozmickej rovine míňa zámeru. Namiesto správcu sa človek stáva koristnícky uvažujúcim zberačom a lovcom, ktorý sa v zajatí svojich inštinktov a sklonov poddáva tomu, čo mal dostať pod svoju kontrolu. Toto cvičenie sa v duchovnom živote zvyklo nazývať aj askézou či asketikou.

Grécke slovo askeo znamená aj cvičenie, alebo tréning. V súvislosti s prácou na vnútornom svete človeka a kontrolou nad vlastnými vášňami znamenalo preto aj zvládnutie a spravovanie svojho vlastného vnútorného sveta a skrotenie nášho vnútorného živelného sveta. To predstavuje aj skrotenie vlastných vášní v individuálnom prežívaní ako aj v spoločenskej rovine konsenzus na tom, čo a ako chceme ako ľudia usporiadať tak, aby sa nám spoločne žilo lepšie.
 
Odklon od kultúry smerom k primitivizmu nastáva vtedy, keď sa človek nezaujíma a nepracuje na tom, aby sa zaujímal o spravovanie svojich osobných vášní ani primitívnych vášní na úrovni spoločenskej interakcie. Odmieta hlbšie a náročnejšie klčovanie neobrobenej pôdy svojho egoizmu a pohodlného egocentrizmu na osobnej úrovni a prikláňa sa preto postupne k egocentrickému šovinizmu či etnocentrizmu aj na úrovni spoločenskej. Vtedy sa detský inštinkt dominancie, ktorá nevie rozoznať ja od nie ja posúva aj do životnej praxe človeka, u ktorého by sme očakávali skôr ľudskú zrelosť a schopnosť spolupráce či ochotu podeliť sa solidárne srdcom alebo racionálne o svoje schopnosti na ekonomickej úrovni. To všetko vo vedomí vlastnej konečnosti, ktorá nás učí pokore vo vedomí, že tak ako iní potrebujú nás, tak aj my v rôznej miere potrebujeme iných. Ak si niekto vie s niečím poradiť lepšie alebo je jeho ekonomická sila taká, že nepotrebuje k naplneniu svojich vlastných potrieb nikoho iného, je to len dočasné nepochopenie princípu, ktorý je hlboko vložený do fungovania sveta a ľudskej komunity.
 
Od lídrov firiem, štátov či náboženských lídrov sa preto očakáva toto vedomie. Zároveň múdry líder vie, že on je ten, kto legitimizuje to, čo sám robí. Modeluje štandardy a nastavuje nové. V čase, kedy prestávame veriť inštitúciám a zabehnutým modelom doterajšieho fungovania sveta sa nekultúrny primitivizmus dostáva na výslnie pozornosti verejnosti.

Ľudia v nádeji, že výmena nefungujúcej kultúry za nekultúrny primitivizmus, ktorý budí dojem autenticity sledujú svoje inštinkty a uvoľňujú zo seba nepremyslene to, čo nekultivovali. Ak lídri rezignujú na výchovu verejnosti a vezú sa pohodlne len na tejto vlne únavy a nekladú na svojich stúpencov aj nároky vyššej duchovnej kultúry, tak sa stávajú spoluzodpovední za to, čo sa následne vo verejnosti zrodí.
 
Tak ako sú zodpovední tí, ktorí nekladú na svojich lídrov nároky, ktoré by kládli napríklad na svojich synov a dcéry ak by o nich vedeli, že klamú, podvádzajú a správajú sa v priamom protiklade s morálnymi zásadami slušnej spoločnosti či nárokmi Desatora.

Kultivácia ducha je nepretržitý proces a ľudstvo ani jednotlivci naň nemôžu rezignovať ak si majú podmaňovať a múdro spravovať svoje veľké aj malé svety. Hľadajme v tejto globalizovanej nekultúre kultúru ducha a jej nositeľov a nechajme ich medzi nami vyrásť na ľudí, ktorí tento svet budú vedieť zodpovedne spravovať. Populizmus amorálnych klamárov nie je alternatívou aj keď sa globalizuje.
 
 
Písané pre časopis DIALOG 11/2016
 
 
 

© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk