Ako nemyslieť na čiernu mačku

Púšťam sa do tejto úvahy aby som smerom k mojim konzervatívnym priateľom zamával bielou vlajkou. Chcem mier, nie občiansku vojnu. Ani kultúrnu vojnu. Téma kultúrnej vojny je však istej časti slovenskej klerikálne vyprofilovanej politickej skupinky, ktorá sama seba označuje  za kresťanskú či konzervatívnu veľmi blízka.

Turné proti zlu z Istanbulu ma dosť vyrušilo. Milión hlasov v pochybnom referende je silný sociálny kapitál, ktorý sa opúšťa ťažko a ešte sa s touto skupinou ľudí budeme musieť seriózne zapodievať. Môžeme na nich nemyslieť podobne ako nemyslíme na čiernu mačku.

Teológ, čo nemôže učiť

Som veriaci, som katolík, som dokonca vysvätený rímskokatolícky kňaz. Hoci som sa rozhodol pred 14 rokmi odísť z cirkevnej služby, v Boha stále verím a chodím do kostola. Niekedy aj rímskokatolíckeho. Profesor pastorálnej teológie na nemeckej univerzite, môj dlhoročný priateľ mi povedal, že môžem pristupovať aj ku sviatostiam a že si z pozície  úradnej cirkvi voči mne nemusím robiť ťažkú hlavu. Som vraj slobodný.

Zaiste. No ja si robím a na Slovensku radšej nikoho touto mierou mojej slobody neprovokujem. Mnohí si myslia, že mi chýba pokora.  A asi majú pravdu.  Som si vedomý aj toho, že veľa vecí by som mohol a aj mal robiť inak a lepšie. Áno, považujem sa za človeka, ktorému sa toho veľa nepodarilo. No čosi som spravil aj dobre. Vďaka Bohu.

Vzťah k Bohu a človeka k nemu i spôsob reflexie na túto tému ma zaujímal do tej, miery, že som mu venoval veľa času v osobnom aj profesionálnom smere. Študoval som teológiu a okrem toho som venoval štúdiu aj ďalších pár rokov na svetových univerzitách aby som porozumel tomu, ako sa intrerpretácii posvätných textov dá rozumieť dnes a ako ich čo najlepšie intepretovať tak, aby sme im rozumeli v tej miere, ako to je možné dnes.

A robím to najlepšie ako viem, hoci kvôli mojim osobným názorom na pôsobenie cirkvi v dnešnom svete nemôžem pracovať na žiadnej slovenskej teologickej fakulte a potvrdzovať svoju kvalifikáciu aj odbornými publikáciami a akademickým pôsobením.

 

Zlo z Istanbulu nevidia všetci kresťania

V spoločnosti sa stretávame s rôznymi ľuďmi a rôznymi názormi. Spolupráca mladých a starých, vzdelaných a menej vzdelaných mužov aj žien nie je v tomto svete len možnosťou, je to naša povinnosť. Bez ohľadu na to, kde sme sa narodili a ako sa dívame na tento svet, naše právo žiť podľa svedomia a najlepšieho presvedčenia je rovnako posvätné.

Ak môj spolužiak z teologickej fakulty vidí duchov liberalizmu a gendrovej ideológie a navšetvuje kvôli tomu slovenské kostoly je to jeho osobné právo. Je ale úplne legitímne aj to, ak sa k jeho slovám so zdesením vyjadrujú ľudia, ktorý dohovoru z Istanbulu rozumejú trochu lepšie ako on.

Je však potrebné povedať, že bojovníci proti zlu z Istanbulu nie sú hovorcami všetkých slovenských kresťanov. Vidieť pre kresťana jedinú možnosť v postoji k Istanbulskému dohovoru v jeho odmietnutí je hlboké nedorozumenie. Preto som sa rozhodol k tomu napísať týchto pár riadkov.

Keď som sa konkrétne opýtal iného angažovaného kresťana bojujúceho proti Istanbulskému dohovoru, ktoré pasáže dohovoru urážajú jeho jeho vieru, viac sa neozval. Asi hľadá doteraz. Je to krátky dokument. Možno nenašiel.

Je to totiž podľa mňa ťažké. Bez veľkej dávky zlomyseľnosti možno aj nemožné. Ale medzi riadkami sa dá vyčítať všeličo. Chytiť v miestnosti bez okien čiernu mačku je ťažké. Zvlásť ak tam žiadna nie je.

 

Pravdu sa dá len hľadať

Tieto časy nie sú jednoduché. Ak niekto tvrdí, že má definitívne všetky odpovede na otázky, s ktorými sa musíme zaoberať, nie je úprimný alebo nemá pred veľkosťou sveta a jeho komplexnosťou dostatočnú a úprimnú bázeň. Ani pred nekonečnosťou stvorenia a Stvoriteľa s jeho vždy novými dimenziami, ktoré odhaľujeme aj vďaka múdrosti, ktorá je jeho darom ľudstvu.

Dnes však už nestačí mať a vedieť pravdu. Všetci na jej hľadaní musíme nielen spolupracovať ale musíme byť pripravení aj na jej spoločné uvádzanie do života. Sme odkázaní na hľadanie ľudí dobrej vôle a ich spoločné úsilie o dobro sveta, budúcnosť, perspektívu, bezpečie, širšiu prosperitu, spravodlivosť, zodpovednosť...

Ak niektorí slovenskí kresťania nemajú porozumenie ani pre ten jednoduchý fakt, že sú tu aj iní kresťania ako tí, čo strašia ľudí v kostoloch zlom z Istanbulu, tak je potrebné spozornieť. Je zrejmé, že niektorí kresťania sa profilujú ako ľudia, ktorí majú sklony verejne hovoriť a písať o univerzálnych pravdách, no nemajú ochotu zmieriť sa s pluralizmom vo svojom bezprostrednom okolí.

Príbeh docenta Ondreja Prostredníka, kaplána Jakuba Pavlúsa či Roberta Bezáka sú len ilustračné.  Posolstvá vedenia kresťanských cirkví k týmto anekdotickým príbehom ale aj posolstvá ultralojálnych cirkevných aktivistov o takzvanom  zle z Istanbulu ignorujú fakt, že sú v tejto spoločnosti aj kresťania, ktorí sa na svet dívajú inak ako oni, lebo ich vzťah k Bohu a viera stojí na niečom inom.

Nálepka liberála

Náš Boh je ten istý, ale mne sa zdá, že my „druhí“ vidíme na ňom aj trochu láskavejšie črty. Črty otca, ktorý nás nedesí a nenaháňa nám strach.

My si všímame na Bohu skôr jeho mladíckosť a Ježišovský elán. V láske a v dôvere nás táto naša predstava o Bohu, v ktorého veríme rovnaku úprimne ako Maroš Kuffa, vedie stále ďalej vo viere a láske. Nebojíme sa neposlúchať niektorých ľudí, keď vieme, že počujeme v sebe a v našom svedomí ten hlas, ktorý sa neraz ozýva v posledných rokoch už aj z Ríma.  

Nálepka liberála sa ako šarlátové písmeno objavuje na zoznamoch konšpirátorov a je len o čosi menej zaťažená negatívnymi konotáciami ako žltá Dávidova hviezda. Nevadí, aj Ježiš bol v svojej dobe liberál. A žid.

A samozrejme pripúšťam, že kresťania ako ja a mnohí iní, ktorí sme otvorení uvažovaniu a dialógu o tom, o čom a ako sa dnes chceme zapájať do diskusie o ľudských a demokratických hodnotách a právach a ako ich chceme aj v spolupráci s inými obyvateľmi tejto krajiny aj nanovo interpretovať, sme oproti širiteľom poplašných správ v menšine.

O to skôr by sa toto vedomie o rozmere demokratického pluralizmu malo pestovať aj v cirkvách, ktoré demokratické hodnoty považujú len za praktický nástroj, ktorým sa domáhajú svojich práv v občianskej spoločnosti.

Kresťanom, ktorí akosi nevedia pochopiť, že košatý strom kresťanstva má vo svojej korune ako organickú súčasť svojich dejín ako ovocie reformy už aj pevné konáre sekulárneho štátu a laickej občianskej  spoločnosti to teda ponúkam ako námet na reflexiu.

Ja sa ako kresťan necítim v tejto spoločnosti vyháňaný ani uzatváraný do kostola. A ak ma pre moje kresťanstvo niekto ignoruje alebo prenasleduje, tak sú to práve tí kresťania, ktorí okrem seba inak veriacich kresťanov za kresťanov nepovažujú.

Toľko k ťaženiu pána Palka a Kuffu a k ich zaiste dobre myslenej evanjelizácii slovenskej hrudy. Aj ja som však stále kresťan. A či sa to už niekomu páči alebo nie, som aj katolík. Avšak tento druh kultúrnej vojny títo dvaja kresťania a ich štáb nevedú v mojom mene.

Nepíšem to im, píšem to vám milí spoluobčania a kresťania, ktorých možno tento druh šírenia poplašnej správy o zle z Istanbulu trochu mýli. Ešte k tomu to Turecko, však? Spravme spolu krok bližšie k sebe navzájom a hľadajme čo nás spája.

A netreba sa ani s nimi prieť. Stačí si pomyslieť a povedať, že sa nebojíme nového sveta a nových výziev. Lebo ako kresťania veríme, že Boh je vždy väčší ako náš strach. Ale ja viem, nedá sa nemyslieť na čiernu mačku liberalizmu.

Text tzv. Istanbulského dohovoru:
  Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu 


SME 21. 1. 2018



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2018   ♦   aomega@aomega.sk