O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Spoločnosť  > Sme tu doma?

Sme tu doma?



Keď sa nemáte s kým dohodnúť, musíte sa dohodnúť s hocikým. Preto sa vo vláde museli dohodnúť na spolupráci tí, čo sú tam dnes. Každá situácia však má svoje ale a svoje pokračovanie. Vývoj. Niekedy dialektický, niekedy progresívny. Najnovší vývoj v EÚ ukazuje, že žiadny pokrok nie je nezvratný. Ani ten zdanlivo pozitívny. No nemusíme preto zúfať.

Kto ovládne Slovensko


Podľa toho, čo sa odohráva v dnešnej slovenskej spoločnosti, sa zdá, že sa blíži koniec éry nežnosti v revolučnom hnutí, ktoré otvoril November 1989. Vyššia úroveň triedneho boja v podaní sociálnych demokratov s asociálnym správaním ju nástojčivo privoláva.

Alternatíva v podobe deštrukcie všetkého nie je príťažlivá, hoci asanácia sa môže niektorým radikálnym typom zdať dobrým riešením. Alebo sa črtá aj tretia možnosť, ktorú však exekutívna moc arogantne tají, legislatívna moc ignoruje a súdna moc maskuje...

Ideál francúzskej revolúcie v podobe slobody, rovnosti a bratstva nebol naplnený, ale nepochybne otvoril cestu k deleniu a kontrole moci. A volaniu na zodpovednosť tých, čo sa skrývajú za tradície, ktoré predtým vytunelovali svojou bezbrehou svojvôľou a pokrytectvom. K výzvam k rešpektovaniu demokratických hodnôt, k tolerancii či k nastavovaniu druhého líca máme tendenciu najviac vtedy, keď sa to práve netýka nás alebo keď nás práve mlátia.

V spoločnosti, ktorá je saturovaná akademikmi vidieckych univerzít, postupne stráca zmysel apelovať na príklady z dejín, zdravý rozum, slušnosť či vzdelanie. Absolventov vidieckych slovenských univerzít od Skalice až po Ružomberok je na Slovensku rádovo oveľa viac ako absolventov Oxfordu či Harvardu.

A práve táto väčšina sa chystá ovládnuť Slovensko len na základe vzťahov či prepojení na vládnucu kastu papalášov. Takto je slovenská spoločnosť nastavená. Tí, ktorí vládnu, rozdeľujú bonusy a tí, ktorí ich dostávajú, sú vďační. A lojálni. Sú to „naši“, vlastne „ich“ ľudia. Každý je niekomu vďačný, preto to tak dobre drží a pyramída nepadá. Zatiaľ. Ich neschopnosť ju bez aktívneho protipohybu k pádu dovedie až postupne. Bude to však dlho, aj keby to malo trvať čo i len jedno volebné obdobie.

Naša pyramída


Správa štátu je totiž, ako sa ukazuje dnes, v rukách politickej triedy, ktorá stojí na vrchole pyramídy ľudí, pripravených nahradiť kohokoľvek, kto nebude chcieť držať basu. Prijali túto hru na vzdelanie a kvalifikáciu. Sú to absolventi pochybných, no akreditovaných študijných odborov.

Diletanti, ktorí všetko chcú, málo vedia a máločo si vážia tak ako svoj komfort. Detašované pracoviská „univerzít“ ich naučili, ako zložiť skúšky. A spravia pre to všetko. Lebo to robia pre seba a pre svoje deti. Počas štúdia vidieckeho práva v Ruritánii sa nič nenaučia ani nič nezabudnú.

Tento odhad je možné podložiť číslami absolventov študijných odborov slovenských vidieckych univerzít, ktoré sa univerzitami nikdy nemali stať.
Akreditácie týchto škôl vybavovali ich včerajší či dnešní rektori na priateľských posedeniach s členmi akreditačných komisií a klonovaním lojálnych profesorov, ktorí sa v európskom akademickom svete často nedohovoria ani spisovnou poľštinou.

Títo lojálni žiačikovia sú dnes ako metastázy prítomní v tých častiach spoločenského organizmu, ktoré by mali slúžiť ako centrá reflexie či ako spúšťače sebazáchovných procesov smerujúcich k ozdraveniu spoločnosti. Od ústavného súdu či ústavu eklektickej pamäti národa až po rektoráty okresných univerzít či dekanov humanitných či teologických fakúlt.

Sú však len súčasťou pyramídy ochotných, na vrchole ktorej stoja tí, ktorí ovládajú a môžu všetko. Samozrejme, česť výnimkám, ak o nejakých viete. Aj Marián Kotleba má vraj dve vysoké školy a kamarátov, čo majú zbrojný pas.

Kadiaľ preč?


Menšina, ktorá nechce na túto pokryteckú hru pristúpiť, nemá inú možnosť. Ak nevystúpi z pohodlia vlastného nadhľadu, tak bude musieť prenechať krajinu od Tatier k Dunaju tým, ktorí ju už dnes majú a od ktorých si ju vezmú tí, ktorí svojou väčšinou odhlasujú, že len bieli absolventi slovenských kresťanských škôl tu budú doma.

Oni budú rozdávať karty, kádrovať a hrozienková torta sa bude podávať ako dezert na ľudáckej veselici.

Cestou z momentálne slepej uličky je konzistentné osvetové úsilie, v ktorom sa jeho nositelia kompetentne a s úctou k európskemu dedičstvu a poznaniu s nasadením, ale aj s hlbokou mierou empatie postavia šíreniu polarizácie a nenávisti v podaní pouličného predaja polotovarov polovzdelancov a vyberačov hrozienok.

Cestou je skôr spolupráca a pozitívne nasadenie. A viera, že sa to podarí. Deportácie a exody nefungujú. Doma je doma.


Uverejnené v Denník N
späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.  

V januári 2014  začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. 
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo