Cirkev – spoločenstvo v Duchu Svätom

 

“Ježiš: áno! Cirkev: nie!” Toto rozšírené heslo ukazuje: Mnohí dnes chcú uveriť v Ježiša, avšak stavajú sa rezervovane alebo odmietavo voči Cirkvi. Základom tohto postoja je hrubé neporozumenie toho, čo je “Cirkev“. To je do značnej miery podmienené pohľadom na Cirkev ako na zákonne legitímny vládnuci orgán a s tým spojené preceňovanie hierarchie v posledných storočiach. Hlavnou požiadavkou II. vatikánskeho koncilu bolo poopraviť, s odvolaním sa na Bibliu a najstaršiu cirkevnú tradíciu, práve takýto naštrbený pohľad na Cirkev.

Podľa výpovedí Nového zákona “kresťania” veľmi skoro vztiahli na seba čestný titul vyvoleného izraelského národa. Tak sa nazvali “cirkvou (ekklesia) Božou”, t. j. tými, ktorých si zhromaždil Boh; “vyvolení” a “svätí”, t. j. vytriedení spomedzi ostatných (1 Kor 1, 2); “ľud Boží”, ktorý je na rozdiel od ostatných “národov”(pohanov) osobitným Božím vlastníctvom (1 Pt 2, 9). Prívlastkom “v Kristovi” a označením “cirkev Kristova” dávali najavo, že tento čestný titul môžu niesť len vďaka spojeniu s Ukrižovaným a Zmŕtvychvstalým. Boli presvedčení: Po odmietnutí Ježiša zo strany vedúcich zástupcov Izraela Boh pokračuje vo svojom pláne spásy, ktorý sa začína už v Starom zákone v spoločenstve s nimi. Ježišovým zmŕtvychvstaním, zoslaním jeho Ducha, a tým aj založením Cirkvi Božie dejiny s ľudstvom vstúpili do nového štádia. Ježišove pozemské snahy o zhromaždenie a obrátenie Izraela sa môžu považovať za jeho prípravu.

Cirkev Nového zákona sa podstatne odlišuje od Božieho ľudu Starého zákona jedinečnou účasťou na dychu života,  o ktorom sme sa už zmienili. Vďaka tomuto oživeniu Duchom Svätým sa môže volať “jedným telom v Kristovi”(Rim 12, 5) a “Kristovým telom”(1 Kor 12, 27). Ona teda nie je len spoločenstvom rovnako zmýšľajúcich ľudí, ale životným spoločenstvom, ktorého vznik umožnil Kristus a on ho aj nesie. Spolupatričnosť jednotlivca k tomuto spoločenstvu nespočíva len na slobodnom rozhodnutí (alebo dokonca na poplatkoch alebo daniach), ale na účasti na Božom Duchu, ktorý sa prepožičiava krstom, a na spojení s Pánom, ktoré sa ním získava: “Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána” (1 Kor 1, 9). 

Touto účasťou jednotlivca na Duchu Svätom dostáva starý titul “svätí” (vytriedení pre Boha) pre kresťanov plnší význam: Označuje tých, ktorí sú posvätení Božím oživujúcim dychom. V tomto zmysle – a nie ako označenie svätých v nebi – sa má chápať aj formulácia “spoločenstvo svätých” v cirkevnom vierovyznaní. Podľa názoru mnohých teológov sa za ním skrýva starý, možno dokonca pôvodný význam: Spoločenstvo tých, ktorí majú zvláštnu účasť na “svätosti”, totiž spoločným participovaním na Duchu Svätom a na sviatostiach, ktoré ho sprostredkúvajú, najmä na Eucharistii. V každom prípade patrí k biblickému porozumeniu Cirkvi úzky vzťah medzi eucharistickým Telom Pána (“Pánov pokrm /večera/”, 1 Kor 11, 20) a medzi ním sýteným “Kristovým telom”, Cirkvou (1 Kor 10, 16 n.).

 

Dnes má veľký význam, že podľa svedectva Biblie bol Duch Boží prepožičaný všetkým údom Cirkvi, a nie iba nositeľom úradu. Jeho prostredníctvom sú všetci sústavne nanovo oživovaní, ak sa pred ním neukryjú. 

On uspôsobuje pokrstených vyznávať Krista ako Pána, volať k Bohu ako k ich spoločnému Otcovi a pri zhromaždeniach, osobitne pri slávení eucharistie, oslavovať veľké Božie činy. Nabáda ich a posmeľuje, aby slobodne od upínania sa na povrchné veci a od vlastného JA odpovedali na Boží čin lásky láskou ku všetkým ľuďom, aj nesympatickým a nepriateľom. Takáto “inšpirácia” ich môže zbaviť ľahostajnosti voči biedam iných a pomôže im nájsť stále nové cesty, aby pomáhali úbohým a najchudobnejším na tomto svete. 

Nakoniec tento Boží Duch, darovaný celej Cirkvi, uschopňuje kresťanov na to, aby sa sami nedali odradiť prenasledovaniami od vystupovania za pravdu a od svedectva o Kristovi ako o Pánovi pred všetkými ľuďmi.

Obdarovanie všetkých Božím Duchom je v neposlednom rade vyjadrené aj rozmanitými darmi Ducha (charizmami). Na ne naráža Pavol pri pohľade na spory v korintskej cirkvi: “Jeden dostáva skrze prejavy Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysveľovať jazyky” (1 Kor 12, 8 - 10). K takýmto charizmám sa počítajú aj schopnosti “apoštolov, učiteľov a prorokov” a v neposlednom rade aj dary “pomáhať a viesť” (1 Kor 12, 28), na ktoré sa často zabúda. 

Takéto charizmy boli udeľované ženám i mužom, aj keď vedúce úlohy, podľa vtedajších spoločenských podmienok, boli vykonávané hlavne mužmi, avšak nie celkom bez výnimky, ako nás o tom učí príklad diakonky (služobníčky?) Féby (Rim 16, 1 - 2). Mnohé napätia v spoločenstvách v dôsledku preceňovania jednotlivých chariziem, ako napríklad hovorenia jazykmi (glosolália), viedli k tomu, že v neskorších listoch sa, žiaľ, hovorí len o ich prepožičaní na určité služby alebo úrady. Toto zúženie pojmu chariziem na úrady, ktoré sa ďalej rozvinuli až v priebehu prvých storočí, potom nahradil pohľad na rozličnú plnosť milostí, ktorá je zverená každému spoločenstvu ako i celej Cirkvi na jej vzrast i na zvládnutie jej úloh.

Svedkami toho, že Boží Duch pôsobí v Cirkvi ešte aj dnes, sú mnohí ľudia, ktorí majú odvahu, povzbudení Božím dychom života, veriť v Krista a podľa jeho poverenia nesebecky sa zasvätiť službe tým najbiednejším. Jedinečným príkladom pôsobenia Božieho dychu života je nakoniec v našich časoch aj II. vatikánsky koncil; lebo on uspôsobil Cirkev vzhľadom na výzvy zmeneného sveta, aby sa odvážila k “skoku dopredu” a vzdala sa starej izolovanosti.

Účasť na Duchu Svätom, ktorý bol darovaný všetkým pokrsteným, dáva Cirkvi odôvodnenú nádej, že sa nikdy celkom nevzdiali od Krista a od jeho evanjelia: “A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta” (Mt 28, 20). 

Na pozadí tohto uistenia, ktoré dostala celá Cirkev, treba hodnotiť aj charizmu neomylnosti, priznanú osobitne rímskemu biskupovi ako západnému patriarchovi a pápežovi celej Cirkvi na I. vatikánskom koncile v roku 1870: V podstate to je rozvinutie neomylnosti, ktorá sa prisudzuje celej Cirkvi. Podľa výslovného vymedzenia koncilových otcov sa neomylnosť týka len pápežských rozhodnutí “ex cathedra”, t. j. vyhlásení, ktoré sú takto výslovne označené a zaväzujú všetkých katolíkov v otázkach viery a jej vývoja. Také bolo odvtedy prijaté len jedno (1950), a to po odsúhlasení všetkými biskupmi. 

Teológovia oprávnene zdôrazňujú, že ostatné vyjadrenia pápeža treba prijímať  s osobitnou úctou a uznaním, avšak neplatia ako neomylné rozhodnutia. Uplatňovanie pápežského primátu s následným odvolávaním sa na osobitné postavenie Petra v ranej Cirkvi však nie je jedinou a po všetky časy platnou možnosťou. O tom nás učia cirkevné dejiny i ekumenické snahy rímsko-katolíckej cirkvi.