Ľudskosť, nie ľudáctvo

Jozef Tiso vyhlásil 14. marca 1939 vznik Slovenskej republiky. Krátko predtým sa vrátil z Berlína a alternatíva, pred ktorú ho postavil Adolf Hitler, sa zdala jasná. Keď ju predostrel Slovenskému snemu, nasledovalo jednomyseľné hlasovanie, ktoré dostalo na mapu vtedajšej Európy satelit Tretej ríše. Na ríšskej mape sa volal Slowakei.

Slovenský dvojkríž je v tomto čítaní dejín možno nepatrným interpretačným kľúčom k odomknutiu zmyslu toho, čo vlastne znamenal štátny útvar, o ktorom ľudácka propaganda hovorila, že mať svoj štát znamená život. 

Zmysel dejín nie je možné odkliať inak ako cestou interpretácie toho, čo sa stalo a prečo. Motivácia kladných aj záporných hrdinov už prešla filtrom času a ovocie ich konania je spoľahlivo identifikovateľné.

Už nesedíme v spovednici a nemusíme riešiť ich morálne dilemy. Vieme, k čomu ich konanie viedlo a vieme preto vyhodnotiť aj jeho morálnu dimenziu. Môžeme spoľahlivo povedať, čo sa stalo.

Ľudácky kríž

Napriek deklarovanej snahe zachrániť národ, jeho identitu či inú pominuteľnú hodnotu, kresťanský národný socializmus pod vedením HSĽS a jej predsedu, ktorý sa stal prezidentom ríšskeho satelitu, spolupracoval s nacistickým režimom na demontáži demokratického systému. Hanebne pracoval na genocíde vlastných občanov a zapojil sa do Hitlerovej druhej svetovej vojny.

Pod slovenským dvojkrížom sa však najväčšie zločiny nekonali na východnom fronte. Modifikovaný slovenský červený rovnoramenný dvojkríž na bielom pozadí kompromitovali na území okliešteného Slovenska elitní gardisti.

Pohotovostné oddiely boli elitné jednotky Hlinkových gárd a na ich rukávoch, ako ukazujú dobové fotografické či filmové dokumenty, vidíme pásky, ako mali za komunizmu pomocné stráže Verejnej bezpečnosti či Ľudové milície.

Modré pásky a na nich v bielom kruhu rovnoramenné dvojkríže. Červené dvojkríže na bielom pozadí heraldici vysvetľujú v dnešnom kontexte. Dnes na odznakoch, tričkách, čiapkach, bundách či na kapotách áut členov a stúpencov ĽSNS svieti dvojitý kríž na zelenom pozadí.

Odborníci upozorňujú na to, že v symbolike, v akej ho používa táto strana, predstavuje čosi úplne iné než oficiálny slovenský štátny znak. Renomovaný heraldik potvrdil, že po grafickej stránke je to kríž Hlinkovej gardy. Bola to polovojenská organizácia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, inšpirovaná princípmi oddielov SS.

Odborník Ladislav Vrteľ je dnes štátnym radcom pre heraldiku na ministerstve vnútra. Takýto dvojitý kríž s rovnako dlhými ramenami je podľa neho v skutočnosti slovenským hákovým krížom. Tak sa za vojny vysvetľoval a takú úlohu aj plnil.

Pri snahe o interpretáciu dejín historikmi ako František Vnuk vystupuje Jozef Tiso ako kladný hrdina a záchranca. No bez ohľadu na ťažkú situáciu, v ktorej sa Jozef Tiso nachádzal, vieme posúdiť ovocie jeho pôsobenia.

Netreba ho súdiť ani nanovo podrobiť súdnemu procesu. Fakty, ktoré poznáme, hovoria s takou jasnosťou ako gardistický dvojkríž a jeho interpretácia.

Príprava na genocídu

Kresťanský národný socializmus, ku ktorému sa Tiso svojou náukou hlásil, sa ukázal ako autoritársky a totalitný systém. Systémom jednej politickej strany a demontážou parlamentnej demokracie zničil pluralitný politický systém aj predvojnový československý parlamentarizmus.

Aktívnou diskriminačnou politikou odľudštenia a zbedačenia časti obyvateľstva na základe rasovej a náboženskej diskriminácie cieľavedome kráčal k jeho genocíde. Vo vyhladzovacích táboroch na túto politiku kresťanského národného socializmu pod vedením Jozefa Tisa doplatili desaťtisíce občanov Slovenskej republiky.

Pod vplyvom ľudáckej propagandy sa na tom podieľali aktívne aj ich spoluobčania v uniformách Hlinkových gárd alebo aj bez nich. Tým sa štátne inštitúcie Slovenskej republiky 1939 - 1945 spreneverili základnému poslaniu chrániť životy, majetok a bezpečnosť svojich občanov.

Autentické kresťanstvo ako prvá obeť

Tisova vláda sa netajila ambíciou zdôvodniť svoje tézy kresťanskou náukou. Touto hrou na ochranu kresťanstva a tradičných hodnôt sa ľudácka propaganda snažila zneužiť tie najvnútornejšie city a prežívanie človeka.

Niektorí ľudia mali svoj štát, ale pre mnohých to neznamenalo mať život. Naopak, o svoje životy prišli. Česť demokratických tradícií na Slovensku zachraňovalo v protifašistickom postoji Slovenské národné povstanie v roku 1944 a príbehy osobnej aj kresťanskej statočnosti v tomto náročnom období slovenských dejín.

Namiesto takéhoto ľudáctva však potrebujeme oživiť rozmer ľudskosti a spolupatričnosti. Ak máme mať ako ľudia a občania silu vzdelávať a vychovávať naše deti v rodinách, školách či vo verejnom priestore a mať zároveň nádej na bezpečný život a prosperitu, nepôjde to bez vzájomnej empatie a pocitu zodpovednosti za našu budúcnosť.

Musíme vedieť precítiť životné položenie človeka, ktorý je pre svoje sociálne, politické či náboženské presvedčenie alebo rasu ohrozený tak, ako boli ohrozovaní za Tisovej vlády Židia alebo Rómovia.

Ľudskosť ako zodpovednosť a spravodlivosť

K empatii je potrebná aj zodpovednosť. Prejaví sa to tak, že tí, ktorí sa uchádzajú o podiel na moci v tejto krajine, pochopia, čo to je vláda zákona a rovnosť pred zákonom. To je spojené s vymožiteľnosťou práva, ochranou ľudskej dôstojnosti, slobody a sociálnej spravodlivosti bez ohľadu na to, kde sa v spoločenskom rebríčku kto nachádza.

Bohatí aj chudobní, ženy aj muži, väčšiny aj menšiny musia rovnako rešpektovať súkromné vlastníctvo, ako aj mať úctu k používaniu verejných zdrojov. Znechutenie a únavu je možné premôcť vzájomnou spoluprácou, dôverou, presvedčením a nádejou, že totality 20. storočia sú už naozaj minulosťou.

Treba však pre to niečo spraviť. Pri pohľade na ľudácky rovnoramenný dvojkríž v logu strany slovenských fašistov, no aj pri pohľade na arogantné prejavy moci ako akcelerátora hľadania skratkovitých riešení.

Uverejnené v denníku SME



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk