Jadro kresťanskej viery

“...k zemi pritlačený metafyzik a zvetraný kresťan, ruina veriaceho človeka, zničená na nepoznanie” – tak sa nazval spisovateľ Ulrich Horstmann (nar. 1949) v knihe “Dichter predigen. Reden aus der Wirklichkeit”(vyd. G. Kunert, 1989). Týmto sa stáva hovorcom mnohých ľudí dnešnej doby, ktorí vyrástli v kresťanskom prostredí, boli pokrstení a navštevovali vyučovanie náboženstva, dnes však už v Boha neveria.  Nemajú už žiaden prístup ani názor na to, čo sa nachádza za (“meta”) fyzikou; ich niekdajšia viera je ako vyhasnutá pahreba a ich život, podobne ako hradné zrúcaniny, nehovorí už nič o bezpečnosti a nádeji kresťana oproti ťažkým ranám osudu. 

Podobne frustrovane sa cíti veľa ľudí, ktorí stratili svoju detskú vieru a často reagujú  na náboženské vyjadrenia veľmi emocionálne, ak nie podráždene. Dôvody, pre ktoré stratili vieru, sú pritom veľmi rozdielne: zlé skúsenosti s kresťanmi, fascinácia úžasnými výsledkami prírodných vied, ktoré protirečia bežnému chápaniu viery, a v neposlednom rade aj religionistika (kritika náboženstva) propagovaná na Východe i na Západe. Podľa nej náboženstvo nie je nič iného ako produkt ľudského myslenia a želania, ktoré predpokladá predstavu o svete, ktorá je dávno prekonaná. Ak náboženstvo v predchádzajúcich časoch ešte mohlo uspokojiť túžbu človeka po zmysle jeho existencie, vo vedeckom veku to už podľa jeho kritikov nedokáže. Kto však sám napriek týmto a iným námietkam ešte verí, alebo v sebe aspoň odhalí zvyšky zápalu pre kres-ťanskú vieru, musí túto kritiku náboženstva brať vážne. Iba čestné vyrovnanie sa s ňou mu umožní obhájiť pred sebou i pred inými dôvody svojej nádeje (1Pt 3, 15).

 

My skutočne žijeme vo svete, ktorého podoba je podstatne formovaná ľudskými dielami a myšlienkami. Aj samotná krása prírody, ktorú tak často ospevujeme, v mnohých prípadoch súvisí, ako napríklad pri našich lesoch, s prácou ľudských rúk. Veľmi často v nej narazíme na stopy ľudskej činnosti. Okrem toho je dnes možné zostrojiť mnoho vecí, ktoré boli kedysi človekovi takmer úplne nedostupné a pou-kazovali na akúsi vyššiu moc, napr. vyrovnanie sa s bleskami a povodňami, ťažkými chorobami a predčasnou smrťou. Nakoniec úspechy techniky a medicíny zaručili prírodným vedám také vysoké uznanie, že ich metódy a spôsob argumentácie sa pre mnohých od čias, keď žil René Descartes (+1650), stali jediným meradlom myslenia: čo sa nedá podľa tohto modelu vedecky dokázať, to je považované za nesku-točné. To sa podľa názoru mnohých týka aj Boha. Ako však môže jednotlivec veriť v akéhosi Stvoriteľa, keď sa jeho existencia nedá exaktne dokázať? Nemôže sa v dennom živote zaobísť bez viery v Boha? Mnohí “neveriaci” alebo ľahostajní voči náboženstvu sú okrem toho zdanlivo dosť často šťastnejší ľudia ako mnohí kresťania.

Spor medzi Galileom Galileim (+1642) a cirkevnými autoritami bol ešte pred niekoľkými rokmi považovaný za príklad toho, že vieru a vedu oddeľuje priepasť, ponad ktorú nie je možné postaviť most. Vďaka mnohým vysvetľujúcim rozhovorom medzi prírodnými vedcami a teológmi však dnes mnohí zmýšľajú ináč. Teológovia potvrdzujú, že Biblia na základe svojej jazykovej jedinečnosti nechce dávať odpoveď na prírodovedecké problémy (ako je pohyb hviezd, vznik a vek Zeme, objavenie sa prvých ľudí ako dôsledok dlhej evolúcie); väčšina prírodovedcov dosvedčuje, že ich pole výskumu má isté hranice a ich metódy sú nedostatočné na to, aby mohli vypovedať o najhlbších dôvodoch a poslednom cieli a určení sveta, ktorý skúmajú. 

Čo stojí na počiatku vesmíru? Čistá náhoda (čo to je?) alebo činnosť Stvoriteľa? Ani jedno, ani druhé sa nedá prírodovedecky dokázať. To isté platí o otázke: Má život a tvorenie na tomto svete vôbec zmysel, alebo je všetko v konečnom dôsledku nezmysel, ako to zdôrazňujú niektorí filozofi a básnici? Okrem toho dnes významní filozofi prírodovedcom zdôrazňujú, že každý výskum v konečnom dôsledku spočíva na základných princípoch, ktoré sa prírodnými vedami nedajú dokázať; ony ich viac-menej “veriaco” predpokladajú a prijímajú ako všeobecne platné a spoľahlivé. Preto – v užšom slova zmysle – niet vôbec “neveriacich”. Otázkou je len: Čomu, prípadne komu verím? 

Význam slova “veriť”

Diskusia o údajnom protirečení medzi prírodnými vedami a vierou nám zaostrila pohľad na mnohoznačný význam slova “veriť”. V každodennom živote často používame toto slovo, keď chceme vyjadriť nie celkom istú vedomosť: “Neviem, či je to tak, ale verím tomu.” Tak vyjadrí napr. školák slovom “verím” svoj predpoklad alebo nádej, že dobre napísal písomku.

Popritom sa vyskytuje použitie slova “veriť” aj v ďalšom zmysle. Ide v ňom o poznanie vecných vzťahov a súvislostí, ktoré síce nemôžem vedecky dokázať, ale som o nich presvedčený rovnako pevne ako o prírodovedecky doká-zaných. V tomto zmysle “vie” napr. priateľka, že ju jej priateľ má rád. Ona mu “verí” (považuje za pravdivé) na základe presvedčenia o jeho láske. Táto istota je pre milovanú síce celkom iného druhu ako istota prírodných vied, ale kvôli tomu nie je v žiadnom prípade menej cenná a spoľahlivá. Ako učia filozofi a psychológovia, podstatné vyjadrenia v našom živote spočívajú na takejto viere (napr., že druhý svojimi slovami mieni to, čo ja prijímam). Bez takejto viery by nebolo napr. historickej vedy, v ktorej sú jednotliví vedci odkázaní na pramene, ktorých výpovede sa vôbec nedajú dokázať. Pre deti je viera, ktorú majú voči svojim rodičom, vôbec prvým krokom k porozumeniu ich okolitého sveta: To je otec, to je mama, to je náš dom atď.

Pri bližšom skúmaní sa ukáže: Takáto viera síce sprostredkúva, podobne ako veda, isté poznanie (napr. o láske jedného ku druhému); sprostredkúva ho však nie na základe vlastného pochopenia alebo rozumovo prijateľných argumentov, ale na základe svedectva niekoho iného, komu dám svoju vieru a dôveru (priateľovi, rodičom). Toto poznanie spočívajúce na viere sa teda podstatne vzťahuje na osobu svedka. Výpoveď učiteľa o nejakej fyzikálnej alebo matematickej zákonitosti je nezávislá od životného osudu učiteľa a žiaci sa ju môžu naučiť a zapamätať si ju ako nemenný poznatok. Avšak tomu, že výpoveď milujúceho je pravdivá, nemôže milovaná uveriť a nemôže o nej vedieť bez osobného vzťahu k partnerovi, ktorý jej svoju lásku dosvedčí. V tomto zmysle je aj vo veľkých svetových náboženstvách vieroučné poznanie podstatne viazané na vierohodnosť tých, ktorí toto poznanie sprostredkujú. Pravda akejkoľvek náboženskej viery sa teda nikdy nedá ako poznanie prírodných vied dokázať, dá sa však dosvedčiť.

 

Dva spôsoby viery

Židovský filozof Martin Buber (+1965) v jednej zo svojich kníh rozlíšil "dva spôsoby viery": Jeden "Emuna" (z hebrej-činy) je charakteristický pre Starý zákon a pre židovstvo. Spočíva na viere v Boha a má na mysli dôverné oddanie sa Bohu bez toho, žeby sa človek viazal na určitý obsah viery. Druhý "Pistis" (z gréčtiny) je podľa Bubera typický pre No-vý zákon a kresťanov. Spočíva predovšetkým na viere v určité obsahové pravdy (napr., že Ježiš je Kristus a Boží Syn). Oprávnene proti tomu možno namietať: Aj židovská viera sa vzťahuje na určitý obsah viery (napr., že Jahve je jediný Boh a záchranca) a pre kresťanskú vieru je takisto podstatné dôverné oddanie sa Bohu a Ježišovi Kristovi. Židovská aj kresťanská viera zahŕňajú v sebe obidva spôsoby viery, aj keď nie v rovnakej miere.

Katolíkov toto rozlíšenie M. Bubera a mnohých biblických výskumov upozorňuje okrem iného na nasledujúce: Podľa chápania Biblie ťažiskom je viera ako dôverné oddanie sa, vyznanie Boha ako opory a skaly útočišťa, garantovi pravého života: “Ak neuveríte, veru neobstojíte”(Iz 7, 9). Aj sám Ježiš požadoval od chorých, prípadne ich príbuzných, ponajprv veriacu dôveru bez toho, aby vyžadoval súhlas s jednotlivými obsahovými pravdami: “Neboj sa, len ver” (Mk 5, 36). Podobne aj ohlasovanie apoštolov sa koncentrovalo v prvom rade na požiadavku viery v Boha a Ježiša Krista.

 

Vzťah k istému vieroučnému obsahu, ktorý patrí k takejto viere a ktorý považuje za pravdivé určité články viery, má naproti tomu slúžiacu funkciu. Na to sa prihliadalo počas uplynulých storočí, žiaľ, iba málo a bolo to spôsobené zaujatím odmietavého stanoviska voči všetkému, čo sa považovalo za bludné učenie, a najmä proti protestantským reformátorom. V starších katolíckych katechizmoch a následne v širokých katolíckych kruhoch sa na základe toho za obsah slova “veriť” považuje jednostranné uznávanie platnosti určitých výrokov (dogiem). Každé odchýlenie od nich sa ešte i dnes často posudzuje ako skrátenie alebo popretie viery. Naproti tomu cirkevné dejiny, a najmä životopisy mnohých svätých učia: Pravosť a intenzita viery vôbec nezávisia od toho, či niekto pozná a súhlasí s článkami viery zaznamenanými v neskorších katechizmoch. Ježišova matka, apoštoli a mučeníci ranej cirkvi ich väčšinou vôbec nepoznali. Tým sa nechce popierať vieroučný obsah ani pravá viera (ortodoxia), o ktorú bolo v cirkevných dejinách potrebné tak zápasiť, len sa náš pohľad má upriamiť na jej podriadenie sa v záujme služby správnemu úkonu viery. Lebo v konečnom dôsledku nejde o vieru vo výroky (dogmy), ale o vieru v Boha a v Ježiša Krista, na ktorého sa tieto výroky vzťahujú. 

(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König:  Jetzt die Wahrheit Leben 
© translation Miro Kocúr