Nové formy starej liturgie

Biskupi, ktorí sa zhromaždili na Koncile, sa hneď na začiatku chopili otázok liturgickej obnovy, lebo si mysleli, že tieto sa budú dať najľahšie riešiť. Väčšina účastníkov Koncilu poznala tento okruh problémov už z liturgického hnutia. Ono vzbudilo v mnohých krajinách nové oduševnenie za staré poklady, ale odkrylo aj nezrovnalosti medzi požiadavkami liturgie a jej konkrétnym usporiadaním. V tomto bode bolo hlavnou požiadavkou Jána XXIII., aby sa uvoľnilo ustrnutie, ktoré trvalo v posledných storočiach. Pritom bolo potrebné prekonať dvojitú izoláciu: Prvá bola spôsobená predpisom, že kňaz pri oltári je obrátený chrbtom k ľudu. To viedlo k nedorozumeniu, že celebruje omšu sám pre seba a laici by na nej mali byť nábožne prítomní. To konali v tichosti, prípadne za odriekania iných modlitieb, nábožných rozjímaní alebo odriekaním ruženca. Odpovede, ktoré boli od najstarších čias určené pre ľud, boli prenechané miništrantom alebo chóru. Naproti tomu Koncil trval na tom, že všetci veriaci sa majú na slávení Eucharistie zúčastniť aktívne (actuosa participatio); všetci by mali sledovať liturgické texty a mať účasť na spevoch. Tým, že kňazom vo všetkých cirkvách bolo dovolené, aby konali bohoslužbu stojac za oltárom, bolo jednoduchšie prekonať dovtedajšie prísne oddelenie kňaza pri oltári od spoločenstva v lodi kostola.

Druhú izoláciu spôsobovala prísna povinnosť sláviť liturgiu iba po latinsky. Niektorí kňazi ju tak ťažko znášali, že sa podľa tohto predpisu neriadili. Mnohé rozhovory s koncilovými otcami zjednotených cirkví nás poučili, že u nich sa bohoslužby na veľký osoh veriacich už niekoľko rokov slávia v ľudovej reči. Ako veľmi plodná sa pre úvahy koncilových otcov ukázala výmena skúseností s nekatolíckymi pozorovateľmi Koncilu. Nakoniec sa medzitým konal celý rad liturgicko-vedeckých skúmaní, ktoré presvedčivým spôsobom potvrdili, že pretrvávajúce zákazy používania ľudovej reči vôbec nezodpovedajú najstaršej tradícii Cirkvi. To isté platí aj o zákaze pre laikov prijímať pod obidvoma spôsobmi (chlieb a víno), ktorý sa objavil až v neskorom stredoveku.

 

Táto kritika je veľmi poľutovaniahodná. Chcela by zo záverov Koncilu vyvádzať neraz unáhlené a nesprávne dôsledky, ako je úplné zrieknutie sa latinských omší, alebo zanedbanie preukazovania úcty Sviatosti Oltárnej – čo však Koncil vonkoncom nespravil. Vo väčšine prípadov spočíva však táto kritika na nedostatku poznania. Tak mnohí prehliadajú, že slávenie omše, ktoré nariadil Tridentský koncil (1545 - 63), takzvaná tridentská omša, bolo podmienené dlhým historickým vývojom a okrem toho i obranou proti reformátorom. Podávanie svätého prijímania na ruku, ktoré bolo po Koncile povolené v biskupstvách nemeckej jazykovej oblasti a medzičasom i v Taliansku, nie je svojvoľnou zmenou, ale zodpovedá najstaršej cirkevnej tradícii; lebo podávanie prijímania do úst bolo zavedené až v 9. storočí pre zneužívanie hostií na čarodejné účely.

 

Skutočne bola Cirkev pred Koncilom chápaná ako istý druh dvojtriedneho systému: tu je hierarchia, tam sú laici. Toto chápanie čiastočne zodpovedalo vtedajšej spoločenskej štruktúre, ktorá ostro rozlišovala medzi vládnucimi a ovládanými. Podľa výpovede Biblie a cirkevnej tradície sa však Cirkev odlišuje od takej formy spoločnosti. Všetci pokrstení sú Cirkvou, vytvárajú jedno Kristovo telo, v ktorom je mnoho údov ako v ľudskom tele.

Z mnohých označení pre Cirkev dal Koncil osobitnú prednosť menu “Boží ľud”. To vyjadruje, že Cirkev Nového zákona pokračuje v dedičstve vyvoleného ľudu Izraela a má význam pre všetky národy, pre celé ľudstvo. Toto meno okrem toho naznačuje, že členovia Cirkvi vytvárajú spo-ločenstvo (communio), ktoré má základ v spoločenstve s Kristom a v spoločnej účasti na Duchu Svätom. Oproti predtým často jednostrannému zdôrazňovaniu služobného kňazstva sa Koncil vedome ujal myšlienky všeobecného kňazstva, pričom nezmenšil, ani nevynechal význam zvláštneho kňazstva. Biblické meno “Boží ľud” konečne pripomína, že Cirkev je takpovediac putujúci Boží ľud ako starý Izrael pri svojom odchode z Egypta do zasľúbenej zeme. Nie je ešte v cieli, ale na ceste.

 

Áno, v tomto zmysle sa môže II. vatikánsky koncil považovať za vedomé doplnenie I. vatikánskeho koncilu z rokov 1870-71, kde bolo vyzdvihnuté postavenie rímskeho biskupa ako pápeža celej Cirkvi. Žiaľ, musel byť I. vatikánsky koncil kvôli nemecko-francúzskej vojne v roku 1871 predčasne prerušený, a tak nemohli byť výpovede o pápežskom primáte doplnené vyhláseniami o úrade biskupa. Zdôrazňovanie samostatnosti biskupov nie je v zásade novým názorom, ale zodpovedá počiatkom Cirkvi a jej dejinám. Žiaľ, od Konštantínových čias boli biskupi často zapletení do záujmov politických mocností, alebo sa ako územné kniežatá a biskupi – kniežatá sa úplne dali do služieb pre svetské úlohy. Keď historický vývoj v 19. storočí dospel k zrušeniu cirkevného štátu v jeho bývalom rozsahu, a tým k politickému zníženiu moci pápeža, viedlo to aj k pozbaveniu biskupov ich kniežacích privilégií a povinností. Tento vývoj je potrebné privítať; umožňuje, že biskupi môžu dnes viac ako kedysi zastávať svoje hlavné úlohy nástupcov apoštolov v biskupstvách, ktoré im boli zverené. Ako takým im patrí práve teraz samostatná autorita v ich biskupstve.

 

Tu je najskôr potrebné jednoznačne povedať, že konciloví otcovia nechceli zrušiť rozhodnutia I. vatikánskeho koncilu. Ako to dokladajú mnohé poukazy v koncilových textoch, nadväzuje sa v nich na vyhlásenia I. vatikánskeho koncilu. Pre všetkých katolíckych biskupov bolo okrem toho uznanie pápežského primátu mimo akejkoľvek pochybnosti. Avšak konzervatívna menšina sa obávala, že silným zdôrazňovaním autority biskupov by sa mohlo nadmieru obmedziť centrálne postavenie rímskeho biskupa, a preto nechcela súhlasiť s vyhlásením väčšiny. Zástupcovia tradičnej teológie, ktorej najvyšším reprezentanttom bol kardinál Ottaviani, si totiž mysleli, že o štruktúre Cirkvi sa už dostatočne rokovalo na I. vatikánskom koncile a bola vyriešená definovaním neomylnosti pápeža; uznanie kolegiality biskupov by podľa nich mohlo znamenať, že by bol popretý primát pápeža a bol by mu priznaný len čestný primát. Pavlovi VI. však záležalo podľa možnosti na jednomyseľnom súhlase s textami, ktoré si želala väčšina. Preto pristúpil na vôľu menšiny a predoslal koncilový text zmienenou “nota praevia”; toto vyhlásenie malo zabrániť obmedzeniu pápežského primátu, ako bol vyhlásený na I. vatikánskom koncile. Väčšina koncilových otcov tým bola prekvapená, mnohí preto nechceli s celým dokumentom súhlasiť. Nakoniec sa rozhodli pre prijatie tejto “nota praevia”, aby neohrozili dôležité návrhy o kolegialite biskupov v koncilovom texte. Okrem toho nešlo v tejto nóte obsahovo o výpovede, ktoré by presahovali I. vatikánsky koncil. O ňom, mimochodom, dnešný kardinál Joseph Ratzinger už skôr napísal, že primátu, ktorý tam bol pápežovi priznaný, je potrebné rozumieť tak, ako ho Cirkev chápala vždy – a nie iba v 19. storočí. Tým bola zásadne vylúčená akákoľvek falošná interpretácia primátu.

Ja osobne si to nemyslím. Jednotlivé texty a vyhlásenia sa nesmú čítať izolovane, ale sa musia dať do kontextu celej diskusie. Na tomto základe nemajú tú istú závažnosť jednotlivé vyjadrenia, ktorú si nárokujú zástupcovia tradicionalisticky ladenej menšiny, ako úplné vyhlásenie Cirkvi a výpovede, ktoré boli od začiatku Koncilu až do jeho konca dielom väčšiny.

 

Naozaj sa odlišuje obraz Cirkvi ako Božieho ľudu a spoločenstva všetkých pokrstených, ktorý načrtla konštitúcia “Lumen gentium”, v istom zmysle od predstavy Cirkvi, ktorá prevládala dovtedy – Cirkvi ako úradnej cirkvi a niekedy aj triumfalisticky vystupujúcej “acies ordinata”, uzavretého frontu a baštami zabezpečenej pevnosti, ktorá sa úplne vyčleňuje od ostatných cirkví a zatvára sa pred svetom. Vývoj posledných rokov ukazuje, ako mnohým, ba celej Cirkvi, ťažko padne realizovať tento veľkolepý zámer Cirkvi. Pre budúcnosť z toho vyplývajú celkom nové perspektívy, ako som ich už pred rokmi podobne formuloval: “Cirkev budúcnosti sa bude ponímať ináč ako v predchádzajúcich desaťročiach, ale verne svojim začiatkom. Bude sa cítiť oveľa väčšmi než kedysi zodpovedná voči všetkým ľuďom a pri svojich vyjadreniach si bude dávať pozor, aby jej všetci porozumeli. Cirkev budúcnosti nebude Cirkvou imponujúcich organizácií, nebude Cirkvou mohutných demonštrácií. Aby ostala verná svojmu poslaniu najmä voči chudobným a utláčaným, dostane sa častejšie do ťažkostí s mocnými tohto sveta. Nedá si zapchať ústa peniazmi a poctami, a neprispôsobí sa politickým systémom. Ako kríž charakterizoval pôsobenie Ježiša a apoštolov, mučeníkov, iste bude aj Cirkev budúcnosti vystavená mnohým ťažkostiam. Cirkev budúcnosti však bude, dúfam, aj Cirkvou slobody, ktorá nezúži priestor slobody a samostatnosti ľudí. Konflikty nebude potláčať, ale keď to bude nevyhnutné, bude s nimi žiť. Pravdepodobne sa v mnohých ohľadoch stane skromnejšou a takou i bude. Musí uznať, že nemá patent na riešenie všetkých problémov. Na rozdiel od doterajšieho postoja, verejne uzná svoje slabosti a chyby, keďže vo veku informácií ich nie je možné utajiť. Ale vďaka jej jedinému Pánovi, ukrižovanému a vzkriesenému Kristovi, sa stane pre svet znakom jeho svetla, milosrdenstva s hriešnikmi a jeho lásky ku všetkým ľuďom bez výnimky.” Iste to tak nie je napísané v koncilových textoch; avšak ako spolupracovník na príprave týchto textov to môžem prezentovať ako svoju víziu Cirkvi. Povzbudzujú ma na to slová Biblie, a tie predsa pochádzajú od apoštolov a ich žiakov, ktorí sami vo svojich ťažkostiach neprestávali očakávať a dúfam vo veľké veci v Cirkvi. Je to o to obdivuhodnejšie, keďže vedeli o napätiach vo svojich spoločenstvách a veľmi ich to trápilo.