Nový pohľad na nekresťanské náboženstvá
Iste najdiskutovanejším dokumentom II. vatikánskeho kon-cilu je vyhlásenie o vzťahu k nekresťanským náboženstvám. Marcel Lefebvre a jeho stúpenci ho považujú za odpadnutie od pravej viery.Skutočne si tento text vyžadoval dlhú prípravu. Tu sa Koncil odhodlal naozaj na veľký skok dopredu. Ako naznačujú úvodné slová vyhlásenia “Nostra aetate” (“V našej dobe”), toto stanovisko cieľavedome reaguje na novú svetodejinnú situáciu: “ V našej dobe, keď sa ľudské pokolenie čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi stávajú sa tesnejšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Majúc povinnosť napomáhať jednote a láske medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu” (čl. 1). Pri letmom pohľade na toto vyhlásenie hneď na začiatku je nápadné, ako pozitívne sa opisujú iné náboženstvá: “Ľudia rozličných náboženstiev čakajú odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré ako voľakedy, tak i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: čo je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia?... A napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje našu existenciu: aký je náš pôvod a kam spejeme?” (čl. 1). Veľmi dôležité je aj to, čo je tam napísané o najrôznejších veľkých náboženstvách: “Katolícka Cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté” (čl. 2).
Nehovorí sa naproti tomu v Biblii a v kresťanskom misijnom ohlasovaní často niečo celkom iné o pohanských náboženstvách s ich bôžikmi a nevaruje sa pred nimi?
Práve tu je potrebné si všimnúť rozdielnu situáciu. V Biblii, najmä v Starom zákone, ide o to, aby Izrael bol varovaný pred odpadom od viery v Jahveho, jediného pravého Boha. Podobne kresťanskí misionári, žiaľ, nie vždy celkom rozumne, zo svojho pohľadu často označovali pohanské viery za negatívne, aby tak priviedli ľudí k viere v jedného Boha. Výskum náboženstiev a stretnutie s ich vyznavačmi nám v posledných desaťročiach otvorili pohľad aj na pozitívne prvky v iných náboženstvách. To si dnes treba osobitne všimnúť; lebo my predsa žijeme v epoche svetových dejín, keď široké vrstvy obyvateľstva vyrastajú často bez viery a sú vychovávané úplne ateisticky.
Mimochodom, v Biblii sa nájdu, ak to môžem spomenúť, aj celkom pozitívne hodnotenia cudzích náboženstiev, prípadne ich príslušníkov. Spomeniem len Knihu Jonáš, kde sa pri pohľade na zatvrdilosť srdca Izraelitov básnicky rozpráva, že pohania na prorokovo kázanie konali pokánie. Sám Ježiš podľa výpovedí evanjelií viackrát postavil svojim krajanom za príklad pohanov. Podľa opisu Skutkov apoštolov nad
zal apoštol Pavol v Aténach na uctievanie neznámeho boha. Teda ani Biblii nie je v nijakom prípade celkom cudzie pozitívne posudzovanie nežidovských a nekresťanských náboženstiev. V tom istom zmysle môžeme hodnotiť aj vyjadrenie Klementa z Alexandrie (+215) o Božích”roztrúsených slovách” (logoi spermatikoi), ktoré sa nachádzajú po celom svete.Konciloví otcovia zvláštnym spôsobom vyzdvihli spoločné znaky troch veľkých monoteistických náboženstiev: židovstva, kresťanstva a islamu.
Tieto zjavené náboženstvá veria v jedného Boha, ktorý priniesol nám ľuďom zvesť o sebe a jeho Zjavenie nám bolo zverené v Duchu Svätom. Koncilový dokument v tejto súvislosti vyratúva, koľko toho majú moslimovia s kresťanmi a židmi spoločné. Pri pohľade na súčasnú situáciu to znamená: “Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie a spoločne chránili a zveľaďovali u všetkých ľudí sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu” (čl. 3). Túto výzvu považujem za dôležitú z troch dôvodov: Prvým je ten, že mnohí moslimovia vidia v Európanoch a Američanoch často – a nie celkom bezdôvodne – ľudí, ktorí neveria v Boha; po druhé – medzi nami žije veľa moslimov, ktorí sú posudzovaní často unáhlene ako menejcenní; po tretie – my, kresťania, nie sme schopní vyriešiť veľké problémy svetového mieru a záchrany stvorenstva bez spolupráce s inými, hlavne monoteistickými náboženstvami.
Tieto zjavené náboženstvá veria v jedného Boha, ktorý priniesol nám ľuďom zvesť o sebe a jeho Zjavenie nám bolo zverené v Duchu Svätom. Koncilový dokument v tejto súvislosti vyratúva, koľko toho majú moslimovia s kresťanmi a židmi spoločné. Pri pohľade na súčasnú situáciu to znamená: “Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie a spoločne chránili a zveľaďovali u všetkých ľudí sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu” (čl. 3). Túto výzvu považujem za dôležitú z troch dôvodov: Prvým je ten, že mnohí moslimovia vidia v Európanoch a Američanoch často – a nie celkom bezdôvodne – ľudí, ktorí neveria v Boha; po druhé – medzi nami žije veľa moslimov, ktorí sú posudzovaní často unáhlene ako menejcenní; po tretie – my, kresťania, nie sme schopní vyriešiť veľké problémy svetového mieru a záchrany stvorenstva bez spolupráce s inými, hlavne monoteistickými náboženstvami.
Veľké pohoršenie kritikov Koncilu spôsobila požiadavka všeobecnej náboženskej slobody. Nebola vzhľadom na stáročnú prax Cirkvi protirečením? Podľa nej si mohli robiť nárok na toleranciu jedine zástancovia pravého náboženstva, kresťanstva, avšak nie príslušníci iných náboženstiev. Ešte v minulom storočí pápež Gregor XVI. v encyklike “Mirari vos” (1832) paušálne odsúdil požiadavku slobody svedomia a podobne aj Pius IX. v “Sylabus” právo na slobodnú voľbu náboženstva.
Naozaj bolo veľmi ťažké zbaviť sa starých predsudkov. Boli vyjadrované najmä biskupmi z krajín s jednoliatym a uzavretým katolíckym obyvateľstvom. Väčšine koncilových otcov sa však podarilo vďaka neúnavnému úsiliu teologických poradcov dospieť v priebehu diskusií k názoru: Je to proti poznaniu, ktoré nám dnes ponúka biblické zjavenie o hodnosti jednotlivého človeka, keď sa mu upiera právo na slobodu svedomia, a tým na slobodné praktizovanie náboženstva.
V súlade s tým v “Deklarácii o náboženskej slobode”, o ktorej sa hlasovalo v posledný pracovný deň, čítame: “Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonne uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti” (čl. 2).
V súlade s tým v “Deklarácii o náboženskej slobode”, o ktorej sa hlasovalo v posledný pracovný deň, čítame: “Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonne uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti” (čl. 2).
Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr
© foto Tibor Javor
Aktualizované 28. 5. 2009
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
