Aké kresťanstvo si Slovensko vyberie

Definitívne môžeme pri pohľade na dnešný verejný diskurz za posledný rok na Slovensku konštatovať, že kresťanstvo, ktoré si Slovensko po dvadsiatich piatich rokoch života v pluralistickej spoločnosti vybralo, je kresťanstvo rituálov a odtrhnutosti od praktického života.

Moderné výzvy nevie tvorivo premeniť na príležitosť vstúpiť do dialógu so spoločnosťou ani s jednotlivcami. Osamelí bežci, ktorí sa tomuto modelu vymykajú, sú len výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo.

Pokorne a ľudsky

Anton Srholec sa vyčerpaný utiahol do súkromia aj so svojou bolesťou. Tvárou v tvár sa pripravuje na stretnutie so sestrou smrťou. Nevládze už ani spomínať. No on už ani nemusí spomínať, lebo jeho hlas a slovo tu zaznievajú od osemdesiatych rokov, keď som ho prvýkrát zažil pri ceste na prijímacie pohovory na vysokú školu. Jeho láskavý a hlboký hlas hovoril o pokore, ľudskosti. Hlboko, pokorne a ľudsky. Bolo to v roku 1988 v marci, keď ženám zaželal k ich sviatku úprimne a zo srdca veľa trpezlivosti a požehnania. Matkám aj pracujúcim ženám, ktoré už svoje materstvo prežívali inak ako s deťmi v náručí.

Potom som ho vídaval ešte veľakrát, ako od oltára blumentálskeho kostola s modlitbou na perách aj v príhovore hovoril o Bohu a ľuďoch. O službe a láske. Po revolúcii sa akosi stratil. Lebo okázalé cirkevné kniežatá trnavskej či bratislavskej cirkevnej dŕžavy nepotrebovali jeho hlas ani jeho službu.

Keď však otvárali na sútoku Moravy a Dunaja Bránu slobody, bol tam ako predseda Konfederácie politických väzňov, ako otec svojich bezdomovcov z Resoty, ako brat tých, ktorí boli umlčaní a nevypočutí. Jeho stretnutia s mladými na ekumenických bohoslužbách na Pohode rovnako prekračovali rámec bežného cirkevného „speaku“.

Pamätám si, ako som so zimomriavkami na chrbte čítal jeho útlu knihu o svetle z hlbín jáchymovských lágrov. Posolstvo o nádeji a láske z minulosti pre prítomné chvíle a pohľad do budúcnosti. Každé stretnutie s ním bolo pre mňa zdrojom nádeje, povzbudenia a optimizmu. Aj posledný e-mail, ktorý mi poslal ako odpoveď na jeho riadky, keď som sa dozvedel o jeho vážnej chorobe, sa stal zdrojom povzbudenia pre mňa, nie pre neho…

Otec António dnes unavene, no dôstojne odchádza. Z nemocnice vykročil domov vzpriamene a spokojne. Lebo bojoval až doteraz dobrý boj. A bojuje ho aj dnes, keď, zdá sa, to už nebude trvať dlho. Kto stál pri lôžku človeka bojujúceho so zákerne bujnejúcimi bunkami, to vie odhadnúť a radšej o tom nebude verejne hovoriť.

Opačná sila

Pri pohľade na angažovaný postoj Antona Srholca, ktorý stelesňuje všetko to, na čom by veriacemu humanistovi a angažovanému občanovi dnes malo záležať, sa však vynára aj tá tvár slovenského kresťanstva, ktorú reprezentujú tí, ktorí ľudí ako on nechceli pustiť k slovu.

To je tá sila, ktorá nechala ožiť ideály ľudáckeho a militantného uvažovania o minulosti aj prítomnosti. Dovolila, aby toto uvažovanie ohrozovalo našu budúcnosť. Slovensko si svojím strachom z globálneho zbližovania, kontaktu s multikulturálnym svetom a univerzálnymi výzvami vybralo cestu zápecníckeho zjednodušovania a magického náboženského primitivizmu. Je možné, že tento model a interpretácia kresťanského životného štýlu nadobudne prevahu, lebo ľudia sú nepoučiteľní a populizmu podliehajú zvlášť slovenskí gazdovia, ktorých je tak veľa.

Don António nebol gazdom, ani sa na gazdu nehral. Ani pred pápežom v Ríme mu z topánok netrčala slama. A podobne ako tesár z Nazareta nebude môcť byť obvinený, že si utrpenie neskúsil. Zvlášť od tých najbližších, ktorým nastavoval zrkadlo a nebál sa im ani otvorene hovoriť o zodpovednosti za to, aké kresťanstvo si Slovensko uplynulé dve desaťročia vyberalo. Možno niekto nebude spokojný s niektorými jeho tézami, ktoré vyslovoval nahlas a neohrozene. No svedectvo života, ktoré má odvahu ísť za dobrodružstvom hľadania pravdivej cesty životom, musí riskovať aj takéto pohoršenie maloduchej a pokryteckej nadutosti.

Ak dnes prichádzajú do katolíckych farností letáky o potrebe pomáhať cudzincom a vidieť v prenasledovaných núdznych bratoch a sestrách ľudí ako my, nie je to veru prevratné zistenie. Je to len to, čo je povinnosťou každého človeka. Tento model kresťanského životného postoja je modelom kresťanského vnímania sveta, o ktorom Anton Srholec nielen hovoril. Jeho tichý exil z nemocnice do samoty cieľovej rovinky pred stretnutím s Pánom života sa práve stáva pre slovenské kresťanstvo živou výzvou. Je to aj ovocie jeho trpezlivej služby.

Písané pre Denník N

späť

tlač

hore