O veriacich, ktorí kriticky myslia

 
Pri pohľade na našu spoločnosť sa ukazuje stále viac, že ľudia sa viac delia podľa toho, do akej miery sú ochotní čeliť aktívne moderným trendom, ako podľa striktných ideologických kritérií. Základné prístupy sa ukazujú na škále optimistickej otvorenosti a viery, že momentálne výzvy zvládneme, až po iracionálnu neochotu túto otvorenosť čo i len skúsiť, nieto ešte aj rozvážne riskovať krok do „neznáma“. Spoločnosť sa delí na tých, ktorí hľadia na budúcnosť s nádejou, a tých, ktorí z nej majú strach. Viera v budúcnosť alebo istota minulosti, ktorú si nepamätáme. Ako sa v tomto intervale môžeme informovane pohybovať?

Tradične alebo netradične

Preto je tu skupina ľudí, ktorí bojujú za tradičné rodinné hodnoty a proti sekularizácii spoločnosti, globalizácii a multikultúrnym fenoménom, ktoré prichádzajú zo zlého „Západu“. Je to spojené aj s protieurópskou, protiintegračnou a proruskou či akousi praslovanskou ideológiou. V rôznej miere nájdeme alternatívy strachu a odvahy všade. Vôbec sa neviažu na vieru či cirkevnú príslušnosť.

Ilustrovať to môže elektorát ĽSNS, kde viac ako polovicu tvoria veriaci (50 %) alebo hlboko veriaci (3 %). Podľa cirkevnej príslušnosti je ich dokonca 78 %, no inak má táto skupina vysoký počet ľudí, ktorí sami seba vnímajú ako nie nábožensky založených (27 %) alebo ateistov (9 %). Viac ateistov má vo svojich radoch len SaS (19 %) alebo strana Smer (12 %). Strana SaS má okrem toho aj nadpriemerné zastúpenie voličov, ktorí nie sú nábožensky založení (24 %). (Focus, 31. 5. – 4. 6. 2017.)



S podobnými izolacionistickými, nacionalistickými, šovinistickými, etnocentrickými alebo fašizoidnými prvkami v ideológii alebo mentálnej výbave sa stretneme v rôznej otvorenej alebo učesanejšej miere u rôznych radových či čelných funkcionárov, blogerov a verejne vystupujúcich členov rôznych na prvý pohľad ideologicky nekompatibilných strán a hnutí.

Ani v parlamente niet strany, ktorá by sa tomu vymykala. Otvorene proti akejkoľvek otvorenosti, integrácii a spolupráci menšín a kultúr vystupujú len fašisti. Strach z moderného globalizujúceho sa sveta či Európy však počujeme aj z úst iných verejných činiteľov. Najviac sa tento smutný konsenzus prejavil pri postoji k migračnej kríze a nechote ju riešiť v spolupráci s významnými európskymi aktérmi aktívnych riešení.

V tejto situácii však v Európe aj na Slovensku už ide o spoločné konanie a spájanie síl do budúcnosti na základe pozitívneho naratívu toho, čo nás čaká. Spoločnosť sa vo významných momentoch ponovembrových dejín pohla správnym smerom ani nie tak vďaka vysokému počtu veriacich a ich lídrom, ale relatívne často napriek nim. Spomeňme vyhlásenie zvrchovanosti, postoj k fenoménu Tisa, obdobiu mečiarizmu, zrod Slovenskej pospolitosti, vatikánske zmluvy, postoj k tzv. referendu o rodine, úvahám o rodovej rovnosti či ideológii, Istanbulskému dohovoru.


Veriť a dozrievať je normálne

Je to komplikované a náročné na mentálne, emocionálne aj racionálne spracovanie. Je to možno najväčšia výzva pre dnešného slovenského veriaceho žijúceho v dobe enormne sa zrýchľujúcej technologickej evolúcie, ktorý má zároveň popri svojej úprimnej viere a presvedčení aj ambíciu aplikovať vo svojom bežnom živote kritické myslenie. Treba ísť ďalej a posunúť sa. Ale ako? Ak sa niekto cíti veriacim len počas náboženských rituálov za múrmi kostolov, niečo nie je v poriadku. Aj pri pohľade do biblických textov vidíme, že pokus zúžiť vplyv viery len na bohoslužobné priestory je nesprávny a zavádzajúci. Je v ňom možné čítať strach a nedôveru. Aj zo samotnej podstaty toho, ako kresťanské komunity vstupujú do verejného priestoru cez verejnoprávne či svoje vlastné médiá, organizácie, školské a vzdelávacie inštitúcie či aj otvorene kresťanských kandidátov napríklad v rôznych voľbách, to jednoducho nesedí.

Nejde o to, aby sa veriaci ľudia vzdali svojej viery pod spoločenským tlakom či tlakom trendov a konvencií. Ide jednoducho o to, že vo viere môžu nájsť na otázky, ktoré doteraz úradná cirkevná legislatíva či prax riešila nedostatočne alebo vôbec, trochu iné odpovede. Občianska spoločnosť je pre aktívnych veriacich dobrou platformou, aby sa domáhali diskusie na otázky, o ktorých sa v cirkvi diskutovať nesmie.

Právo na iný postoj, odpoveď a iné riešenie doterajších problémov sa vďaka otvorenej spoločnosti a slobode slova či prejavu aj im ponúka. Vystavovanie veriacich alternatíve voľby dobra a zla je potrebné posunúť do roviny zodpovedných a zrelých občianskych postojov a rozhodnutí. Tak ako nájdeme kresťanov vo všetkých politických stranách, tak nájdeme aj medzi kresťanmi dobrých a menej dobrých ľudí. Aj objektívne zlých. Aj o tom hovorí monitorovaný fakt (Focus, 31. 5. – 4. 6. 2017), že prekvapivo vysoké percento veriacich členov politických strán sa vo svojom živote učením svojej cirkvi neriadi.



Sprievodným znakom tohto faktu a jeho implikáciou môže byť pozitívny prínos pre liberálnu demokraciu a spoločenský diskurz. Jasnejšie sa ukáže často opomínaná vertikála zodpovednosti pohľadu veriaceho človeka voči Najvyššiemu. To bude prirodzeným obohatením spoločenskej diskusie. To jednoducho nie je možné bez sprievodných nedorozumení a konfliktov s tými, ktorí z tejto otvorenosti majú strach.

Veriaci ľudia otvorení dobrodružstvu tvorivého hľadania zodpovedných občianskych postojov, ku ktorým ich v cirkvách nemá kto povzbudiť, majú nielen právo, ale aj povinnosť ísť ďalej. Nie napriek svojej viere, ale práve vďaka nej. A musíme sa zmieriť s tým, že sa to nebude dať obmedziť len na jednu stranu. Fakt, že niekde bude viac strachu ako optimizmu, je dobrým znamením toho, o akú budúcnosť sa chceme usilovať v osobnom aj verejnom živote.

Slovensko je progresívnejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Otvorenosť ľudí, ktorí sú veriaci, naráža skôr na nedostatok ponuky ako na nedostatok ochoty vykročiť s odvahou a zodpovedne k lepšiemu spravovaniu tejto krajiny, z ktorej nechcú odísť. Tých, ktorí hrajú na istotu starého sveta a strašia budúcnosťou, je momentálne viac, preto odpovede na súčasné výzvy sú také rozpačité. Fenomén ľudí, ktorí niečomu a v niečo veria, no zároveň aj kriticky myslia, je zatiaľ neodkliatym potenciálom, o ktorý má zmysel sa uchádzať. Jeho veľkosť je príležitosť, ktorú netreba podceniť.



DennikN 5. januára 2018

© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2018   ♦   aomega@aomega.sk