Čas na autentický dialóg

Rozhodnutie odložiť ratifikáciu Istanbulského dohovoru bolo interpretované ako príležitosť na hľadanie vzájomného porozumenia medzi významnými aktérmi dialógu. Občianske združenia vystupujúce za rovnoprávnosť žien a ich dôstojnosť boli z tohto kroku ministerky Žitňanskej sklamané. Kresťanské spolky sa tešili z odkladu ratifikácie v medzičase ako z výhry.

To, či ide o významný alebo bezvýznamný krok, je však možné posúdiť len z hľadiska toho, aká významná je časť spoločnosti, ktorá sa dialógu naozaj efektívne následne zúčastní. Ak sa pozrieme na doterajších protagonistov zástancov urýchlenej ratifikácie dohovoru a na jeho odporcov, zistíme, že proti sebe stoja dve skupiny, ktoré predstavujú dve krajné a momentálne nezmieriteľné pozície názorového spektra.

Archetypálne porozumenie


Hlavnou výhradou odporcov Istanbulského dohovoru sú vážne pochybnosti o filozofii tohto dokumentu. To, že dohovor vychádza zo všeobecne platných zásad rovnosti, dôstojnosti a ľudských práv, sa dostáva do zásadného protirečenia s úzko konfesionálnymi interpretáciami. Tieto protirečenia sú v dohovore aj artikulované.

Významným krokom k pokračovaniu dialógu názorovo vyhranených skupín by bolo otvorené chápanie toho, o čom sa v dokumente hovorí. Je to však pri konfesionálne limitovanom pohľade na úlohu ženy tak, ako ju chápe napríklad väčšinové slovenské kresťanstvo, možné? Je také prekvapivé, že ak sa žena v katolicizme musí uspokojiť so svojou vznešenou úlohou panny, trpiteľky a matky, tak sa katolícke organizácie nevedia preniesť ponad tento stereotyp a nevedia prijať niečo, čo by mohlo narušiť tento model cirkevnej intepretácie? Je to také prekvapivé, ak vieme, že v rímskom katolicizme žena nesmie byť v prístupe k cirkevnej službe rovnocenná mužovi a že chápanie sexuality je významne formované pocitom viny a hriechu rajskej Evy?

Toto porozumenie je takpovediac archetypálne a bez zásadnej redefinície sa prekonáva len ťažko.

Kde sa rodí nepochopenie


Prvým predpokladom pre začiatok dialógu je vzájomné pochopenie. K tomuto pochopeniu však nielenže nedochádza, ale začína sa vzďaľovať na pozadí snahy politizovať Istanbulský dohovor ako taký. Aký je však širší kontext tohto ideologického zápasu, môžeme pochopiť, ak identifikujeme jednotlivé míľniky tejto debaty alebo aspoň keď sa pozastavíme pri tom, čo vnímame bezprostredne.

Po kontroverznom referende, ústavnej definícii manželstva a rodiny, ako aj po debatách ohľadom Národnej stratégie ľudských práv je Istanbulský dohovor (celé znenie diskutovaného dohovoru nájdete tu) ďalším kontrolným bodom toho, kde sa slovenská spoločnosť civilizačne nachádza. Otázka dôstojnosti, rovnosti a ľudských práv z hľadiska rodovej rovnosti a postavenia žien v spoločnosti je v ňom zadefinovaná veľmi otvorene ako téma, ktorá nemôže podliehať národným či náboženským špecifikám. Toto v očiach katolíckych odporcov Dohovoru priamo ohrozuje momentálne výnimky z antidiskriminačného zákona či výhradu vo svedomí ako výdobytkov vatikánskych zmlúv.

Od Dohovoru môžu jednotlivé krajiny síce kedykoľvek odstúpiť, no dokument z roku 2011 nepripúšťa príliš veľa alternatív. Demokratické spoločenstvo európskych krajín sa zhodlo na tom, že diskriminácia žien a lipnutie na tzv. národných či konfesionálnych špecifikách, v duchu ktorých sa pripustia nejaké kompromisy, nie sú cestou, ktorá by mala európsku demokratickú civilizáciu viesť k svetu a spoločnosti zajtrajška. Niekde tu sa rodí nezmieriteľné nedorozumenie a hlboké vzájomné nepochopenie.

Je to jasná polarizácia


V deklaráciách sa k dedičstvu solúnskych bratov hlásia mocným hlasom premiér aj cirkevná hierarchia. Politické aj cirkevné deklarácie ostali v rovine snáh privlastniť si to, čo v konečnom dôsledku prináša politické body. V zápase o emocionálny svet svojho poslucháča sa preto jednoznačne musí vynoriť v mysli adresáta aj dimenzia identifikácie s tým, čo počuje a vidí. My a oni je polarizácia, ktorá je každému zrozumiteľná a jasná. My sme tu s vami a tí, ktorí tu nie sú, s vami nie sú. Znamená to, že sú proti nám.

Ako to súvisí s Istanbulským dohovorom? Táto neprehľadná situácia ohľadom zápasu o tradičné hodnoty či cyrilo-metodské dedičstvo neznamená, že duchovné hodnoty prestali mať zmysel. Len si musíme nastaviť očakávania a pochopiť, že súčasné cirkevné štruktúry sú vyprázdnené relativizmom rovnako ako iné inštitúcie v tejto krajine. Cirkevní lídri pragmaticky stáli pri Mečiarovi a stoja aj dnes po premiérovom boku.

Ak sa pri téme ochrany slovenskej identity nebojí slovenský premiér pri svojej populistickej rétorike oprieť o posolstvo solúnskych bratov, je to na jednej strane pochopiteľné. Ale na druhej strane je nepochopiteľné, ak mu nikto nevie pripomenúť, že na Velehrade v roku 1985 komunistická verchuška nazvala bohoslužobné oslavy a púť svätých Cyrila a Metoda mierovým zhromaždením. Bola to komunistická moc, ktorá upierala základné ľudské práva a náboženskú slobodu svojim ideovým aj politickým odporcom, a preto krik bývalého komunistu na Devíne, ktorý sa takto oháňa tradíciou, ktorej sám nikdy neveril, je krytý pochybným pokryteckým oportunizmom.


Prvá významná premenná


Ak sa ministerka Žitňanská nateraz rozhodla nechať priestor pre dialóg, nakoľko čas na ratifikáciu Istanbulského dohovoru ešte na Slovensku nenastal, stojí pred ňou ešte jedna úloha. K rozhovoru o tejto téme by sa mali s jej aktívnym prispením pridať aj tí hodnotovo uvažujúci občania, ktorí naozaj hľadajú také riešenie, ktoré bude odpoveďou na otázky, ktoré si naša spoločnosť kladie na začiatku tretieho tisícročia.

Pozícia odporcov Istanbulského dohovoru vyplýva z limitovanej možnosti a schopnosti hľadať a nachádzať odpovede na civilizačné témy mimo svojich konfesionálnych hraníc. Cirkvi takúto diskusiu nepripúšťajú. Napriek tomu sa, paradoxne, do prvej línie dialógu dostávajú tí, ktorí predstavujú len malú časť názorového spektra ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov. No oni tam nejdú preto, aby sa rozprávali. Oni majú dialóg viesť tak, aby sa Istanbulský dohovor na Slovensku neimplementoval.

Bez ochoty intelektuálne poctivo čeliť súčasným výzvam sa v očiach verejnosti cirkevné kresťanstvo dostalo aj pri Istanbulskom dohovore do polohy tichej podpory politiky všeobecnej deštrukcie civilizačných úspechov európskeho kultúrneho priestoru, dôvery, solidarity a tradícií. Pred veriacimi, ktorí sa cítia v srdci viazaní imperatívom duchovného a intelektuálneho posolstva, tu stojí výzva vstúpiť do tohto dialógu.

Ak však za kresťanov budú hovoriť len bývalí komunisti a ich sú-druhovia z cirkevných ústredí a tí, ktorí len opakujú, čo počuli včera v kostole, tak Istanbulský dohovor nenájde cestu k ratifikácii. A násilie na tých najslabších v našej spoločnosti sa bude považovať za niečo úplne prijateľné. Lebo tu nejde len o násilie na ženách. Ženy sú len prvou významnou premennou, ktorá sa má stať pri implementácii Istanbulského dohovoru konštantou, ktorú neohne žiadna národná ani konfesionálna tradícia.


Krok správnym smerom


Z tohto hľadiska je krok ministerstva spravodlivosti krokom správnym smerom. Tak ako pri hokejovom buly však musí dôjsť aj k obmene hráčov, ktorí sa pri dialógu stretnú. Tým sa priestor na dialóg a na hľadanie konsenzu naozaj podarí aj využiť.

Nikto nepochybuje o tom, že pánu premiérovi na ženách záleží. Potvrdzuje to rok čo rok účasťou na Tour de MDŽ. Snáď by mohol silou svojho príkladu na svoju stranu získať aj tých, ktorí si dôležitosť tejto témy ešte až tak neuvedomujú.

Písané pre DenníkN



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk