Od pádu železnej opony na konci roku 1989 prichádza mnoho doteraz utláčaných ľudí
z východných krajín na slobodný Západ. Všetci obdivujú materiálny blahobyt,
avšak často hľadajú či už vedome, alebo nevedome akúsi novú životnú orientáciu,
pretože prikázaná ideológia komunistického socializmu im ju už nebola schopná ponúknuť.
Čo má však nastúpiť na jej miesto?
Pri svojom hľadaní sa títo ľudia rýchlo presviedčajú, že popri vysokom životnom štandarde sa v západných krajinách rozširuje vyprahnutosť
tosť, strach pred budúcnosťou a pochybnosť o zmysle života. Musia tiež konštatovať, že kresťanská viera už často nie je vnímaná a žitá ako pravda, ktorá oslobodzuje. Samotní kresťania, ktorí sa pravidelne alebo aspoň pri zvláštnych príležitostiach ešte zúčastňujú na bohoslužbách a na živote Cirkvi, sú zneistení, prípadne sa už nepridržiavajú pravidiel kresťanskej morálky. Prečo?
To, čo sa naučili v rodičovskom dome a na hodinách náboženstva, takmer nie sú schopní priviesť do súzvuku s poznat-kami moderných vied; zoči-voči životným príležitostiam, ktoré otvorila technika a medicína, sa im to zdá prekonané. Takto sa vlastne ukazujú ako úplne nedotknutí požiadavkami a výpoveďami II. vatikánskeho koncilu (1962-1965). Ján XXIII. od neho očakával nič menej ako “skok dopredu”(un balzo innanzi), aby posolstvo evanjelia formulované v reči minulých generácií bolo zrozumiteľné aj v našom čase a aby našlo vieru.
POKRAČOVANIE