Všetci svätí aj menej svätí






Prepis textu podcastu, ak radšej čítate...


Vybrať sa začiatkom novembra na druhý koniec Slovenska je už súčasťou nášho logistického folklóru. Patrí to už k našim kalendárom, že si po tieto dni pripravíme vence a sviečky a vyberieme sa na cintoríny ku hrobom našich blízkych, priateľov a známych.

Sviatok Všetkých svätých sa v cirkevnom kalendári viaže však na oveľa hlbšiu dimenziu ľudského života. No skôr by sme mohli povedať na to, čo príde po ňom. Prví kresťania sa svojou rozhodnosťou a radikálnosťou chceli priblížiť k svojmu učiteľovi, po ktorom dostali aj meno. Kristovci – po grécky christianoi , dnes hovoríme KRESŤANIA– sa inšpirovali životom Ježiša Krista, ktorý neprišiel zmeniť súdobú náboženskú legislatívu, no naopak, prišiel ju takpovediac refrešnúť.

V biblickej terminológii: neprišiel Zákon zrušiť ale ho naplniť. Iným slovami: zákon, pod ktorým Ježišovi súčasníci chápali vtedajšiu židovskú Bibliu - bol vnímaný dosť formálne a povrchne. Najpočetnejšia skupina boli známi farizeji a ich meno sa stalo napriek tomu, že išlo o skupinu najhorlivejších veriacich tej doby, synonymom prívlastku pre povrchnosť a náboženský či rituálny formalizmus. Preto sa stali terčom Ježišovej kritiky a popri vtedajšej chrámovej aristokracii – kňazoch a zákonníkoch – sú v dnešnej kresťanskej časti Biblie prvými adresátmi kritických Ježišových slov. A aj jeho vrahmi.

Práve preto si Ježiš vyslúžil prenasledovanie a jeho smrť na kríži bola justičným procesom, ktorý je vzorom akéhokoľvek monsterprocesu. Keď sa mocní tohto sveta chcú niekoho zbaviť, vedia si nakloniť priazeň inštitúcií a aj vymyslené obvinenie sa im podarí dokázať. Nespravodlivosť, na ktorú doplatil Ježiš Kristus však mala krátke trvanie. Kresťanské vierovyznanie hovorí o tom, že Ježiš vstal zmŕtvych už na tretí deň. Tento Ježišov príbeh je známy a známe sú aj mnohé ďalšie príbehy slávnych Ježišových nasledovníkov.

Prví apoštoli a dlhé zástupy ďalších zomreli preto, lebo nastavovali svojim súčasníkom nemislosrdné zrkadlo. Ich odvaha a statočnosť ich zaradila do zástupu tých, ktorí sú považovaní za dokonalých svedkov toho, čomu verili. V kresťanstve sa takíto ľudia nazývajú svätými. Veriaci sú presvedčení, že takíto ľudia sú už hneď po smrti v spoločenstve s Bohom.

Mnohí iní, ktorých mená nepoznáme sú takisto - v malom - takýmito skvelými ľuďmi a dokázali to vo svojom čase a priestore. Kedy sa nenechali zlomiť okolím, či prostredím, kedy nekradli, neklamali, nepodvádzali a neprispôsobovali sa takej dobe aká bola, podobne ako to robili z pohodlnosti či slabosti iní. Vďaka ich svedectvu sa ešte pravda a láska nedá zameniť za lož a nenávisť ani dnes. Ich mená nepoznáme, ale určite každý z nás pozná ľudí zo svojho okolia, ktorí boli statočnejší a poctivejší ako všetci ostatní.

Sviatok všetkých svätých je sviatkom týchto ľudí, ktorí boli verní Bohu, sú už podľa presvedčenia ich blízkych v nebi, ale neboli a nikdy nebudú svätorečení v slávnostnom cirkevnom procese svätorečenia.

Tento sviatok všetkých svätých však ľudovo splýva so sviatkom tzv. Dušičiek. Pamiatky všetkých verných zosnulých, o ktorých ešte nemáme tú istotu viery povedať, že už sú v nebi, ale veríme, že sa na základe učenia cirkvi za nich môžeme modliť. Je to istý druh príhovoru. A za čo sa to vlastne prihovárame?

Veríme podľa učenia a tradície cirkvi, že Boh môže odpustiť a na základe modlitieb živých aj skrátiť pobyt zosnulých v takzvanom očistci. No a to je trochu neznámy pojem, lebo o očistci Biblia nič nehovorí... No tak, ako veríme, že niektorí ľudia idú priamo k Bohu, tak veľká skupina ľudí si na toto stretnutie s Bohom ešte musí obrazne povedané počkať. Z katechetických dôvodov je tu teda učenie cirkvi o očistci, kde niektorí veriaci, ktorým sa v živote nepodarilo úplne žiť podľa toho, ako to od nich ich viera a vzťah k Bohu predpokladal, musia určitý čas odčiniť to, čo sa im počas života nepodarilo. My, živí, môžeme modlitbami tento ich pobyt v očistci skrátiť. Za istých podmienok môžu veriaci katolíci podľa podmienok stanovených cirkvou týmto zosnulým pomôcť skrátiť toto čakanie. Aj návštevou cintorína na dušičky.

No a ako je to s peklom? Ak niekto vedome a dobrovoľne okolo seba na zemi šíri len zlo a nenávisť a vedome sa imperatívu mravnosti, lásky a spolupráce s Božou milosťou vyhýba, niet dôvodu, aby sa dostával do Božej blízkosti po smrti. Či tam horí oheň a akú má teplotu a to, či je peklo v strede zeme alebo len pod jej povrchom bolo kedysi predmetom teologickej špekulácie. Dnes stačí povedať, že peklo je stav opustenosti a samoty, bez Boha aj bez priateľov v definitívnom a trvalom precitnutí, čo egoizmus a sebectvo znamená a aký je tento stav bezútešný. A to sú tie pekelné muky...

Tieto dni sú teda okrem toho, že kupujeme vence, kahance a sviece aj príležitosťou uvažovať o našich hraniciach. O tom, ako žijeme, ako sa v tejto spoločnosti snažíme o spoluprácu a rešpektujeme aj to neviditeľné a neuchopiteľné.

Nebo, prechodný pobyt v očistci či peklo sú metaforami, ktorým každý z nás rozumie a pri návšteve cintorína vieme pomerne s istotou povedať, čo si momentálne zaslúžime a v akom stave sú tieto „naše akcie“ na nebeskej burze. Cesty krížom krážom týmto svetom na cintoríny ďaleko od nás alebo aj blízko uprostred našich miest a štvrtí sú mementom toho, že na druhý svet si vezmeme len to, čo rozdáme na svete, v ktorom žijeme tu a teraz.


29. október 2017




© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2018   ♦   aomega@aomega.sk