Príbeh, ktorý píšeme

Pri príležitosti sedemdesiateho prvého výročia Slovenského národného povstania sa na budove sídla župana v Banskej Bystrici objavili vedľa štátnej vlajky dve čierne zástavy. Inštalovali ich tam na základe pokynu Mariána Kotlebu, miestneho župana. Demokraticky zvoleného župana. Ak SNP na niečo reagovalo tak to bola určite svojvôľa politickej moci, ktorá sa realizovala v autoritárskom štáte v období rokov 1939-1945. Bol to štát, ktorý sa s obľubou odvolával na kresťanské tradície. V ich mene formuloval štátnu doktrínu kresťanského národného socializmu, ktorý vstúpil podľa historikov a ideológov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do dejín ako Tisova náuka. Svojvôľa politickej moci spočívala predovšetkým v deštrukcii parlamentnej pluralitnej demokracie.


Ľudácky front a koniec pluralitnej demokracie

Československá demokracia a jej pluralitný systém musel ustúpiť jednotnému ľudáckemu frontu. Protižidovské opatrenia už od obdobia prijatia autonómie v októbri 1938 naberali konkrétnu podobu. Práve postoj k židovským občanom slovenskej republiky, ktorá sa hlásila ku kresťanskému národnému socializmu plasticky ilustruje východiská teórie a konkrétne zlyhania následnej politickej praxe. Oponenti tohto režimu, ktorému významne pomohlo nové geopolitické členenie vtedajšej Európy sa dostali k vyjadreniu svojej politickej vôle naplno až v povstaní proti ľudáckemu režimu, ktorý sa opieral o nacistickú vojenskú prítomnosť a podporu. Politický alibizmus Tisovej vlády má svoje historické súvislosti a pozadie. Jeho podstata sa však od začiatku opierala o východiská, ktoré smerovali k zbaveniu občianskych práv, deportáciám a k následnej genocíde občanov Slovenskej republiky. Namiesto domova, bezpečia a budúcnosti ponúkol kresťanský národný socializmus potupným spôsobom židovským spoluobčanom postupnú spoločenskú, sociálnu a nakoniec fyzickú likvidáciu.

Ľudskosť a jej spojenci
Povstanie ukázalo, že politický režim nemôže strachom zdecimovať úplne všetko. Jednotlivci dovtedy pomáhali odporcom ľudáckeho režimu v ich ilegálnych aktivitách. Iní jednotlivci sa nepoliticky z úplne ľudských dôvodov starali o židovské deti či celé rodiny a skrývali ich vo svojich príbytkoch.  Moment otvoreného ozbrojeného povstania ukázal však aj čosi viac. Išlo o nečakanú mieru organizácie aj medzinárodnej integrácie demokratických síl v slovenskej spoločnosti v roku 1944. Slovensko nie je a nikdy nebude primárnym hráčom v geopolitických partiách. Čo však slovenská spoločnosť môže ponúknuť je jasné posolstvo o tom, že hodnoty o ktoré sa pri hľadaní svojej orientácie opiera sú hodnotami nadčasovými. Vždy budeme v Európe i vo svete hľadať a potrebovať spojencov a vždy sa budeme v našich rozhodovaniach riadiť preferenciami globálnych hráčov. Prioritou však musí byť ľudská dôstojnosť, sloboda a demokracia nielen ako politický systém ale ako hodnota. Prepojenie povstalcov na centrá protihitlerovskej koalície boli v tomto smere nadčasovou a správnou voľbou.

Sloboda je cesta
Skúsenosť so sovietskym režimom ukázal podobnú dilemu. Slovenské demokratické sily opäť hľadali cestu k ľudskej dôstojnosti, ľudským právam a slobode. Našli sme ju a dvadsaťšesť rokov od Novembra 1989 znovu ukazuje, že proces hľadania správnej cesty sa nikdy nekončí. Prichádzajú nové generácie a v novom medzinárodnom prostredí sa rodia nové dilemy. Sloboda nie je preto definitívnym stavom, cesta k slobode je rovnako dôležitá ako jej nájdenie a spomienka na jej hľadanie musí byť v demokratickej spoločnosti súčasťou demokratickej tradície a jej kultivovania

Keď predsudky víťazia
Banskobystrický župan Marián Kotleba budoval svoju cestu do verejného priestoru dlhšie obdobie. Jeho snaha rehabilitovať Tisov režim sa stretávala s podporou aj medzi kresťanmi a ich lídrami. Dnes je vďaka demokratickým voľbám aj vo verejnej funkcii. Politické a cirkevné elity veľmi neprezieravo prehliadali a podceňovali to, ako krok po kroku zasieval on a jeho „pospolitosť“ do slovenskej spoločnosti myšlienku nenávisti voči tým, ktorí sú iní ako my. Veľká časť slovenskej spoločnosti postupne začala pripúšťať, že za naše problémy je zodpovedný niekto iný. Väčšinové predsudky voči cudzincom, židom či rómom sa stali legitímnym názorom a preto sa dnes spoločnosť, ktorá sa napriek tomu, že sa pri sčítaní ľudu deklaratívne prihlásila ku kresťanskému svetonázoru nevie pozerať na svet a ľudí okolo seba očami tesára z Nazareta, od ktorého svoje „kresťanské“ tradície odvodzuje. Čo s týmto príbehom, ktorý práve píšeme?

Písané pre časopis DIALÓG august 2015


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2024   ♦   aomega@aomega.sk