O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Forum  > Jacob Kremer - Franz König: Žiť v Pravde  > Stvoriteľ vesmíru

Stvoriteľ vesmíru

K týmto otvoreným otázkam na záver patrí: Ako je zlučiteľné Božie mlčanie k biede tohto sveta s Božou všemohúcnosťou? Príslušníci Starého zákona až po konfrontáciách so zástupcami iných náboženstiev dospeli k názoru, že Jahve, ich Záchranca a Vykupiteľ, je všemohúcim Pánom a Stvoriteľom neba i zeme. Obrazné opisy v oboch správach o stvorení (Gn 1 -2) sú podľa väčšiny odborníkov mladšieho dáta a v neposlednom rade boli formulované na základe stretnutia so staršími mýtmi o stvorení sveta. Chcú ukázať, že všemohúcnosť Boha dáva jeho prisľúbeniam a usmerneniam osobitnú váhu: Kto sa zverí jemu, nemusí sa báť ostatných bohov, ani iných pozemských či nadpozemských mocností.  

Keď však Boh je Pánom neba i zeme, prečo potom nezabráni všetkému utrpeniu? Medzi inými odpoveďami sa objavuje aj taká, že Boh v konečnom dôsledku predsa len nie je všemohúci. To však protirečí jednoznačným výpovediam Biblie a základnému presvedčeniu Izraela. Bližšia je preto odpoveď, ktorá sa aspoň trochu snaží o osvetlenie pretrvávajúcej temnoty: Ako učia dejiny, Boh svoju všemohúcnosť bezpodmienečne nepoužíva; takpovediac sám si zväzuje ruky tým, že berie vážne slobodu ľudí a že im ani nebráni, aby ju nezneužili. To je “cena lásky” (Gisbert Greshake), ktorú Boh platí za to, aby sa človek stal schopným mať rád sám seba i ostatných ako slobodné stvorenia; bez slobody by pravá láska bola skutočne nemožná. 

Boh pristupuje na toto riziko s ľuďmi, lebo jeho všemohúcnosť je taká veľká, že on jediný “dokáže rovno písať aj na krivých riadkoch” (španielske príslovie). Z celkového pohľadu na Božie spásne dielo mohol Pavol, ktorý vedel o utrpení celého stvorenia porovnateľnom s pôrodnými bolesťami (Rim 8, 22), napísať: “Som presvedčený, že utrpenia tohoto času nič neznamenajú v porovnaní so slávou, ktorá sa nám má zjaviť” (Rim 8, 18). Kto premýšľa o Božej otcovskej láske a všemohúcnosti, vždy znovu narazí na nové otázky a môže sa dokonca pri skľučujúcich zážitkoch utrpenia dostať jeho viera do veľkej krízy. Spolu s mnohými ostatnými ľuďmi si však môže v modlitbe prisvojiť slová apoštola Pavla – predovšetkým pri pohľade na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie:
 
“Aká hĺbka Božieho bohatstva
 múdrosti a vedomosti!
Aké nepochopiteľné sú jeho súdy
a nevyspytateľné jeho cesty!
Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie?
Alebo kto bol jeho radcom?
A kto mu dal niečo prvý,
 aby mu bolo treba vrátiť?
Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko.
Jemu sláva naveky.
Amen” (Rim 11, 33 - 36).
 
Počúvať a milovať
Na verajach dverí mnohých židovských príbytkov je umiestnený malý zvitok (mezuza). Na nej je text, ktorý sa zbožní Židia modlia trikrát denne:
 
“Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím a celou dušou svojou a celou silou svojou.”(Dt 6, 4n)
 
Tieto slová sú zároveň krátkym zhrnutím celého návodu (tóra) Starého zákona. Tým je ponajprv každý Izraelita vyzývaný, aby nepočúval iba ušami, ale “srdcom, ktoré počuje”(1Kr 3, 9), aby sa takpovediac stal “celým uchom” pre toho, ktorý k nemu hovorí. Prebúdzajúce zvolanie “Počuj!” vychádza z toho, že my, ľudia, potrebujeme takúto výzvu, pretože sa voči Bohu správame ako hluchí a neberieme ho do úvahy. V tomto zvolaní sa dáva spoznať ako Jahve, jediný záchranca a pán svojho ľudu. Podobne zaznieva aj začiatok Desatora: “Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva”(Ex 20, 1). Z celkového pohľadu Biblie to platí pre všetkých ľudí: Bez Boha sme stratení, vydaní napospas nezmyselnému zotročeniu, bez výhľadu byť v pravom zmysle šťastní. “Bôžikovia”, ktorých si vytvoríme my sami, či už je to bohatstvo, moc alebo uznanie, nie sú schopní darovať nám trvalejšie šťastie.

Prikázanie milovať Boha predpokladá pozornosť voči Bohu, Záchrancovi. “Milovať” však podľa významu slov, ktoré sú použité v starodávnom texte, neznamená v prvom rade citovú náklonnosť zaľúbeného. Takúto lásku by nebolo možné nikdy nariadiť. Ako to dokladajú staroorientálne texty zmluvy, v nich sa slovo “milovať” používa pre vernú odovzdanosť, akú očakávajú páni od svojich vazalov. Požiadavka milovať Boha nielen polovicou srdca zodpovedá preto prvému prikázaniu: “Nebudeš mať iných bohov okrem mňa...” “Milovať Boha” najprv teda znamená : dôverovať mu a veriť v neho a byť jeho prostredníctvom zachránený. Toto prikázanie dáva Boh svojmu ľudu a všetkým ľuďom nie ako svojvoľnú požiadavku, ale ako usmernenie, ktoré ako jediné vedie k pravému životu a chráni pred skazou. Ako také, ako sa o tom hovorí aj v závere piatich kníh Mojžišových, stavia každého pred rozhodnutie medzi životom (v spoločenstve s Bohom) a smrťou (bez spojenia s Bohom): “Za svedkov proti vám volám nebo a zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty a potomstvo tvoje, keď budeš milovať Pána, Boha svojho, a poslušne a verne sa k nemu vinúť; lebo pre teba to znamená život”(Dt 30, 19n). Božie prikázania spočívajú teda v konečnom dôsledku na jeho láske k nám, ľuďom; prostredníctvom nich nám ukazuje Boh východisko z poblúdenia k pravej slobode. Ježiš verný židovskému vykladaniu Biblie upevnil “prvé prikázanie” lásky k Bohu (Mk 12, 29n). Pri rozvíjaní starozákonného ustanovenia postavil po jeho boku aj starú požiadavku: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.” Pritom však Ježiš dodal prikázaniu lásky k blížnemu osobitnú váhu, ktorá prekračuje židovské chápanie. Okrem toho ho rozšíril na lásku k všetkým ľuďom, aj k nesympatickým a k nepriateľom. Tým sa majú jeho učeníci, a tým všetci kresťania, odlišovať od ostatných ľudí (Lk 6, 27 - 35). Pre kresťanov dostávajú v tomto hlavnom prikázaní všetky jednotlivé príkazy Desatora svoje naplnenie: “Naplnením zákona je láska” (Rim 13, 10). Augustín preto mohol kresťanskú morálku zhrnúť do vety: “Miluj a rob, čo chceš.” Teda, kto úprimne miluje Boha i ľudí, musí sledovať iba to, čo ako milujúci spozná ako správne vo svojom svedomí. Nie zriedka sa tento základný princíp, podľa ktorého je možné merať všetky jednotlivé predpisy, v cirkevnej praxi prehliada alebo zahmlieva. 

Kto pozorne počúva Boha, jemu sa zveruje a nasleduje jeho pokyny v praktizovaní lásky k blížnemu, získava tak v neposlednom rade aj nový pohľad na Boha: Spomína si na neho pri pohľade na kvety, zvieratá, najmä pri úžase nad vlastným životom i nad životom ostatných ľudí. Myslenie na Boha nabáda k vďake, a tým aj k stíchnutiu pred Bohom, plnom úctivej bázne, ktoré sa volá poklona. Mnohé žalmy v Biblii sú vyjadrením takéhoto chválorečenia a poklony. Vždy znovu k tomu pozývajú, najmä pripomínaním Božieho pôsobenia v dejinách: “Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý; lebo jeho milosrdenstvo je večné!”(Ž 136,1). Táto vďačná spomienka na Božiu dobrotu a lásku je často schopná ľudí tak oduševniť za Boha, že ho – vysoko prevyšujúc “lásku”, o význame ktorej sme hovorili vyššie – milujú s takým vnútorným zápalom, ako to je sotva možné medzi zaľúbenými ľuďmi. 

Na základe takejto vzácnej skúsenosti láskou mohla byť do Svätého písma prijatá dokonca taká zbierka erotických spevov o láske, akou je “Veľpieseň”. Slovami snúbeneckej lásky je v nej podľa spoločného výkladu židov i kresťanov oslavovaná Božia láska a sme pozvaní, aby sme na ňu odpovedali našou láskou. K takejto vzájomnej láske sú povolávaní predovšetkým kresťania, keďže Ježiš nám svojimi slovami, svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním jedinečným spôsobom podal svedectvo o Božej láske. Preto v Prvom Jánovom liste môže zaznieť: “Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (1 Jn 4, 16). Táto láska k Bohu sa však nedá oddeliť od lásky k blížnemu: “Kto miluje Boha, má milovať aj svojho brata.”(1 Jn 4, 21)

(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König:  Jetzt die Wahrheit Leben 
© translation Miro Kocúr
späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.  

V januári 2014  začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. 
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo