Keď politickí lídri rezignujú na výchovu svojich voličov




Mítingy z čias HZDS či podujatia strany Smer pri príležitosti MDŽ niečo spája: svojich účastníkov nekultivujú, no zároveň využívajú kmeňové inštinkty, stereotypy a predsudky. Kanalizujú negatívne vášne a znásobujú ich silu tým, že im dávajú politickú motiváciu a zameriavajú ich proti iným: oponentom či menšinám. Pomenúvajú údajných nepriateľov, uverejňujú ich zoznamy a kreslia terče s ich siluetami.

Radoslav Procházka počas prezidentskej kampane i krátko pred ňou nechcel vstúpiť do polemiky s časťou svojho katolíckeho elektorátu. Vyhol sa takto debate na spoločensko­etické témy. Vychovávať verejnosť vraj nie je úlohou politikov. To nech robí tretí sektor, školy, cirkvi, aktivisti…

Ako keby politici nechceli domyslieť, že svojich voličov vychovávajú aj rezignáciou na výchovu a formáciu verejného priestoru. A vychovávajú ich aj tým, že svojou rezignáciou na hodnotovú formáciu verejnej debaty dovoľujú, aby do tohto priestoru vstúpili iní – tí, ktorí tieto ambície majú. Ako napríklad Marian Kotleba, ktorý neváha prerušiť ani divadelné predstavenie, aby vychovával publikum. Alebo Desmod či Martin Nikodým s partiou rozprávačov vtipov ako z estrádneho volebného programu.

Bez osvety k nekultúre


Bez výchovy a kultivácie verejného priestoru však aj tradičné či kresťanské Slovensko smeruje k nekultúre a hrubosti. Kresťanské videnie sveta sa na Slovensku v tomto čase opäť spojí primárne s témami pro­life aktivistov. Ich hlasy za rodinu sa spojili pred voľbami naprieč politickým spektrom pod jedným manifestom a vzbudili v občianskej spoločnosti rozpaky. Navyše sa vytvoril dojem, že ak niekto nepodpísal manifest Aliancie za rodinu, tak nie je dobrý kresťan.

Rozhodnutie nevychovávať svojich voličov teda prispelo k tomu, že nevychovaní voliči stvorili politikov na svoj obraz. Oportunistická rezignácia politických strán na zmysluplnú osvetu sa skončila v medzičase zhrubnutím a zvulgarizovaním verejného priestoru a verejnej debaty ako takej.

Ako budú reagovať veriaci ľudia, ktorí nevidia naľavo ani napravo nikoho, koho by ešte chceli podporiť? Začína sa profilovať postoj, keď proreformne uvažujúci ľudia, ktorí sa považujú za veriacich, začínajú formulovať dôvody, ako a prečo podporovať také riešenia spoločenskej situácie, ktoré chcú spájať modernú víziu spoločnosti s progresívnymi a spoločensky zodpovednými projektmi. Napríklad aj s projektom progresívnej centristickej či stredoľavej politickej vízie, v ktorej imigranti a multikultúrna slovenská spoločnosť ako súčasť EÚ nebudú kontraindikáciou ekonomickej prosperity a sociálne zodpovednej verejnej služby.

Formácia atmosférou


Verejný priestor je však vzduchom, ktorý dýchame. Buď v ňom bude dostatok kyslíka, alebo sa tu postupne otrávime. Ísť proti väčšinovej mienke nie je jednoduché, no kvalifikovaní verejní činitelia majú príležitosť ukázať smer ďalšieho vývoja. To by ho však museli mať ochotu hľadať a nachádzať. Rezignácia na kompetentné riešenia spoločensko­etických tém vedie v konečnom dôsledku aj k ekonomickým a spoločenským katastrofám.

Pragmatizmus lídrov, ktorí vyhodnocujú váhu svojich slov len preferenciami a osobným profitom, nie je realizmom ani mierou či jednotkou spoločenskej zodpovednosti.

Rozhodnutie rezignovať na výchovu a osvetu členskej základne je zárodkom budúceho úpadku. Zvlčilé a neprincipiálne konanie politických lídrov vyústi skôr či neskôr do hodnotovej prázdnoty najskôr v týchto politických zoskupeniach, v radoch ich voličov a následne v celej spoločnosti.

Modely správania


Pozitívne vzory a inšpiratívne modely konania ľudí vo verejnom priestore spravia pre morálnu obnovu spoločnosti viac ako napísané či nenapísané pastierske listy. Je preto pochopiteľné, že vyprázdnené alebo od počiatku prázdne spolky hľadajú do svojich marketingových letákov mená, ktoré ich produkt predajú a dodajú mu punc legitímnosti. Preto osobnosti, Biele vrany či iné celebrity majú „refrešnúť“ vyprázdnené produkty.

Igor Matovič vie, ako sa robia inzertné noviny. Preto je v tom najlepší. Jeho štvorčlenná strana je výborný produkt, ktorý pri nefungujúcej pamäti národa ponúka vždy to, čo práve „zákazník“ potrebuje – nové tváre.

V duchu reklamných letákov však nakúpite oveľa viac, ako by ste nakúpili, ak by ste zašli do obchodu so zoznamom položiek, ktoré skutočne potrebujete. Vyprázdnené politické strany bez osobností, ktoré by im dodávali punc kvality a vierohodnosti, sú však aspoň také nedôveryhodné ako náhodný zhluk osobností v letáku bezobsažného zoskupenia.

Pri programovo zmýšľajúcom vodcovi takejto strany by sme tomu síce mohli dať šancu, no ak sa guru inzertných novín prizná pri hodnotení Tisa k tomu, že všetko je relatívne, je to veľmi dôležité počuť. Pozitívne vzory a modely sú takto len menami na jedno použitie a ich možnosť pozitívne meniť legislatívu a exekutívu je limitovaná miestom na kandidátke Trnavska.

Inštitucionálna kríza


Inštitúcie, ktoré sa budú spoliehať len na svoje tradičné či inštitucionálne vybavenie, sú dnes, ako sa ukazuje, prekonané a programovo spochybňované. Príklon k novým či netradičným riešeniam preto bude silný. Najsilnejšie emócie vyvolajú tí obrazoborci, ktorí nenechajú kameň na kameni. Lebo je jasné, že zničiť treba všetko staré a na troskách starého sveta postavíme svet nový.

Kto sa do tohto nového sveta nehodí, musí sa odsťahovať, ostať ticho alebo pre neho pripravia budovatelia nových lepších zajtrajškov riešenie, ktoré bude konečné. Postupovať sa bude v duchu hesla: „Naše sny ani novú republiku si rozvracať nedáme.“

Cena za podcenenie výchovy


Dnes už nikto ničomu neverí. A preto rezignácia na osvetu a poctivú politickú diskusiu prinesie logické dôsledky. Priority spoločnosti, ktorá nechce rezignovať na spoločenskú solidaritu, sociálnu zodpovednosť a európske hodnoty, sú iné. Ak rezignujeme na spoluprácu a kultúrny pluralizmus, uvidíme, že to začne mať svoju cenu.

Začíname ju platiť, keď vidíme vo verejnom priestore stále viac ľudí, ktorí sa prestali hanbiť za svoje nenávistné prejavy a postoje voči cudzincom či menšinám a volajú po radikálnych riešeniach.

Ak je demokracia skutočnou hodnotou a ľudský život má mať svoju cenu nielen ako filozofická kategória, ale ako zmysluplné a časovo ohraničené konanie v prospech spoločného dobra, bude potrebné do všetkého vložiť trochu viac dobroprajnej spolupráce

Horiace srdcia fanatikov a tých druhých


Do zápasu o novú spoločnosť sa v prvej línii postavili chlapci v čiernych uniformách, ktorí si načas obliekli zelené tričká a mikiny. Majú na nich však ten istý rovnoramenný dvojkríž Hlinkovej gardy, ktorý sa na polovojenských, vojenských alebo aj civilných zhromaždeniach Tisovho štátu pravidelne objavoval vedľa zástav s hákovým krížom.

Tento gardistický dvojkríž nie je námetom na štúdium pre heraldikov či numizmatikov. Zmysel pre fašistickú symboliku netreba podceňovať. Kryptogramy v podobe želaní bielych dní, variácií na číslo 88 či výzvy k ochrane pred parazitmi naberajú konkrétne kontúry aj pri debatách o zbrojných pasoch či ekonomickom programe ĽSNS.

Kto nakoniec vyhrá


Budem na záver trochu dobrotivým prorokom. Aj Richard Sulík musí pripustiť, že na konečné riešenie nakoniec nebude mať najväčšiu odvahu, vybavenie ani know­how on. Bude to Marian Kotleba, pre ktorého Richard Sulík vychová svojho nenávisťou a rečami o zrade živeného voliča. Preto by mu proeurópsky civilizačný rámec jeho budúceho politického snaženia mal Martin Poliačik čo najúčinnejšie vysvetliť v duchu tých najlepších tradícií slovenskej debatnej asociácie čím skôr.

Táto debata totiž už dávno nie je len trenažérom komunikácie budúcich lídrov. Na Facebooku sa už objavujú fotografie ostrých nábojov s menami zo zoznamu, ktorý uverejňuje už aj nádej slovenskej konzervatívnej pravice a otec časti národa Boris Kollár.

To, akú úlohu a zodpovednosť v tomto procese rezignácie na výchovu k demokratickým hodnotám zohrali momentálne vládne strany a percentil ich zodpovednosti, snáď pri tejto príležitosti nie je potrebné pripomínať.

Uverejnené v DenníkN



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk