Sloboda slova a morálna dimenzia

Na pozadí toho, kto už je alebo kto ešte nie je fašista, sa mnohí mohli dostať napríklad aj k textu Umberta Eca a prečítať si, koľko zo štrnástich charakteristík fašistických postojov vieme nájsť v postojoch, vyjadreniach či praxi slovenských verejných činiteľov. Je o poznanie jednoduchšie hovoriť o fašizme Mariána Kotlebu a jeho zoskupenia, ak ho takto označí predseda vlády.

Sudcovia síce mali príležitosti súdiť smelo a podľa zákonov už dávno, no nejestvovala politická objednávka či vôľa na takéto konanie.

Jozef Tiso a jeho obraz totiž nie je len na tričkách chlapcov vo vlakoch, ktorých už máme odvahu nazvať fašistami, ale jeho portrét visí aj na nejednej rímskokatolíckej fare. A tak sa ťažko polemizuje s literou zákona, keď takýto farár je napríklad spovedníkom sudcu, ktorý nesúdi podľa zákona, ale aj pod dojmom toho, čo vidí na farskom úrade. Samozrejme česť prvým výnimkám: napríklad na revúckom okresnom súde v prípade Steigauf.

Ktoré výroky zaváňajú fašizmom


Po mediálnej aj diskusnej prestrelke je potrebné aj v SaS pripraviť kvalifikovaný rešerš všetkých vyjadrení Richarda Sulíka. Nech je jasné, ktoré z jeho vyjadrení sú fašizoidné, xenofóbne, rasistické či šíriace nenávisť voči presvedčeniu či náboženstvu. Nemá zmysel opakovať, ako zaznievali jeho slová o tom, ako je Brusel porovnateľný s boľševickou Moskvou. Ako tým bolo legitimizované spochybňovanie našej geopolitickej ukotvenosti v EÚ a aká je alternatíva. Ako vyjadrenia o tom, že nechceme, aby sa tu rodilo viac moslimov ako kresťanov, naznačovali nadradenosť našej „rasy“ a ako jedným dychom polarizovali a podnecovali negatívne nálady voči moslimom či nekresťanom.

Vyjadrenia o kvalite ekonomického programu ĽSNS a o stretnutí s vodcom ĽSNS ani nehovoriac. Dátumy a miesta, kde tieto vyjadrenia odzneli, pozná najlepšie ich autor sám. Môže ich nájsť na svojej stránke alebo inde. Jeho religionisticky tváriace sa rýchloanalýzy islamu a koránu zovšeobecňujú to, čo sa zovšeobecniť nedá, no znie to tak jednoducho a populisticky vábivo. A práve takéto tvrdenia sú fašizoidné, ako o nich hovorí a píše nie Michal Havran, ale napríklad Umberto Eco.

Proces stupňovania a radikalizácie


A práve o tejto progresívnej polarizácii bola reč v statuse, v ktorom bol v duchu kumulácie jednotlivých postojov a vyjadrení niekto označený za fašistu. Analógia sa zmenila vo vnímaní adresáta na fakt. Autor toto vnímanie nevyvrátil ani nezjemnil. Je rozdiel povedať o niekom, že sa správa ako fašista, teda fašizoidne, alebo už je fašista. U Richarda Sulíka ide skôr o to prvé. Ale... Prirovnanie spočívalo práve v tendencii, ktorú vnímal v politickom vývoji predsedu SaS Havran – a mimochodom nie je v tom sám – že v porovnaní s politickou trajektóriou Pima Fortuyna či Jörga Haidera ide u neho o niečo veľmi podobné. Z liberála sa stáva postupne politik, ktorý ignoruje základné slobody a práva jednotlivca a šliape po nich.

Ak by sme uplatnili na tvrdenia o migrantoch, utečencoch, Rómoch či moslimoch podobné pohľady a metodológiu, akú používa tento prístup, ktorý legitimizuje svojím vystupovaním Richard Sulík v očiach svojich stúpencov pri pohľade na utečencov, moslimov, imigrantov či zlý Brusel, museli by sme povedať, že pri pohľade na Ústavu SR a jej preambulu takéto tvrdenia a postoje nie sú kompatibilné s cyrilo-metodskou tradíciou, ktorá je jedným zo základných prameňov našej národnej kultúry a v jej duchu máme rešpektovať všetkých ľudí, dokonca aj našich nepriateľov. Táto kresťanská kultúra má svoje korene v texte evanjelia, ktorý hovorí o tom, že nezabíjajú len tí, ktorí pre vraždu skončia pred spravodlivým súdom.


Metafora a jej význam


Tesár z Nazareta, známy aj pod menom Ježiš hovorí aj o tom, že každý, kto eskaluje hnev a zlosť, bude súdený, lebo už to je predstupeň násilia, ktoré vedie k zabíjaniu či ohrozeniu života. Kto by niekomu druhému povedal, že je hlupákom, bude postavený pred najvyšší súd a kto by ho označil za blázna, ten skončí podľa textu Novej zmluvy v pekle. Takto sa dokonca ukazuje, že už v zárodku si máme byť vedomí najhlbších súvislostí svojho konania. Obrazne sa dokonca hovorí o tom, že ak máme problém s tým, že človeka na niečo zlé zvádza oko, tak sa ho máme zbaviť, a vylúpiť si ho, lebo je lepšie byť jednookým, ako byť agentom zlého či amorálneho konania. Presné znenie tejto pasáže prináša Matúšovo evanjelium v piatej kapitole.

Ide o metaforu a obrazné vyjadrenie progresívneho vývoja postojov a konania človeka. Jeho konanie vychádza z jeho vnútra a práve preto sa sebareflexia považuje za významný faktor osobnej zrelosti a morálnej integrity. Analogicky sa hovorí v tejto kapitole aj o nevere, keď nielen akt nevery, ale už samotná sexuálna túžba je považovaná za osobné zlyhanie a krok nesprávnym smerom. Nie je mojou úlohou citovať tu všetky evanjeliové vyjadrenia. Ide jednoducho o to, že z toho, čo hovoríme, sa dá celkom dobre predpokladať, ako sa bude naše konanie ďalej vyvíjať.

Nefunkčné zákony


Preto je také dôležité si uvedomiť, že sloboda slova je v tejto fáze dejín niečo veľmi podstatné. Táto perspektíva má aj inú ako len právnu dimenziu. Na príklade sporu Richarda Sulíka a Michala Havrana je veľmi dobre možné ilustrovať, že sloboda slova nemá len svoj právnu, ale aj svoju významnú morálnu dimenziu. Presvedčenie a postoje vychádzajú z morálnej integrity alebo neintegrity človeka, ktorý ju manifestuje práve slovami.

Pri snahe Daniela Lipšica a spol. spochybniť tzv. protiextrémistickú novelu na Ústavnom súde je potrebné zohľadniť okrem právneho aj práve tento morálny rozmer. Dnešný stav diskusie vyvoláva potrebu zmenšiť ihrisko takýmto vyjadreniam zákonnou normou alebo vytvoriť lepšie podmienky na interpretáciu a implementáciu platných zákonných noriem. Niečo evidentne nefunguje. Dnešný stav ukazuje, že sloboda slova je momentálne „nadužívaná“ práve ľuďmi, ktorí slová zodpovedne používať nevedia a ako sa ukazuje, ani sa to nemajú kde naučiť.

Vnímavo, slobodne a bez preháňania


Tragické ľudské projekty fašizmu či komunizmu sa stali skúsenosťou, voči ktorej ľudstvo musí zvýšiť svoju vnímavosť. Nesmie ich podceňovať, aby neznecitlivelo a neposunulo hranicu vnímavosti príliš ďaleko. Zvlášť ak sa fašizoidné či ľavicovo-extrémistické názory stávajú na pozadí expresívneho spôsobu komunikácie legitímnym pokračovaním konania, ktorého dôsledky akoby sme nechceli domyslieť. Prestávajú byť rozoznateľné rozdiely medzi fašistami, ktorí sa za nich hrdo považujú, a fašizoidne sa správajúcimi politikmi, ktorých takéto označenie uráža. Bez tejto vnímavosti je tu potom zrejmá snaha ukázať, že fašizmus či neoľudáctvo sa používa pričasto a jedným dychom naznačuje, že je to označenie urážlivé, a preto za fašistov neoznačíme nikoho, len tých, ktorých takto bude volať pán premiér...

Nie nadávka, ale fakt


Paradoxne je však nutné reagovať a nebyť útlocitným. Práve preto na prelome letopočtov zaznelo a bolo zapísané, že prikázanie nezabiješ sa netýka len prelievania krvi, ale už v momente, keď niekoho označíme ofenzívnym výrokom, sme na ceste násilia a ohrozovania života či „zabíjania“. Už slovo „zabíja“ vzťahy a vzájomný rešpekt.

Na to je potrebné upozorňovať v duchu platných politologických kategórií. To je etiketa, ktorá sa na verejnosti má manifestovať ako elementárna kultúra.

Práve tí, čo túto duchovnú kultúru neprijímajú a urážajú iných len preto, že sú inej farby pleti, nenarodili sa v Európe, utekajú pred diktátormi či pred hladom a biedou, že sa narodili ako moslimovia či židia alebo Rómovia... a snažia sa z nich spraviť nepriateľov ľudí, žijúcich na území dnešného Slovenska, sú nekompatibilní s posolstvom, v mene ktorého to paradoxne často robia.

Či ich už budeme volať fašisti, križiaci, gardisti alebo neoľudáci.

Uverejnené v DenníkuN


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2017   ♦   aomega@aomega.sk