Príbeh cirkvi na Slovensku v dvadsiatom storočí je zhusteným príbehom európskeho katolicizmu obsahujúcim všetky jeho najzložitejšie peripetie. Slovensko zasiahla vlna národného sebaurčovania. Slovensko ako člen multinárodného Uhorska sa najskôr stalo súčasťou Československa. Z monarchie sa dostalo do priestoru parlamentnej demokracie. Počas krátkej epizódy vazalskej samostatnosti počas druhej svetovej vojny zažilo spoluprácu s fašistickým Nemeckom aby sa následne stalo súčasťou komunistického sovietskeho bloku.
Parlamentná demokracia, fašizmus a komunizmus
Pre rímskokatolícku cirkev na území dnešnej Slovenskej republiky to znamenalo niekoľko výziev. Národné sebaurčenie a vstup Slovenska do 1. ČSR určite pozdvihlo slovenskú spoločnosť civilizačne aj kultúrne. Parlamentná demokracia prijala aj pôsobenie ľudových strán, ktoré boli na Slovensku tlmočníkmi požiadaviek, očakávaní a predstáv kresťanských – na Slovensku predovšetkým rímskokatolíckych - elít. Slovenská ľudová strana začala vtedy písať svoj samostantný príbeh. Po sklamaní zo spolupráce s maďarskými ľudovcami sa začal príbeh samostatnej Slovenskej ľudovej strany pod vedením kňaza Andrej Hlinku. Od roku 1921 striedavo aj s tichou alebo otvorenou podporou nových slovenských katolíckych biskupov.
Slovenská ľudová strana a cirkev
Angažovanosť katolíckych kňazov bola v Európe v tom čase v radoch ľudových strán úplne prirodzená. Nebolo tomu inak ani na Slovensku. V československom parlamente sedelo niekoľko katolíckych kňazov zo slovenských aj českých ľudových strán. Andrej Hlinka bol uznávanou postavou prvej republiky a ministri jeho strany boli členmi centrálnej vlády.
Medzi inými to bol aj neskorší prezident Dr. Jozef Tiso. Tiso bol od roku 1925 do 1939 bol poslancom česko-slovenského parlamentu. Od roku 1927 do roku 1929 bol členom česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu. Predvojnová strana slovenských katolíkov Hlinkova slovenská ľudová strana sa pod jeho vedením od jesene roku 1938 postupne stávala stranou vodcovského typu.
Významná časť tejto strany a jej katolíckých ideológov si postupne osvojila idey nacistickej ideológie. Vtedajšiu blízkosť katolíckej cirkvi a fašistickej vízie sveta možno vysvetliť tým, že katolíci videli vo fašizme oporu a hrádzu voči bezbožnému boľševizmu a iným vlyvom modernizmu. Často sa v tejto súvislosti spomínal liberalizmus, voľnomyšlienkárstvo a slobodomurárstvo. V duchu týchto interpretácií bol slovenský fašizmus „obohatený“ aj o antisemitizmus. Slovenská spoločnosť dodnes túto časť minulosti zo štyridsiatych rokov 20. storočia uspokojivo a definitívne nespracovali.
Cirkev pod tlakom komunizmu
Príbeh rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku pokračoval po Druhej svetovej vojne v obnovenom Československu. Po krátkom období v rokoch 1945-1948 sa tento smutný príbeh rozbehol v pofebruárovom období komunizmu. Cirkev ako jediný ideový odporca režimu, ktorý bol verejne prítomný v spoločnosti čelil perzekúcii, kompromitovaniu a systematickým pokusom – často úspešným - o fyzickú likvidáciu. Prenasledované kresťanstvo zbavené mocenského balastu však začalo prejavovať veľkú životaschopnosť. Potenciál vplyvu sa rodil z individuálnej práce a sieťovania angažovaných kňazov a laikov. Komunisti sa snažili zdôrazňovať hodnoty, ku ktorým sa hlásili kresťania. Dôrazom na mier a spravodlivosť chceli ponúknuť program sociálnej angažovanosti ako návnadu na kresťanov počas celého obdobia komunistického vplyvu. Kresťania však odmietali triednu nenávisť a teóriu triedneho boja. Paradoxne ako mučeníci trpeli a zomierali v komunistických väzeniach. Tak vydali jasné svedectvo, že to, z čoho ich komunistický režim obviňoval – spojenie s reakcionárskym kapitalizmom, bohatými a mocnými je len falošná propaganda.
Kompromitácia cirkvi prostredníctvom agentov tajných služieb, donucovacích prostriedkov ako aj inými konšpiračnými prostriedkami slávil čiastkové úspechy tam, kde tomuto tlaku diktátorského režimu jednotlivci nevládali čeliť. Zo strany cirkvi k tomu na Slovensku zaznelo niekoľko vyjadrení, ktoré však problematiku nevyjasnili. Týka sa to predovšetkým postoja voči spolupráci s minulým režimom prostredníctvom združenia katolíckych duchovných Pacem in Terris a zložiek Štátnej bezpečnosti. Cirkev v Čechách žijúca v tom istom režime v tomto smere zvolila inú, zdá sa, že transparentnejšiu stratégiu a adresnej zodpovednosti vyvodenej voči jednotlivcom. Milosrdnú no zároveň aj etickú a spravodlivú.
Ponovembrová cirkev a spoločnosť na Slovensku
Rímskokatolícka cirkev po novembri 1989 prekonala traumatizujúci nedostatok ľudí vo verejnej pastorácii. Znížil sa vekový priemer duchovenstva, boli vytvorené nové farnosti, postavené stovky kostolov, bolo obnovené cirkevné školstvo, verejné charitatívne pôsobenie. Vznikla Katolícka univerzita. Cirkev vstúpila neohrozene do spoločenského diskurzu. Názory biskupov, kňazov, kresťanských politikov či katolíckych aktivistov sú súčasťou spoločenského života. Do Československa zavítal Ján Pavol II. hneď na jar v roku 1990 a potom na samostatné Slovensko ešte v roku 1995 a v septembri roku 2003. Tým sa Slovensko jednoznačne dostalo do povedomia svetovej cirkvi.
Na Slovensku si rímskokatolícka cirkev vytvorila cez Konferenciu biskupov Slovenska a jej hovorcov stabilnú platformu komunikovania vlastných postojov. Od apríla 1993 sa v éteri ozýva rádio Lumen. Katolícka tlač a iné aktivity vyšli z podzemia a sú bežne dostupné. Katolícke vydavateľstvá majú priestor na tvorbu a vydavateľskú či publikačnú činnosť. Cirkev patrí k slovenskej realite a má v spoločnosti svoje miesto. Hlási sa k nej podľa rôznych štatistík 70-80% obyvateľstva.
Pluralizmus – možnosť voľby
Pluralizmus novej situácie priniesol však často aj neriešiteľné dilemy alebo riešenia neuspokojivé. Určite k nim patril postoj časti úradnej cirkvi k politickej moci, ktorá bola na začiatku deväťdesiatych rokov viditeľne zameraná na elimináciu názorových protivníkov. Vtedajšia spoločenská mocenská garnitúra vyvrátila indície prepojenia na organizovaný zločin len pochybnými amnestiami na ešte nevyšetrené zločiny. Neštítila sa neetických a protizákonných praktík. Vtedy mal v spoločnosti zaznieť hlas morálnych autorít aj z cirkevných miest. Z rôznych príčin nielenže nezaznel, ale boli vysielané aj signály, ktoré slovenskú verejnosť pomýlili. Tým sa na niekoľko rokov zmrazilo dozrievanie slovenskej občianskej spoločnosti. Krátko po novembri 1989 katolícka cirkev obsadila podľa svojich predstáv uprázdnené biskupské stolce. Moc štátu bola vylúčená z cirkevného rozhodovania. Prebehli reštitúcie cirkevného majetku, cirkev začala po rokoch hospodáriť na svojom a po svojom. Ostáva nedoriešený model financovania, no na strane štátu aj cirkvi je vidno otvorenosť pri zdokonaľovaní jestvujúceho či hľadaní nového modelu.
Sekulárne Slovensko a kresťania
Slovenská cirkev žije s bonusom, ktorý sa postupne stal jej jarmom. Ostala ušetrená razantných zmien, ktorými prechádzala svetová cirkev v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Naopak: z konfrontácie s bojovným komunistickým ateizmom sa v prostredí úradnej cirkvi rozhostil pocit morálnych víťazov. Ponovembrový cirkevný vývoj mal v podaní cirkvi v prvých ponovembrových rokoch silne triumfalistické črty. Utrpenie a perzekúcia cirkvi počas obdobia totality bola reflektovaná len ako prerušenie piesne. Práve preto sa stretla slovenská spoločnosť na strane rímskokatolíckej cirkvi a jej vedenia so silnými snahami o obnovenie predkomunistického poriadku. Spolupráca laikov a kléru z obdobia prenasledovania ostala v duchu tejto predkoncilovej tradície takmer zabudnutou etapou slovenských cirkevných dejín. Naopak – objavuje sa pokušenie koketovať s mocnými.
Kto s kým, alebo kto z koho?
Akokoľvek dobre mienená snaha o istotu tam, kde má ostať priestor pre tajomstvo viery a vzťahu k Bohu je cestou nezdravého kompromisu. Intelektuálna poctivosť ostane úlohou spoločenskej debaty medzi cirkvou a nositeľmi moci. Tejto debate sa aj kresťania na Slovensku majú povinnosť učiť a ju aj kultivovanie viesť. Očakávala by sa preto v tomto smere jednotná a premyslená stratégia kléru aj laikov.
Čo je kľúčom k porozumeniu úlohy cirkvi v dnešnej spoločnosti? Vždy bolo potrebné si vždy všímať, kto stál v minulosti a kto stojí dnes na strane prenasledovaných, chudobných, marginalizovaných. Na tomto sa nič nezmenilo ani dnes. Spôsob akým sa predstavitelia cirkví prihlásili k lojalite voči predstaviteľom tohto štátu 24. 1. 2008 na novoročnej recepcii na úrade vlády je hodný povšimnutia. Verejnosť - nielen "veriaca" - by si mala zapamätať, kto tomuto kroku asistoval. Bude zaujímavé sledovať ako sa z tohto čudného rodičovského objatia občianska spoločnosť na Slovensku dostane. Na slovenskú zem sa v mene porozumenia a stability vracia pokoj. Pokoj na zemi. Po latinsky: Pacem in Terris. Niečo nám to pripomína.
