Cirkev a jej hovorca

Sekulárny štát je na Slovensku dnes vnímaný ako hodnota, ktorá v očiach istej skupiny kresťanských aktivistov nie je jednoznačne pozitívna. Komunikujú verejnosti svoju túžbu zosúladiť legislatívu štátu s konfesionálne formulovanou doktrínou svojej cirkvi. Vychádzajú pri tomto vnímaní predovšetkým z toho, že ide o štát, ktorý je v ich očiach takmer protináboženský. V dejinách je tento spor známy ako spor o investitúru. Reagoval na fenomén tzv. cézaropapizmu, prepojenia svetskej a cirkevnej moci.

 V našom slovenskom priestore sa tento fakt najviditeľnejšie prejavil v čase, kedy sa v marci 1939 stala konfesionálne podmienená  spoločenská náuka rímskokatolíckej cirkvi oficiálnym základom štátnej doktríny či tzv. Tisovej náuky ako spoločenskej náuky satelitného štátu Tretej ríše. Cirkev sa tak pozvoľna ale masívne stala cez svojich ideologických pracovníkov  hlásateľkou ideológie, ktorá významne oslabila vnímavosť bežného obyvateľstva pri procesoch, ktoré viedli k dehumanizácii a postupnej likvidácii významnej skupiny občanov spoločnosti.  Strata občianskych práv sa na pozadí tohto procesu stala významným predstupňom k likvidácii židov ako významne inej spoločenskej, kultúrnej, duchovnej, občianskej aj náboženskej skupiny obyvateľstva.

Táto historická skúsenosť nebola zatiaľ tematizovaná tak, aby sa stala zdrojom ponaučenia a inšpirácie, ktorá by pomohla slovenskej spoločnosti uchopiť obdobie rokov 1939- 1945. Takto by pochopila mechanizmy vedúce k degenerácii spoločenskej citlivosti a empatie. A takto by sa spoločnosť mohla stať odolnejšou a vnímavejšou voči systematickému zavádzaniu totalitárneho nábožensko-ideologického  režimu.

Rímskokatolícky klérus vtedy významne spolupracoval pri šírení myšlienok, ktoré boli v rozpore s dnešným cirkevným učením. Na konci prvej polovice dvadsiateho storočia však boli rozšírenou interpretáciou katolíckej spoločenskej náuky.  Za historický omyl a podiel rímskokatolíckej cirkvi na kresťanskom antisemitizme sa ospravedlnil v mene celej cirkvi pápež Ján Pavol II. v dokumente Memoria e riconciliazione pri príležitosti jubilejného roku 2000. Nesprávnou interpretáciou zodpovednosti židov za smrť Ježiša Krista sa v kresťanskom ohlasovaní otupila vnímavosť kresťanov pri dehumanizácii, ktorá viedla k tragédii európskych židov počas druhej svetovej vojny.

Nie je preto pri poznaní mechanizmu  fungovania Tisovského režimu ťažké rozpoznať jeho podobnosti s tými myšlienkami, ktoré sa dnes s podobnou razanciou domáhajú pri používaní hrubých metafor odstránenia „liberálneho hnoja“ za pomoci buldozéra zo slovenskej spoločnosti. Tento druh argumentácie sa zvlášť manifestuje v známych vystúpeniach Mariána Kuffu. Ľudové rozprávanie o zlom „ultraliberalizme“  sa postupne dostáva cez moderné médiá do uší významnej časti slovenskej  spoločnosti. Posledné epizódy z predvolebnej prezidentskej kampane ukázali v plnej miere fakt, že Marián Kuffa nie je pri svojom kazateľskom úsilí v ničom v rozpore s učením a postojom súčasného trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha, a teda s učiteľským úradom cirkvi.  Na rozdiel od neho používa len expresívnejší jazyk, jadrnejšie metafory a jeho príbeh je pre poslucháčov uveriteľnejší vďaka jeho neodškriepiteľne záslužnému a sociálne angažovanému pôsobeniu v Žakovciach. 

Predmetom tejto reflexie nie je zreprodukovať najvýraznejšie „omyly“ Mariána Kuffu. Ide o pokus ukázať ako sú jeho názory obsahovo v súlade s oficiálnym úradným rímskym katolicizmom. Rímskokatolícki duchovní na Slovensku sa nemôžu na základe usmernenia svojich biskupov vyjadrovať k spoločenskej  a  politickej situácii. Marián Kuffa toto usmernenie  navonok nerešpektuje. Je možné, že koná bez súhlasu biskupov.  Ak by to bolo tak, vieme z iných prípadov, že biskupi vedia v prípade potreby reagovať veľmi pružne a vedia ubrzdiť ako v prípade Roberta Bezáka aj arcibiskupa. Preto je to dôvod myslieť si, že názory,  ktoré prezentuje na verejnosti Marián Kuffa sú plne kompatibilné s pozíciami a názormi úradného vedenia rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Expresívna forma a jednoduchosť argumentácie sa v kázňach Mariána Kuffu významne dotýka tej úrovne uvažovania verejnosti, ktorá sa opiera o predsudky prítomné v podvedomí priemerného „tradičného“ občana - o pocit národnej nadradenosti a predurčenosti, ľudového antisemitizmu, militantného nacionalizmu, mužskej patriarchálnej nadradenosti, tabuizácie sexuality a, strachu z cudzincov a globalizačných trendov.

Takáto  forma náboženského diskurzu prítomná v konfesionálne uzatvorenom spoločenstve angažovaných podporovateľov Mariána Kuffu  je úrovňou, ktorú dosahujú a sú schopní komunikovať katolícki biskupi, pastoračne aktívni kňazi, učitelia náboženstva, vysokoškolskí učitelia aj profesori teologických fakúlt.

Nedorozumenie ohľadom rozdielu medzi rodom a pohlavím

Marián Kuffa bojuje proti akémusi „džendrizmu“, ktorý jedným dychom sám káže. Žena patrí do kuchyne, muž zarába a vládne. Podľa Mariána Kuffu je v rodine poskytovanie starostlivosti a citovej práce ženskou úlohou. Na druhej strane je tu mužská rola akejsi razantnosti a disciplíny. Postupne však vidíme, že nielen podľa Mariána Kuffu je základnou bunkou spoločnosti taká rodina, kde muž je hlava a žena srdce. Žena nesmie byť krkom, ktorý by krútil hlavou ako chce. Na pozadí takto predstavenej ideálnej rodiny sa vynára strašidelná predstava ultraliberálnej rodiny či iného usporiadania spolužitia ľudí v dnešnej spoločnosti.  Tam v predstave Mariána Kuffu sa asi deje niečo úplne arbitrárne a neusporiadané. Žena si v takejto rodine robí čo chce.

Toto je malá ochutnávka toho, ako chutí džendrizmus, ako ho vníma a ako ho predstavuje vo svojich príhovoroch rímskokatolícky kazateľ. Takto jasne mužsko-žensky zadefinovaná rímskokatolícka komplementarita nie je však len náukou Mariána Kuffu. Je to oficicálne učenie rímskokatolíckej cirkvi, ako ho v kultivovanejšej podobe spoluformuloval aj teológ Joseph Ratzinger. A dnes sa šíri v ľudovej podobe slovenskými kostolmi a youtubovým videami. Žena má svoju dôstojnosť. Táto jej dôstojnosť však neznamená fundamentálnu rovnosť muža a ženy. Biologické rozdiely predurčujú spoločenské úlohy a rozdelenie sveta na mužský a ženský spolu s úlohami, ktoré sa takto zadefinovali ako rodové. Kedy niečo je len pre ženy a niečo zasa len pre mužov. Sociológia a biológia sú takto jasne zadefinované a v tradičnom svete rímskokatolíckeho vnímania nemenné. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa tieto vysvetlenia zrodili v katolíckej cirkvi priamo vo vatikánskom ústredí ako cirkevná snaha o uchovanie stavu, v ktorom sa aj teologicky aj interpretačne upevní jeho nemennosť. Lebo aj v teológii sa odrážajú súdobé témy a trendy o ktorých sa hovorí. Niektoré si cirkvi osvoja, iné potlačia a ponechajú aj s ich nositeľmi na okraji alebo vytlačia zo svojich komunít ako proticirkevné. Táto pluralita však navonok v rímskokatolíckej cirkvi reprezentovaná nie je v tej miere, ako si to mnohí sľubovali od Druhého Vatikánskeho koncilu.  Kým v európskej spoločnosti sa ženy postupne v priebehu 20. storočia dostávali k plnému uznaniu svojich ľudských a občianskych práv, v rímskokatolíckej cirkvi ostáva všetko na takpovediac pôvodnej predkoncilovej úrovni reflexie. 

 „Protirodová“ ideológia rímskokatolíckej cirkvi hovorí, že muži a ženy nie sú rovnakí. Že procesy, ktoré by viedli k plnému otvoreniu práv, ktoré patria mužom  aj ženám sú nebezpečné. A že podkopávajú naše tradície. Marián Kuffa hovorí ženám, aby sa nebáli byť ženami a slúžili svojim mužom. Lebo práve to muž chce, lebo to je podľa Mariána Kuffu prejavom lásky. Ženy sa majú podriadiť svojim mužom a nemajú nad mužmi vládnuť.  V rímskokatolíckej cirkvi je v neposlednom rade vyjadrením rodovej nerovnosti aj povinný kňazský celibát ako aj fakt, že osoby ženského pohlavia sa nemôžu stať kňazmi. Ženské pohlavie je priamou biologickou a teologickou prekážkou pre prijatie sviatosti kňazstva. Otázka kňazského celibátu je významnou časťou katolíckej identity a teologické zdôvodnenie tohto faktu je v službe nemennosti katolíckeho klérocentrického modelu cirkvi. Fakt, že rímskokatolícka cirkev nevie a nemôže v tomto smere interpretovať túto časť svojej ideologickej výbavy nanovo, vychádza z obáv, že práve tu by došlo k vážnemu spochybneniu modelu cirkvi, ako ju rímski katolíci dnes poznajú.

Preto je Marián Kuffa viac ako len smiešny potulný kazateľ. Je hovorcom a hlásateľom dvornej teologickej interpretácie, ktorá na Slovensku  nikdy nebola vystavená poctivej akademickej diskusii. Je však sprievodným fenoménom  nedocenenia úlohy, dôstojnosti a postavenia žien v spoločnosti. A jej konzervovania.  Nehovoriac o tom, že nezlučiteľnosť sviatosti manželstva a sviatosti kňazstva je v rímskokatolíckej cirkvi aj implicitným vyjadrením postoja k manželstvu a ženám.

Tabu sexuality a jej rôznych podôb ako strašiak

Predmetom ostrého výsmechu opakujúcim sa v príhovoroch rímskokatolíckeho kňaza Mariána Kuffu je aj téma homosexuality. Kázne Mariána Kuffu vo verejnom priestore mimo svojho pôvodného kontextu uzatvorenej náboženskej komunity hovoria o hriešnej podstate identity homosexuálne orientovaných jedincov. Zároveň takto pomáha upevňovať presvedčenie, že spoločenské prijatie tohto faktu a nové právne úpravy ošetrujúce postavenie a práva homosexuálov sú pre spoločnosť nebezpečné. Kázne Mariána Kuffu nás tak posúvajú od faktu homosexuálnej orientácie k takzvanému  hriešnemu správaniu.

V jeho príhovoroch sa stretávame s argumentáciou, že on sám nie je proti homosexuálom, ale proti hriechu. Tu sa znovu dostávame k téme hriechu, ktorá je takpovediac vnútrocirkevná. Tým je aj mimo občianskej spoločnosti, odbornej verejnosti  - medicíny, genetiky, etiky či ľudských práv a ošetruje to tzv. antidiskriminačný zákon.  Dozvedáme sa síce, že Boh má rád bez rozdielu všetkých ľudí, no Marián Kuffa má ambície určovať hranice aj pre ľudí za hranicami svojej organizácie. Aj v tomto je hovorcom  oficiálnych cirkevných pozícií.

Hovorí o sebe, že je tolerantný k ľuďom, ale netolerantný k ich hriechu. Tým sa dostáva k parafráze konštatovania zo skrípt morálnej teológie o tom, že hriech je potrebné nenávidieť, no hriešnikov je potrebné milovať.  Zároveň neodlišuje identitu homosexuálneho človeka od sexuálnych pracovníčiek živiacich sa prostitúciou. Prostitúcia, teda „sex za peniaze“  je takto postavená na jednu úroveň s homosexuálnou identitou jednotlivca. Pritom kľudne  môže ísťo človeka, ktorý má ambíciu žiť v usporiadanom vzťahu s iným človekom toho istého pohlavia.  A spoločne uvažujú napríklad aj o tom, že by sa vedeli a chceli starať spolu o adoptované dieťa. Toto je v očiach Mariána Kuffu a cirkvi, ktorú reprezentuje, hriech.

Aj tento názor Mariána Kuffu sa hlása v súlade s učením, ktoré neopustilo učebne katolíckych teologických fakúlt. Pápež František však pozýva členov rímskokatolíckej cirkvi aby sa nad tým, prečo dnešný svet tento problém rieši, nanovo zamysleli. Vo svete Mariána Kuffu sa však napriek tomu bez akejkoľvek odbornej a názorovej oponentúry či interdisciplinárneho posúdenia sa šíri éterom online priestoru tento jeho konfesionálne podmienený názor ako určujúci a normotvorný  štandard, ktorý má okolie prijať.

Jediným správnym postojom poslucháčov Mariána Kuffu voči homosexuálom, ktorí sa snažia o zodpovedné právne ošetrenie svojej situácie v oblasti vzťahov a zodpovedného partnerského spolužitia je postoj morálnej nadradenosti a ľútosti.  A morálneho odsúdenia.

Namiesto individuálnej identity a osobného prístupu ku konkrétnemu človeku sa v konkrétnych modelových situáciách uprednostňuje dôležitosť faktu konfesionálne zadefinovanej hriešnosti na osobnej úrovni. Z osobnej úrovne sa dostáva k spoločenskej škodlivosti ako keby išlo o infekčnú chorobu. Situácia hriechu a strachu z iného ako doterajšieho riešenia danej situácie morálnej, etickej, spoločenskej či antropologickej dilemy sa následne spája aj so spoločenskou závažnosťou tohto postoja, ktorý je v rozpore s oficiálnym teologickým  názorom cirkvi. Dominancia rímskokatolíckej cirkvi v spoločnosti prispieva k tomu, že tento spôsob uvažovania sa bez kvalifikovanej diskusie významne podieľa na tom, že sa stáva spoločensky významným  a vplýva na úroveň aj kvalitu spoločenskej diskusie a spoločenského vedomia  ako aj individuálnych postojov ostatných občanov.

Kým, pri pohľade na bioetické témy, ktoré otvorilo kontroverzné referendum v roku 2015 časť spoločnosti chce otvorene a kompetentne viesť dialóg, Marián Kuffa sa stal oficiálnym aj ľudovým hovorcom úzkeho konfesionálneho pohľadu, ktorý bez teologického a cirkevného konsenzu aj v rámci kresťanských cirkví vnucuje svoje videnie celej spoločnosti. Všetko nepoznané sa má v perspektíve rímskokatolíckej cirkvi, ktorej hovorcom je Marián Kuffa dostať na pole zákazov, abstinencie a liečby.

Strach z faktu existencie niečoho, čo tento myšlienkový svet presahuje je pochopiteľný. Zároveň je dobré pripomenúť, že spoločnosť a odborná verejnosť sa s faktom existencie fenoménu sexuálnych menšín stretáva a rieši ho na antropologickej rovine. Môžeme povedať, že v tomto procese ide z kvantitatívneho hľadiska o okrajový jav. Keďže ide o riešenie situácie menšín, tak to inak ani nemôže byť. Je to však pre spoločnosť z hľadiska intelektuálnej a etickej reflexie dôležité štádium pri vnímaní zraniteľných jednotlivcov a skupín.   Tí situáciu vnímajú a chcú ju riešiť v novej situácii novým spôsobom s úctou k identite ako aj k možnej aktivite v intímnej oblasti.

Obraz obetavého mučeníka v službe šírenia strachu z budúcnosti

Významný rozmer v aktivitách Mariána Kuffu majú moderné elektronické médiá. Jeho kázne a príhovory v rámci kampane Zastavme zlo z Istanbulu  majú desaťtisíce videní. Len ilustratívne môžem uviesť že jedno z videí z podujatia Zastavme zlo z Istanbulu má v čase písania tohto textu až 197 tisíc pozretí. Marián Kuffa takto okrem toho že pôsobí na vnútrocirkevnej pôde, vníma svoju misiu aj v boji so svetom mimo kostolov. Tým, že ide o svet,  ktorému kvôli ideologicky a konfesionálne limitovanému pohľadu prestáva rozumieť, posúva aj hranice verejnej debaty do novej roviny.

Ilustratívnym v tomto ohľade bola jeho prítomnosť v parlamente, kde sprevádzal fašistického poslanca. Marián Kuffa bol oblečený v cirkevnom odeve a niesol v sprievode svojich najbližších spolupracovníkov sošku Jezuliatka. Tento vstup náboženskej symboliky v podobe procesie prepojenej na politickú aktivitu strany, ktorá sa netají svojou ambíciou zmeniť demokratický charakter štátu je preto mimoriadne dôležitý.  Spoločnosť málo alebo vôbec nerozumie takejto rituálnej prítomnosti Mariána Kuffu v Slovenskom parlamente. Preto sa aj ťažko argumentuje keď Marián Kuffa v rámci svojho vážneho výstupu v kostole počas kázne hovorí, že sa môže stať, že ho zabijú a že sa jeho poslucháči dozvedia, že mal nehodu. Tento obraz mučeníka sa mu darí spoľahlivo budovať v okolí, v ktorom požíva kvôli svojim sociálnym aktivitám mimoriadnu dôveru.

Marián Kuffa  svoje právo hovoriť do usporiadania verejného priestoru odvodzuje od toho, že ho sám spoluvytvára. Tento apokalyptický charakter kázní Mariána Kuffu  má vyvolávať v ľuďoch strach o vlastnú bezpečnosť a o ďalší vývoj. Jeho auditórium má v tejto atmosfére veľkú dôveru k tomu, čo Marián Kuffa ako kňaz s tichou alebo aj otvorenou podporou oficiálnej cirkvi hovorí. Táto úcta vychádza z toho, že poznajú jeho dielo v Žakovciach na jeho misijnej stanici, ktorá mu otvára cestu k srdciam mnohých ľudí, ktorí sú ochotní odpustiť mu aj tie najnepochopiteľnejšie tvrdenia. Je to spojené s predstavou, že takýto kňaz predsa nemôže nič myslieť zle.

Toto jeho virtuálne či mediálne komunikované mučeníctvo je aj zdrojom obdivu a uznania. A strachu o jeho osud. Nikto mu nevie konkurovať v tom, čo robí a tento obdiv teda zastrešuje všetky jeho ostatné aktivity. Mimochodom autorovi tohto textu nie je verejne známy jediný prípad, ktorým by Marián Kuffa doteraz doložil tieto svoje tvrdenia o vlastnom ohrození. Napriek tomu sa táto konšpiračne formulovaná  hrozba opakuje v jeho príhovoroch v kostoloch, mediálnych odpovediach či mobilizačných aktivitách. Dodáva ju pravidelne aby vo svojom auditóriu vyhrotil vnímanie a závažnosť svojho boja proti zlu rodovej rovnoprávnosti, ktorú účelovo nazval džendrizmom. Tento nevedecký konšpiračný termín sa stal súčasťou argumentácie Mariána Kuffu a ľudí, ktorí v ňom vidia potenciál na oslovenie a ovládnutie jeho stúpencov. 

Práve preto sú potom jeho poslucháči ochotní akceptovať použitie násilnej metafory, kedy sa „do zápasu s hnojom liberalizmu má zapojiť buldozér“.  Ísť proti prúdu sa oplatí, neustále zaznieva v jeho opakovanom konštatovaní, že prehrať s Kristom znamená vyhrať a definitívne prehrať s Kristom znamená definitívne vyhrať.  

Takto pateticky a duchovne podfarbuje svoj zápas a jednoduchí veriaci tomuto jazyku obetavého mučeníka rozumejú. Intuitívne je možné tento spôsob komunikácie odmietnuť, ťažko sa s ním však ide do polemiky či dialógu. Mariánovi Kuffovi a jeho nasledovníkom pritom nevadí, že kráčajú v jednom šíku s človekom, ktorý významne budoval skorumpované a klientelizmom a korupciou presiaknuté štátne inštitúcie a významne na nich profitoval. Toto nie je ozdravná sila. Je to pre neho len ďalšia vlna príležitosti profitovať. Takto vyzerá slovenský oportunizmus bývalého komunistu, mečiarovca a člena ďalšej vlády, ktorého explicitne bez zábran podporuje Marián Kuffa a jeho ľudia.

Teológia a ostatné vedecké disciplíny

O vzdelaní Mariána Kuffu v oblasti rodových politík by sa dalo dlhšie diskutovať. Marián Kuffa je čestný doktor sociálnej práce, je inžinierom a je aj magistrom teológie. Má viac ako len základné informácie z tých oblastí, ktorým sa profesionálne venuje. Ako však vníma pastoračno teologické texty Druhého Vatikánskeho koncilu o ekumenickom dialógu, o úlohe ženy v spoločnosti, o teologickej reflexii v rámci kresťanstva na témy homosexuality a ich postavenia v cirkvi a v spoločnosti, ak do vecného interdisciplinárneho dialógu s inými nevstupuje?  

Je nevyhnutné povedať, že to, čo Marián Kuffa hovorí, je mimo akýchkoľvek legitímnych pravidiel odborného interdisciplinárneho dialógu. Ak je jeho tábor pripravený zotrvať so svojimi interpretáciami za múrmi súkromných a cirkevných budov bude to ich vec a jeho zodpovednosť.  Jeho poslucháči, ktorí sa nemajú ako dopracovať k inej reflexii a ak budú chcieť konzumovať tento jeho ideologický obraz zlého sveta, ktorý ohrozuje ich budúcnosť,  budú mať, samozrejme, túto slobodu.

Ak sa však archaické teologické metafory stanú súčasťou aktuálnej politickej a spoločenskej debaty, musíme spozornieť.  Tu už nestačí satira a irónia. Je možno pridanou hodnotou tejto situácie, že cirkevné prostredie sa v snahe ostať ušetrené vnútorného dialógu dostalo do situácie, že diskusia na teologické témy so spoločenským presahom sa stali predmetom verejnej a mediálnej pozornosti. A verejnej debaty, pred ktorou sa už nedá ustupovať.

Prezidentská kampaň na začiatku roka 2019 ukázala, že vnútrocirkevná kategória ťažkého hriechu ako strašiaka pre lojálnych veriacich, ktorý by volili „inak ako mienil kazateľ“, verejnosť nepresvedčila. Intuitívne sa konflikt medzi  cirkevným vnímaním spoločenskej situácie manifestoval tak, že oficiálna pozícia cirkvi ostala vo významnej miere nepovšimnutá. Usmernenie cirkevného úradníka v osobe trnavského arcibiskupa verejnosť vo významnej miere nerešpektovala. No na jeho výzvu zareagovala aj angažovaná katolícka verejnosť. So sklamaním, smútkom, frustráciou. Vnímala ju ako neprimeraný vstup do politického priestoru.

Niektorí si zároveň všimli, že cirkevní predstavitelia nie sú v tejto debate bez konfliktu záujmov, keďže do značnej miery vo svojom  dnešnom postavení potrebujú a očakávajú súčinnosť štátnej moci a jeho inštitúcií pri svojom pôsobení. Financovanie cirkevných a náboženských inštitúcií je signálom pre verejnosť, že takýto zdroj poznania je falošný a že sa už z tejto studne s mútnou vodou kádrovania a nenávisti mnohí napili. A že to škodí. Upozornení, že je to tak, už bolo viac.

Možnosť a povinnosť urobiť ďalší krok

Kruh sa uzatvára. Nádej na nájdenie rozumného riešenia sa zmenšuje každým dňom. Otrávených studní poznania, ktoré nie je poznaním je priveľa. Mnoho ľudí ich však považuje za zdroj informácií. Kvalifikovaná oponentúra je spojená s faktom, že tento nesúlad je potrebné pomenovať. Tu ide o to, či sa slovenskému kresťanstvu podarí spraviť krok od karikatúry viery zo strachu k zrelej viere, ktorá nás presahuje svojim predmetom. 

Od istoty konfesionálneho včerajška k univerzálnejšej viere v širšiu spoluprácu. Fakt, že Marián  Kuffa svoju prežitú teologickú víziu artikuloval tak, že vstúpil v kňazskom rúchu a so sochou Jezuliatka na rukách do parlamentu je symbolickým pozvaním k tomu, že sa touto témou musí zapodievať celá spoločnosť. A že odpoveďou na cirkevnú ambíciu ovládnuť spoločenský priestor svojou perspektívou a agendou tak ako ju formulujú arcibiskup Orosch alebo kňaz Marián Kuffa bude pozvanie za spoločný stôl, za ktorým sa bude viesť dialóg s otvoreným koncom.

To znamená , že tento druh metafor, kde od sochy Jezuliatka je len krok k buldozeru, vezmeme viac ako len na vedomie.  Môžeme vlastne byť vďační za túto príležitosť nehovoriť o cirkvi a dnešnom svete v tretej osobe. Môžeme sa o nej ako občania a veriaci ľudia porozprávať ako o spoločnej veci priamo s Mariánom Kuffom. A vybrať si vieru podľa toho ako sa kto díva do budúcnosti. Dialóg, ktorý cirkevné prostredie roky odmietalo sa stal dialógom verejným. Je mimoriadne dôležité aby to bol konečne dialóg a aby aj dialógom ostal. Dôležité je povedať, že partnermi v tomto dialógu s Mariánom Kuffom sú občania, ktorí sú rovnako ako on veriaci. Len majú o svojej viere a o jej praktizovaní v tomto svete inú predstavu ako on. Je potrebné nájsť spoločnú odpoveď ako tu budeme spolu žiť. Netreba sa toho báť.

Písané pre štvrťročník Príbehy 20. sttoročia