V roku 1990 som sa rozhodol odísť z medicíny a začal som študovať teológiu. Miera môjho idealizmu bola veľká. Absolútna. Práve spadla železná opona. Ľudia, ktorí sa báli priznať, že počúvajú Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu, sa zrazu prestali báť. A moji rodičia stratili argumenty na svoje vysvetľovanie, že prečo nemám ísť hlavou proti múru.
Janko Maga, ktorý bol v tom čase farárom v Batizovciach, mi aj naďalej dával čítať samizdaty. No od nového roku 1990 to už boli knihy, ktoré sa čítali legálne. Dnes mi leží na stole samizdat Princíp pluralizmu, ktorý napísal Ladislav Hanus a ja sa v týchto dňoch zamýšľam.
Krátko po páde železnej opony sme mali akosi mimovoľne viac možností vidieť zblízka, ako funguje „manažment“ slovenského kresťanstva. Tá nedotknuteľná aura kňazskej moci a idealizovaná predstava cirkevnej ríše sa nám priblížila na dosah. S ňou sa aj príbehy, ktoré sa nikdy nemali stať známymi, začali odohrávať pred našimi očami.
Rakúšan proti teológii
Vo februári 1990 som však prvýkrát zažil niečo, čo sa periodicky vždy znovu opakovalo. Na hostine pri príležitosti vysviacky biskupa Hirku v Prešove sa vtedajší trnavský pán arcibiskup s veľkým pátosom a zdvihnutým ukazovákom nadýchol a povedal, že nemecké marky sú dobré, ale nemecká, hoci aj katolícka teológia dobrá nie je.
Citoval či parafrázoval ako ešte niekoľkokrát pri iných príležitostiach vtedajšieho viedenského kardinála Groera. Ten si budoval reputáciu zbožného a asketického hierarchu, ktorý nenávidí intelektuálne a teologické úsilie svojich kolegov na viedenskej univerzite či v akademickom prostredí vôbec.
Dobré rady dával svojmu východoeurópskemu kolegovi z Trnavy, až kým sám nebol donútený pod ťarchou dôkazov odstúpiť. Udialo sa to nečakane a prozaicky: pre obvinenia zo zneužívania mladistvých v období, keď v sedemdesiatych rokoch pôsobil ako učiteľ v seminári.
Groer sa k obvineniam nikdy nevyjadril, napriek tomu, že vyšetrovanie v Rakúsku potvrdilo, že obvinenia boli presné a zakladali sa na pravde. Sám som opakovane v roku 1990 niekoľkokrát osobne počul, ako Groer varoval svojich poslucháčov pred teológmi, ktorí sú najväčším nebezpečím cirkvi.
Dialóg je podozrivý
Tieto epizódy sú dnes dôležité preto, lebo na Slovensku sa „uchytili“. Práve preto máme v slovenskom kresťanstve tendenciu preceňovať také formy kresťanského svedectva, ktoré sú zamerané na púte, procesie zaváňajúce poverami a mágiou, službu chudobným, chorým, deťom či charitatívne, či výchovné aktivity.Progresívnej teologickej reflexie a zmien cirkevnej praxe sa bojíme. Najlepšie poznám rímskokatolícku časť slovenského kresťanstva. Preto sa to, čo píšem, týka skôr rímskokatolíckeho prostredia. Tam som opakovane bol svedkom toho, že otvorený pohľad na pluralistické kresťanstvo s jeho polemikami o prístupe oficiálnej úradnej cirkvi k spoločnosti a jednotlivcovi je neželaný. Ľudia by tomu vraj nerozumeli.
Prezentuje sa tu jednostranné a zjednodušené videnie sveta a človeka, keď je akákoľvek odchýlka od toho, čomu ešte páni biskupi a ich dvorania rozumejú, považovaná za prejav pýchy či arogancie. Dialóg a hľadanie „inej“ pravdy je už podozrivým pokusom o herézu, ak nie jej dokonaním.
Je to však práve teologická reflexia, ktorá opisuje dynamiku života kresťanov v tomto svete v týchto časoch a dáva mu primeranú intelektuálnu a kultúrnu podobu. Príbehy a príklady, ktoré modelujú dnešné kresťanstvo, sú príťažlivé alebo odpudivé práve kvôli ľuďom, ako sú Srholec, Marián Kuffa, arcibiskup Sokol či kardinál Groer.
Prekonať stereotypy vo viere
Mnohí sa dnes pýtajú, prečo je slovenská spoločnosť, ktorá sa kultúrne hlási ku kresťanskému dedičstvu, tak výrazne zahľadená do seba. Prečo odmieta európsky model spolupráce, solidarity a spoluzodpovednosti za spoločný európsky dom. Prečo oprašuje tisovskú rétoriku a jazyk nenávisti k menšinám či k utečencom. Prečo strana, ktorej program bol blízky oficiálnemu učeniu rímskokatolíckej cirkvi, sa ani nedostala do parlamentu. A prečo v ňom máme toľko kresťanskému ideálu odporujúcich egoistických modelov. Od fašistov cez euroskeptikov, Borisa Kollára až po bývalých komunistov.
V mojom vnímaní je to práve preto, že slovenské katolícke kresťanstvo nepochopilo, že služba druhým, ktorú vníma napríklad dcéra nemeckého protestantského pastora Angela Merkelová - možno nedokonale - ako svoj civilizačný dlh a ľudskú povinnosť, je ovocím jej intelektuálnej a duchovnej poctivosti. Keď totiž ako mysliace bytosti na niečo prídeme, už sa nemôžeme tváriť, že o tom nevieme. Ak sme k sebe poctiví.
Najväčším nebezpečenstvom dnešného kresťanstva teda nie je teologická reflexia a pružné modelovanie nových postojov zodpovedajúcich novej situácii a novým výzvam. Najväčšou výzvou je dnes pre slovenských aj európskych kresťanov to, ako prekonať strach zo stereotypov, ktoré do ich vedomia po desaťročia zasievali lídri, ktorí ich strašili intelektuálnou reflexiou, pričom tým chceli prekryť len svoje vlastné deficity.
Zvrátenosť tohto postoja spočíva často v dvojakom pokryteckom prístupe k veriacim aj k spoločnosti. Známe prípady ukazujú, že zástancovia starých hesiel o Bohu a národe všetko robili pod zámienkou toho, že musia svojich veriacich ochrániť pred zlým vplyvom Západu a jeho liberálnym pluralistickým pohľadom na svet a kresťanstvo v ňom.
V skutočnosti chránili či chránia len svoje pohodlie a neochotu vstúpiť do debaty či diskusie, kde by sa princípy pluralizmu, o ktorých písal pred desaťročiami Ladislav Hanus, stali súčasťou nových riešení a neboli by nebezpečenstvom slobody, na ktorú Slovensko vraj ešte nedozrelo.
Písané pre denník SME