Bonaparte ako symbol uneseného štátu




Protesty pred bytovým komplexom premiéra Fica pokračujú, hoci ich sprevádzajú letné rozpaky. Oduševnenému šéfredaktorovi Oľanovska je debata o zmysluplnosti takéhoto tunelovania zmyslu politiky asi ľahostajná.

Aj šéf SaS ostal už naposledy doma na večeri s rodinou a nešiel na stranícky koncert Nedvědovcov. Asi vedel o niečo skôr ako publikum, že neprídu.

Vzali si štát domov


Už pred prvou bonapárty mi však napadlo, že kruh sa uzavrel. Keďže si istá významná časť politických lídrov spravila zo štátu a jeho inštitúcií privátny biznismodel, tak vlastne dáva zmysel organizovať demonštrácie pred ich súkromnými rezidenciami. Naozaj to dáva zmysel. A to je na dnešnej situácii to najsmutnejšie. Akurát si nemyslím, že je to vina opozície.

Ak sa nepostavia a neodídu tí, ktorí takto vládnu, a rovnako aj tí, ktorí tento systém cieľavedome budovali, tak za to, čo nastane potom, keď vyletí z niektorej ruky prvý „predmet“ do súkromného okna honosnej budovy postavenej s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou za peniaze daňových poplatníkov, nesú zodpovednosť oni, a nie opozícia.

A to hovorím napriek tomu, že nikoho z terajšej opozičnej zostavy zrejme nikdy voliť nebudem.

Otázky, či organizovať demonštrácie pred Úradom vlády, pred Generálnou prokuratúrou, či pred parlamentom, ministerstvom vnútra, alebo pred Bonapartem, sú v podstate zbytočné.

Všetko patrí IM. Oni sú doma všade a pred Bonapartem si asi uvedomia neznesiteľnú neľahkosť bytia krivákov najintenzívnejšie. Nie je to správna cesta, no vybrali si ju... Obyčajný človek sa vyrovná so zlom, ktoré ho presahuje, takto. Obyčajne.

Myslím si preto, že obavy premiéra, že sa môže stať, že niekomu frustrovanému raz naozaj prepne, sú oprávnené. Ale je za to primárne zodpovedný on sám. Koniec koncov – kotlebovské zelené hliadky vo vlakoch sú podľa premiéra „normálne“?

Nikto na Slovensku nekoncentruje v rukách silnejší potenciál vplyvu ako on. Môže to zastaviť, kým je čas...

Frustrácia generuje zúfalstvo. Takže adresa, kam nasmerovať frustráciu a občiansku nespokojnosť pouličných zhromaždení, je správna. Prostriedky sú diskutabilné. No pán premiér a jeho Robert si nič iné asi nezaslúžia. Hoci ich polícia im pomáha aj ich chráni.

Vyslobodiť Slovensko zo súkromných rúk


To, že parlamentná opozícia dnes nevie prísť na lepšie riešenie, ju diskvalifikuje, aby niekedy v budúcnosti prevzala zodpovednosť za túto krajinu.

Nežná revolúcia sa skončila. Je tu čas na nové a realistické politické programy, ktoré nepopulisticky pomenujú problémy a navrhnú riešenia. A sú tu sny o krajine, ktoré stále naivne snívame. Žiaľ, dovtedy, kým sa to stane, sa môže stať všeličo zlé. Dosť zlé. A smutné.

Ak istá skupina ľudí vníma štát a jeho inštitúcie ako nástroj na zabezpečenie svojej existencie a uchmatla si ho, cestou je vyslobodenie štátu.

Konštruktívne občianske povedomie sa môže zrodiť len zo zmysluplnej osvety a diskusie o zmysle a podstate verejnej služby a politiky ako poctivého zamestnania. Oxymoron?

Vedia si ľudia vo verejných funkciách predstaviť, že by žili len z transparentných príjmov svojej práce či zo svojho transparentného podnikania? Alebo zo spravodlivej slovenskej mzdy? A že by svoje príjmy nekrížili a neznásobovali štátnymi zákazkami či zhovievavosťou štátnych inštitúcií, ako sú polícia či daňové úrady, tam, kde sa na to okrem nich nikto iný spoľahnúť nemôže?

Každý má svojho Bašternáka


Politici a verejní funkcionári by mali za svoje prešľapy platiť a niesť za ne trestnoprávnu zodpovednosť. Ide o to, či sa podarí vytvoriť vo verejnosti dôveryhodnú a relevantnú názorovú a záujmovú skupinu, ktorá z toho, čo sa práve deje, tento jednoduchý záver vyvodí a bude ho vedieť aj účinne uviesť do praxe.

Existuje totiž odôvodnený predpoklad, že každý významnejší verejný činiteľ má svojho Bašternáka, ktorý sa mu stará o príjmy plynúce počas jeho pôsobenia vo verejnej funkcii z tieňovej ekonomiky.

Označenie ministrov rôznych vlád, ako napríklad Mr. Twenty, je toho len nepriamym dôkazom na úrovni konšpirácie. Okolie verejných funkcionárov je plné šikovných a bezmenných akčných vybavovačov. Kaliňákov Bašternák len stratil mieru. Jasné, že to robia všetci. Šuškajú si všetci. Ale nie takto. A pritom je vonku stále tých 30,126 stupňa (a koruny k euru...).

Demonštrácie pred komplexom Bonaparte identifikujú problém. Nevyrieši ho však ulica. Každý má právo na prezumpciu neviny a na spravodlivý súdny proces.

Ide však o to, či sa ako občania budeme môcť spoľahnúť a oprieť o nezávislé vyšetrovanie a na akčné a skutočne nezávislé súdnictvo. A či konečne niekto niečo vyšetrí aj s primeranou sankciou, ak sa preukáže trestnoprávna zodpovednosť.

Koniec papalášizmu?


Interpelácia bývalej francúzskej prezidentskej kandidátky a sudkyne, a dnes poslankyne Európskeho parlamentu Evy Jolyovej jemne naznačuje, že Európska únia je momentálne jedinou relevantnou inštitúciou, ktorá slovenskému papalášizmu môže dať pocítiť nevhodnosť jeho existencie v demokratickej spoločnosti.

Otázkou však je, prečo slovenské inštitúcie, napríklad prokuratúra, polícia či súdy, vzbudzujú v tejto kauze dojem nefunkčnosti? Ak by boli v jednom balíku s tými, ktorí si tento štát zapojili do svojich služieb, nekonali by zrejme inak.

Preto sú oprávnené pochybnosti o tom, či právny štát, sociálnu spravodlivosť a vymožiteľnosť práva má vôbec niektorá zo súčasných politických strán naozaj vo svojom programe.

Symbolické párty pred obydliami top politikov môžu pokračovať, ak ich symboliku pochopia nielen obyvatelia apartmánov, ale aj všetci Bašternákovia, ktorí to považujú za normálne. Od tých, čo tieto apartmány stavajú, až po tých, čo ich upratujú. Vtedy to bude dávať zmysel. Že je koniec a že sa začína niečo nové. Aj sociálne, aj demokratické.

Áno. Snívam. Ale kruh sa podľa mňa naozaj uzavrel. Áno, môže mať svoje pokračovanie, no to už bude špirála.

Rezidencia Bonaparte je totiž symbolom uneseného štátu, ktorý si jeho občania chcú logicky vziať späť. Ak si odmyslíme koncerty s moderátorom Igorom M., tak reakcia na tento fakt sa zatiaľ javí ako neriadená.

Uverejnené v Denník SME


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk