Svätí arizátori, orodujte za nás...

Úsudok, či niekto je alebo nie je "svätý", je vnútornou záležitosťou rímskokatolíckej cirkvi. Proces tzv. svätorečenia môže byť aj procesom s otvoreným koncom. Nemusí sa nutne skončiť svätorečením. Prečo to nepripustiť. Výpovede svedkov sú pre vatikánske komisie dôležité nielen z procedurálnych dôvodov. Budúci svätci by mali obstáť aj pred ľuďmi mimo cirkvi. To, že vynikajúci katolíci sa nemusia tešiť všeobecnej popularite, je jasné. Nejde o to, aby všetci s ich názormi a postojmi súhlasili. Nemali by však vyvolávať vážne etické otázniky, napätia a nemali by nikoho urážať. 

Verejnosti bola Dokumentačným strediskom holokaustu predstavená v októbri 2008 kniha Ivana Kamenca a Jána Hlavinku Spory o biskupa Vojtaššáka, ktorá je venovaná postave biskupa Vojtaššáka a jeho aktivitám práve v rokoch 1939-1945. O Jánovi Vojtaššákovi ponúka aj facsimile dokumentov, ktorým budú mnohí naši spoluobčania len ťažko veriť. Na základe týchto dokumentov už nie je možné hovoriť len o liberálnych neprajníkoch Vojtaššákovho blahorečenia. Ide o historické listinné dôkazy, ktoré prinášajú výpovede o vedomom a dobrovoľnom amorálnom konaní významného funkcionára štátu a cirkvi. Vážnych morálno-etických rozporov je pri pôsobení biskupa Jána Vojtaššáka viac. Tieto otázniky sú vážneho charakteru a súvisia s jeho postojmi v najkritickejšom období 20. storočia. 

Nové fakty a ich preskúmanie môžu niekedy rozptýliť tiene pochybností. Môžu však priniesť aj nové rozmery netušeného a šokujúceho poznania. V modlitebnej knižke mojej starej mamy som od malička vídaval obrázok s fotografiou biskupa Jána Vojtaššáka, mučeníka komunizmu a svedka viery. Bol to pre mňa jeden z mnohých väzňov a jedna z najznámejších obetí prenasledovania cirkvi komunistickým režimom. Po zverejnení niektorých skutočností z jeho pôsobenia ako podpredsedu štátnej rady Slovenskej republiky 1939-1945 ako aj jeho arizačných aktivít ako spišského biskupa je jasné, že v tomto období sa Ján Vojtaššák ničím hrdinským neodlišoval od svojich súčasníkov. Nebol príkladom kresťanských spoločenských cností. Naopak, viezol sa na vlne konjunktúry totalitárneho štátneho zriadenia, ktoré sa dopustilo voči svojim obyvateľom ťažkých zločinov proti ľudskosti. Sám v nich aktívne ako arizátor židovského majetku a štátny funkcionár spolupracoval. To, že obdobie nástupu komunizmu a jeho cieľavedomý proticirkevný ťah prekryl Vojtaššákove arizačné aktivity a jeho aktívnu kolaboráciu s totalitárnym režimom Slovenského štátu, je čarom nechceného. Na historickosti obidvoch faktov to nič nemení. Zručné propagandistické zneužitie tohto faktu má však svoj alternatívny príbeh. Je ním napríklad biskup Buzalka. On obstál ako kresťan aj počas ľudáckeho režimu aj počas komunistického besnenia. Preto mu patrí rešpekt a jeho blahorečenie nikoho nepoburuje.