Čas na „sledovačku“ aj u nás



Príbeh tímu investigatívnych novinárov z Boston Globe získal Oscara ako najlepší film aj za najlepší scenár. Pravdupovediac, scenár filmu Sledovačka (Spotlight) napísal život sám a filmovú podobu mu dal tím okolo režiséra, ktorý nepodľahol bulvárnym pokušeniam.

Mediálny tréning pre investigatívcov

Film je skutočne sériou zásadných dialógov a vyžaduje si pre plné pochopenie maximálnu pozornosť. Každý z nich môže byť zároveň prípadovou štúdiou vzťahu médií k cirkvi, k cirkevným hodnostárom, prepojeniu politických a cirkevných elít, k obetiam sexuálneho zneužívania a ich celoživotným traumám, vzťahu médií k právnemu systému a ochote ísť za pravdou aj vtedy, keď sa „neoplatí“.

Dodal by som, že je to aj prípadová štúdia toho, ako sa musí dnešný novinár vedieť vyrovnať aj s takouto náročnou a citlivou témou. Scény, keď sa členovia investigatívneho tímu stretávajú s obeťami, sú podľa mojej skúsenosti fakt autentické.

Verne sa snažia rekonštruovať poníženie, žiaľ, ako aj bezmocný hnev ľudí, ktorí pochopili až neskôr, ako sa stali obeťami tých, ktorým bezvýhradne verili. A nikto im neverí...

Asi takto by sa dalo zhrnúť prvotné odhodlanie človeka, ktorý sa rozhodne hovoriť o niečom, čo sám nevie sformulovať, no cíti, že sa deje niečo, o čom by mal svet vedieť.

Nie pre hejtovanie a ohováranie, ale pre neuchopiteľný pocit, že niekto nebezpečne otravuje verejný priestor, no zároveň si nárokuje na úlohu morálnej autority.

Aj ja som to raz spravil. Dal som mená jednému novinárovi, indície a aj som zdôraznil, prečo je potrebné a užitočné podľa mňa o probléme písať. Bolo potrebné ich len preveriť a napísať. Samozrejme je to náročná práca.

No išlo o to, ukázať že za úsilím svätorečiť fašizoidného cirkevného hodnostára je len nadpráca a niečo ako „vykúpenie“ mravných zlyhaní osobnou angažovanosťou v prospech cirkevného systému.

Pokus o zahladenie osobných lapsusov pri spolupráci s komunistami, s ŠtB alebo potreba vyhovieť vydieraniu zo strany ľudáckej gardy a jej omladiny, ktorá by mohla poškodiť osobnú reputáciu tohto hodnostára, ak by nevyhovel ich fašizoidným projektom.

Radšej inokedy...

Významný investigatívny novinár sa však rozhodol tento prípad radšej nesledovať a nespracovať. Nemal čas, odkázal mi. Bol to dobrý novinár a na Slovensku patrí k investigatívnej špičke.

No katolícka cirkev je v očiach veriacich ľudí, ktorí sami seba vnímajú ako to najzdravšie, čo doma máme, poslednou baštou pravdy, lásky a spravodlivosti. Jej kritika sa rovná duchovnej samovražde, zrade na tom najcennejšom. Preto je také náročné dostať sa s ňou do polemiky.

Posvätná úcta má svoje páky, ktorými vie zasiahnuť voči tým, ktorí nie sú dostatočne lojálni. Strachom, ktorý generuje klérické rúcho, pocitom lojality, ktorý ju chráni pred nepriateľmi cirkvi, vypočítavosťou spoločenských a politických elít, ktoré vedia hovoriť o birmovke či tesilových nedeľných nohaviciach.

Preto je to také ťažké uchopiť a prekonať strach či tabuizovane zadefinovanú tézu o tom, že sa do toho netreba veľmi starať, lebo o cirkvi a kňazoch, najmä o biskupoch je potrebné hovoriť len dobre.

Najviac je však podľa mňa obetí medzi dobromyseľnými angažovanými kresťanmi, ktorí veria jednoducho všetkému, čo „pán farár“ povie.

Preto novinár, ktorý inokedy odvážne skúma rôzne kauzy, účelovo stratí odvahu. Neverí, lebo za touto snahou vidí zámer nepriateľský k cirkvi, alebo si len nechce pohnevať veriacich kamarátov, rodinných príslušníkov či „(neo)konzervatívnych“ kolegov v denníku či v týždenníku, v ktorom pracuje, lebo takáto ostrakizácia mu za to nestojí. Veď aj tak je o čom písať.

Naše traumy a tabu

Otvorené vyrovnanie sa so slovenským fašizmom sa aj preto na Slovenku ešte stále nepodarilo zavŕšiť, lebo kúzlo cirkevnej inštitúcie a moci je stále účinné.

Pretože, ak je niekto oblečený do biskupského rúcha, tak jeho autorita je nespochybniteľná. Alebo aspoň nedotknuteľná. Kritické myslenie pri pohľade na cirkevné prostredie podlieha prísne nastavenej etickej samoregulácii.

Kultúrna vojna pokračuje aj preto, lebo dialóg sa nekoná, nie je oň záujem a tí, ktorí na jeho potrebu poukazujú, sú v duchu tejto optiky prví podozriví. Ilustruje to aj podpisová akcia Aliancie za rodinu. Prestáva byť možné nedostať sa na nejaký zoznam. Kto nebude s nimi, bude proti nim. Aj keby nebol. Aj toto je ovocie politickej osvety.

Nie je jednoduché pochopiť, prečo sa slovenskí väčšinovo katolícki kresťania nemôžu vytiahnuť z močiara za vlastné vlasy. Je potrebný tím investigatívnych a poctivých ľudí, ktorí sa nebudú báť politického vplyvu fundamentalistickej perspektívy a pohľadov, ktoré Aliancia dobrovoľne sama od seba nikdy neopustí. Aj keby chcela. To je zas ovocím cirkevnej osvety.

Kritické myslenie ako cesta

Spojenie kritického myslenia a morálnej integrity je preto podľa mňa tandem, ktorý Slovensko potrebuje na najbližších pár rokov. Takáto „koalícia“ je zdá sa v nedohľadne. Rád sa však budem mýliť.

Ide naozaj o to, aby na tomto poli vznikla podobne ako pri otázkach školstva, zdravotníctva či boja proti korupcii a klientelizmu širšia dohoda spoločenských aj politických elít.

Nie je to totiž úloha na jedno volebné obdobie a otvorený dialóg bude len začiatkom procesu odklínania slovenskej duše. Na jej konci bude pochopenie, že kľúčom k jej porozumeniu nie je birmovka jedného komunistu, ale spoločná občianska zodpovednosť ľudí, ktorí veria v Boha spolu s tými, ktorí veria v niečo iné.

Pozrite si oscarovú Sledovačku a začnete chápať, prečo sa nedá myslieť, keď si myslíte, že veríte v Boha, ale vlastne neveríte, lebo veriť znamená neveriť hocičomu. A hocikomu. Jedno pozretie nebude stačiť.


Uverejnené v denniku SME



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2024   ♦   aomega@aomega.sk