Ondrej Prostredník
František Ábel
Michal Havran
Miroslav Kocúr
Anna Polcková
Ján Vladimír Michalko
Peter Križan
Eva Oslíková
Martin Kováč
Samuel Jezný
David Cielontko
Michaela Kušnieriková
Pastiersky list slovenských katolíckych biskupov Nech je jasno v židovskej otázke
Nech je jasno v židovskej otázke!
Naša verejnosť v týchto mesiacoch zaujíma sa najmä o otázku židovstva a žiada si vedieť, aké má byť stanovisko katolíka pri riešení tejto otázky.
Považujeme preto za užitočné označiť niektoré zásady, ktoré sa vzťahujú na nastolenú otázku.
I. Vznešené poslanie určil Boh národu židovskému v Starom zákone. Vyvolil si ho zo všetkých národov upadnuvších do modlárstva a mravnej nízkosti, aby v ňom bola zachovaná viera v jedného Boha a nádej v prisľúbeného Spasiteľa sveta. V židovskom národe vtelil sa Syn Boží, v prvom rade jemu hlásal blahú zvesť vykúpenia a synovia tohoto národa mali byť potom apoštolmi-misionármi ostatných národov. Preto dal Boh národu židovskému vlasť akoby v centre veľkých kontinentov Ázie - Afriky - Európy, aby mal ľahšie styky s ostatnými národmi sveta. Dal mu aj zvláštne duševné schopnosti, aby vedel zodpovedať tomuto poslaniu.
Národ židovský však nezodpovedal Bohom mu určenému vznešenému poslaniu. Už v starom veku opätovne sa spreneveril pravej viere v jedného Boha.
Sväté písmo Starého zákona opisuje smutné obrazy pohanskej a mravnej zvrhlosti Židov. Opisuje tiež aj tresty, ktorými karhal Boh národ židovský. Z nich azda najtrpkejšie bolo zajatie babylonské, poddanstvo sýrske a rímske.
Údery týchto trestov síce vyliečili židovský národ z bludu pohanstva, ale pod utrpeniami politickými a hospodárskymi sfalšoval národ vo veľkej väčšine predstavu Vykupiteľa. Už nečakal viac Vykupiteľa, ktorý vyslobodí celý svet z mravnej nízkosti a hriechu, ale čakal židovského Mesiáša, ktorý sníme tvrdé jarmo z národa vyvoleného. Jeruzalem urobí hlavným mestom sveta a synov Izraela povýši na pánov všetkých národov. Týmito ideami otrávený národ židovský neprijal tichého a pokorného Ježiša Nazaretského za Mesiáša. A keď Ježiš otvorene vyhlásil, predsa On je ten, ktorého národy očakávajú a keď Židov karhal pre ich neveru, pribili ho na kríž. - Židia sa nestali misionármi ostatných národov, ale prenasledovali, žalárovali a na smrť hľadali hŕstku tých, ktorí vieru Kristovu šírili. Za toto spreneverenie sa svojmu povolaniu prišiel nový trest na národ židovský a nová strata vlasti a jeho rozptýlenie po celom svete. Iné veľké, vojnou utlačené a roztrhnuté národy stratili svoju samobytnosť, vliali sa dovedna s inými národmi, len po celom svete roztrúsený malý židovský národ nevie splynúť so žiadnym národom, ale ostáva všade cudzím telesom. Národné pokorenie, osihotenosť, opovrhovanie a utláčanie zo strany iných národov ešte väčšmi vystupňovali u Židov skreslenú, chybnú nádej na Mesiáša - kráľa a v nadvládu židovskú. Učenie Talmudu zatlačilo do úzadia vznešené náuky Starého zákona a otrávilo mentalitu národa židovského.
Plány Židov, pomocou slobodomurárstva ovládať celý svet, boli už na ich medzinárodných kongresoch jasno hlásané.
I slovenský ľud pocítil skazonosný vplyv židovskej krčmy, židovskej úžery a židovských novín. Naše mestá podľa firemných tabúľ mali židovský ráz. Fabriky, banky, obchody boli takmer výlučne v židovských rukách.
Poukazujeme na tieto zjavy židovstva nie s tým úmyslom aby sme vyvolali proti Židom rozhorčenie a pomstu, ale aby každý videl psychologicke (duševné) príčiny a dôvody občasných neraz aj krutých zásahov, ktorými sa národy proti Židom obrátili a bránili. Nedá sa tajiť, že bolo na čase aj v našej dobe riešiť židovskú otázku.
II. Hneď však prehlasujeme, že riešenie tejto otázky nesmie byť vedené duchom pomsty. Pomsta je zakázaná, ale sebaobrana je dovolená. Sebaobrana dovoľuje aj prísne opatrenie, nedá však právo narušovať ľudskosť, ktorá zakazuje každú ukrutnosť podľa pravidla: čo nechceš aby ľudia robili tebe, ani ty nerob im. Teda aj sebaobrana má byť v medziach božských a platných zákonov.
Pri vyriešení židovskej otázky nemôže sa pripustiť trhanie rodinných zväzkov. Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ktorí keď do stavu manželského vstúpia, zákon prírody požaduje, aby v tomto zväzku zostali, veď cieľom jeho je vzájomná pomoc a výchova dietok, čo sa pri spolužití rodiny dosahuje najdokonalejšie. "Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt. 19:6). Taktiež nemožno pripustiť narušovanie toho princípu prirodzeného práva, že každý človek má právo nadobudnúť si čestnou prácou súkromný majetok a tento i používať podľa pravidiel morálky. Ťažký problém židovský nemožno rozriešiť tak, že sa narušuje platný právny poriadok.
III. Zvláštnou otázkou je postoj k pokrsteným Židom.
Kristus Pán založil svoju cirkev pre všetky národy. Vlastne, ako sme to vyššie uviedli, v prvom rade Židia mali sa stať kresťanmi. Keď aj prevážna väčšina ich odmietla vstup do cirkvi Kristovej, nebol oa nie j e slobodno zabrániť tento vstup tým, ktorí po ňom túžia s úprimným úmyslom, z čistého náboženského presvedčenia a nie pre výhody zemské, pre zisk alebo slávu. Cirkev katolícka od vekov predpisuje pre všetkých, ktorí za hociakého iného vierovyznania chcú prestúpiť do jej lona, dlhšiu dobu, v ktorej vyučovaním a modlitbami pripravujú sa na tento vážny krok. To sa volá doba katechumenátu, zvaná preto tak, lebo sa články viery učia zväčša z katechizmu. Biskupi Slovenska túto dobu určili na 3 až 6 mesiacov podľa inteligencie a pobožnosti jednotlivých katechumenov. Až po takejto príprave udeľujú duchovným dovolenie prijať niekoho do cirkvi, teda prisluhovať sviatosť krstu aj Židom. (Štatistika v novinách uverejnená dokazuje, že kat. duchovní ani v terajších pomeroch nekrstili Židov "hromadne".) Biskupi prízvukovali a stále zdôrazňujú, že duchovní žiadajúci o povolenie udeliť krst Židom, sú aj pred Bohom zodpovední za to, či dotyčný Žid je dokonale pripravený, či má čistý náboženský úmysel a či ho nevedie žiadosť získať si dočasné, politické alebo hmotné výhody. Od týchto zásad kat. cirkev neodstúpila ani vtedy, keď jej boli núkané hmotné výhody, ale hrozila strata nových, ale zásadám tým nezodpovedajúcich ľudí.
Ale kat. cirkev neodstúpi od týchto zásad ani vtedy, keby jeje niekto chcel zabrániť pokrstenie takých, ktorých ona pokladá za hodných milosti krstu. Ona samojediná obsiahla od Boha Spasiteľa právomoc krst udeľovať alebo ho odmietnuť. V tomto svojom práve sa nedala hatiť ani v minulosti a nedá sa obmedzovať ani v budúcnosti. Nemôže od tohto práva a povinnosti odstúpiť, lebo ju viaže rozkaz Kristov, hlásať evanjelium všetkým národom a krstiť všetky národy.
A keď niekoho katolícka cirkev už do lona svojho prijme, tomu dáva všetky práva kresťana a žiada, aby mu tie práva boli každým uznané. Opatrnosť síce radila nepovyšovať novopokrstencov na zvláštne úrady cirkevné, ale základné práva ľudské a všeobecné, práva laických veriacich boli každému vždy priznávané a požadované. Ak by sa však o niektorom pokrstenom Židovi dokázalo, že ho ku krstu viedli len dočasné, hmotné, zemské záujmy, taký nemá byť považovaný za člena cirkvi, veď uňho vlastne ani nejestvoval úmysel prijať svietosť krstu Kristom ustanovenú a tak je vôbec pochybné, či je platne pokrstený (Noldin sv. III. bod 45 5 c).
To sú krátko označené zásady katolíckej cirkvi o tak pálčivej otázke židovskej. V duchu týchto zásad upravili slovenskí kat. biskupi žiadosť na vysokú vládu slovenskej republiky. Keď sa zpráva o tomto kroku slov. episkopátu dostala do verejnosti, bolo počuť aj také hlasy, že vraj biskupi chcú zahatiť oslobodenie národa od Židov. Keď však potom vláda začala odvážať Židov a šírili sa o tom neuveriteľné zvesti, zas bolo počuť hlasy, ako vraj môžu biskupi a kňazi trpieť také neľudskosti. Považovali sme teda za potrebné dať verejnosti na vedomie stanovisko naše, aby bolo jasné, ako zmýšľame o židovskej otázke vôbec a zvlášť u nás a ako má zmýšľať o nej každý katolík. Sme presvedčení, že náš postoj je správny a spravodlivý a berieme zaň na seba zodpovednosť.
Poznámky:
Pastiersky list bol čítaný 21. marca 1942 vo všetkých katolíckych kostoloch a 26. apríla 1942 publikovaný v Katolíckych novinách. Text je citovaný podľa prepisu v Archíve Ústavu pamäti národa, fond A2/1, archívna jednotka 14, s. 71-74.
Pastiersky list k židovskej otázke od biskupských úradov slovenskej evanjelickej cirkvi v Slovenskej republike.
Číslo: 6800/1942
Milosť vám a pokoj od Boha Otce a Pána našeho Ježíše Krista. Amen.
Milí domáci viery!
Drahí bratia! Milé sestry!
Z poverenia generálneho presbytéria posielame Vám tento Pastiersky list, prosiac s apoštolom Pána Ježiša Krista, večnú, neviditeľnú hlavu cirkvi, aby sa vaše i v tieto ťažké a nebezpečné časy vždy viac a viac rozhojňovali v pravej známosti a v každej skúsenosti, aby ste tak boli schopní rozoznávať, čo je hlavné, a boli čistí a bez úhony na deň Kristov, hojne prinášajúc ovocie spravodlivosti v Kristu na slávu a chválu Božiu (Filip. 1, 9-11).
Ťažkosť a nebezpečnosť časov pôsobia nielen rozličné zovňajšie udalosti, ktoré zaviňujú veľké starosti, ale aj vnútorné myšlienkové prúdy a zápasiace názory. Z týchto na tento čas spomíname židovskú otázku.
Židovská otázka, jej riešenie v slovenskom štáte a najmä hromadné vystupovanie Židov zo židovstva a pristupovanie do kresťanských cirkví postavilo aj našu cirkev pred vážnu úlohu a povinnosť zaujať v tejto veci stanovisko, aké pokladá za jediné správne a možné podľa učenia a večného evanjelia Kristovho. A to tým viac, že ani sami evanjelici neboli a nie sú jednotní v nazeraní na židovskú otázku a najmä v otázke či prijímať Židov do evanjelickej cirkvi a či nie, zaujímali neraz celkom protichodné stanovisko: jedni boli toho presvedčenia, že by sa Židia vôbec nemali prijímať do evanjelickej cirkvi, iní zase boli by bývali ochotní a hotoví prijať všetkých, ktorí sa hlásili.
Do toho prišiel nepovolaný zásah politických časopisov, neoprávnené a nespravodlivé napádanie evanjelických náboženských časopisov i samej cirkvi, nízke upodozrievanie, že sa „situácia Židov využíva na krstenie podľa toho, koľko vedia zaplatiť.“
Všetko toto prinútilo gen. presbytérium zaoberať sa dôkladnejšie židovskou otázkou a zaujať jasné a rozhodné stanovisko.
Biskupské úrady
a) už v roku 1938, keď sa prvý raz pohla vlna hromadnejšieho prestupovania do evanjelickej cirkvi, a to nielen z radov ľudí bez vyznania, ale aj spomedzi Židov, vydali smernice pre prijímanie inoveriacich do evanjelickej cirkvi.
b) dňa 26. apríla 1941 predostreli ministerstvu vnútra memorandum vo veci označovania židov a im na roveň postavených,
c) keď vyšiel židovský kódex, podali memorandum Kancelárii p. prezidenta, označili v ňom stanovisko evanjelickej cirkvi v otázke rasovej teórie a zaujali sa najmä Židov, ktorí sú dnes už údmi evanjelickej cirkvi.
Židovskou otázkou zaoberal sa aj posledný gen. konvent a vypovedal, že „všetci neevanjelici môžu byť prijatí do evanjelickej cirkvi, ak si to úprimne žiadajú a podajú dostatočné dôkazy kresťanského zmýšľania a obcovania.“
Touto otázkou sa zaoberal aj právny výbor Západného dištriktu a konštatoval, že niet právneho predpisu štátnej správy, ktorý by zakazoval krstiť a prijímať Židov do kresťanských cirkví.
Gen. presbytérium uvážiac všetky tieto momenty, vyslovilo toto zásadné stanovisko: zásadne z dôvodov národných alebo rasových nemožno odmietať prihlášky Židov do evanjelickej cirkvi, lebo to by sa protivilo misijnému rozkazu Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista: Kážte evanjelium všetkému stvorenstvu; kto uverí a pokrstí sa, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený (Mrk. 16, 15-16) a zase: Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého . . . (Mat 28,19), nesrovnávalo by sa to zo zasľúbením Ježišovým, že kto prichádza k Nemu, toho nevyhodí (Ján 6,37); ani so slovami apoštola Pavla, že v Kristu nieto rozdielu medzi židom a nežidom, lebo všetci majú toho istého Pána, bohatého pre všetkých, ktorí ho vzývajú (Rim. 2,11); ani so slovami apoštola Petra, že u Boha nieto prijímania osôb alebo národov, ale príjemný Mu je každý, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlive (Sk. ap. 10,34).
Na tejto zásade nič nemení ani fakt hromadného pristupovania Židov ku kresťanstvu, lebo kto pozná list apoštola Pavla kresťanom v Ríme a najmä jeho 9-11 kapitolu, ten nemôže vedieť, či to, čo sa dnes robí, nie sú nevyspytateľné súdy a nevystihnuteľné cesty Hospodinove, ktorými chce priviesť ku spaseniu celý neverný a dočasu zavrhnutý ľud izraelský.
Ale z druhej strany prijímanie do cirkvi nesmie sa diať ľahkomyseľne, prenáhlene, na úkor vážnosti a dôstojnosti cirkvi; nie z dôvodov čisto ľudských, ale požiadaviek Božích a podľa učenia cirkvi a najmä nesmie rozhodovať spoločenské postavenie, hmotné položenie patričných, ale vždy len dobre pochopené záujmy Kráľovstva Božieho na zemi a spasenie nesmrteľných duší. Nesmieme zabúdať, že krst je svätou vecou, sviatosťou, tajomstvom Božím, s ktorým sa nesmie neverne šafáriť. (1. Kor. 4,1-2). A pri prijímaní do cirkvi nemôže ísť len o zachránenie telesnej bezpečnosti a telesného života alebo iných, čisto telesných, hmotných, časných záujmov, lebo cirkev je ustanovizňou Božou na večné spasenie duší, túžiacich úprimne po Spasiteľovi a po večnom spasení.
Pod zorným uhlom týchto zásad určilo gen. presbytérium tieto praktické smernice pre prijímanie Židov do evanjelickej cirkvi:
1. odporúčanie a súhlas zborového presbytéria,
2. primerané vyučovanie v slovenskej reči, aby patričný poznal evanjelium Kristovo, zásady kresťanstva a učenia evanjelickej cirkvi voči svojim údom a povinnosti cirkevníkov voči svojej duchovnej matke, cirkvi;
3. skúška, na spôsob skúšky konfirmačnej, aby aj cirkevný zbor videl, že je patričný dostatočne pripravený a hodný, aby bol prijatý do zväzku veriacich Kristových;
4. krst a prijatie do cirkvi podľa cirkevných predpisov v Agende
Doba katechumenátu, teda lehota vyučovania a pripravovania v riadnych, normálnych pomeroch aspoň pol roka, v mimoriadnych pomeroch a odôvodnených prípadoch môže byť podľa potreby skrátená, keď sa duchovný zboru presvedčil, že je patričný dôkladne oboznámený s evanjelicko-kresťanským náboženstvom, dostatočne pripravený na prijatie do cirkvi a aj jeho doterajšie zmýšľanie a obcovanie je mu zárukou, že ako pokrstený a prijatý do cirkvi bude požehnane pracovať pre cirkev a žiť na slávu Božiu.
Neveríme síce, že by bol býval čo len jeden evanjelický farár, ktorý by situáciu Židov bol chcel využiť na koristenie z nej pre seba alebo pre cirkev a bol by krstil Židov a prijímal do cirkvi za peniaze, ale predsa zdôrazňujeme znova, že za pokrstenie Židov a za ich prijatie do cirkvi možno prijať len milodar na cirkevné ciele. Ale na druhej strane hneď pri prestupe treba ich získať pre miestne cirkevno-sborové spolky a ustanovizne, aby sa zapojili do nášho cirkevno-náboženského života a aj tým dokumentovali, že nechcú byť cirkevníkmi len podľa mena, ale chcú pracovať na mravno-náboženskom, kultúrnom i hmotnom povznesení svojej cirkvi.
A keďže politické časopisy doniesli správy „že s vysťahovaním Židov súhlasí aj kňažstvo evanjelické i katolícke“ a že „cirkevné vrchnosti vyslovili súhlas s protižidovskými opatreniami“, gen. presbytérium pokladalo si za povinnosť konštatovať, že tieto správy nezodpovedajú pravde. Evanjelické cirkevné vrchnosti nik nežiadal o mienku alebo o súhlas a povolané zodpovedné cirkevné vrchnosti, ktoré sú jediné oprávnené tlmočiť všeobecnú mienku evanjelickej verejnosti, ani nevyslovili súhlas s tým čo sa podnikalo.
Ale aby slovenská evanjelická verejnosť jasne videla, aké je stanovisko slov. Ev. cirkvi v otázke židovskej, gen. presbytérium poverilo biskupské úrady označiť evanjelické stanovisko verne evanjeliu Kristovmu.
Evanjelická cirkev nespúšťa zo zreteľa, že sa mnohí Židia často a ťažko prehrešili proti slov. Ľudu a národu,- v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slov. národných snáh a vždy a na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia licencií krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v rukách ktorých najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel; a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho vyriešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slov. roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc - tyjúc z mozoľov slov. ľudu.
Ev. cirkev nemôže a ani nechce zasahovať do právomoci príslušných štátnych orgánov, povolaných riešiť otázku, ale je presvedčená, že túto otázku možno a preto aj treba vyriešiť premyslene a domyslene, spravodlive, po ľudsky a po kresťansky, riadiac sa vo všetkom kresťanskými zásadami, založenými na večnom zákone Božom a učení Kristovom, priznávajúc všetkým právo na život a nevyhnutne potrebné hmotné prostriedky a spôsob výživy, rešpektujúc na celej čiare posvätnosť rodinného života a šetriac aj pri Židoch ľudskú dôstojnosť, aby sa nikto z nich nemohol cítiť ukrivdeným pre svoju národnú, náboženskú a rasovú príslušnosť. Lebo rasová náuka, ako ju niektorí hlásajú, protiví sa kresťanskej viere, vyznávajúc s Písmom, že Stvoriteľom všetkého i všetkých ľudí je Boh, po ktorom sa menuje všetka rodina na nebi i na zemi ( Efez. 3,15) a že celé ľudstvo ako aj ľudské telo On spája a zväzuje všetkých spojivami spoločnej služby a podľa miery činnosti každého úda, dáva mu rásť, aby sa vzdelávalo v láske (Efez. 4,16).
Žiaľbohu, že sme museli byť svedkami takých nepotrebných, ničím neodôvodnených a nijako neospravedlniteľných prehmatov a výčinov, ktoré sa aj čisto ľudským citom protivia a ani s ľudskou spravodlivosťou a zákonom Božím, ani s učením a láskou sa nesrovnávajú. A to by sa iste nebolo stalo, keby všetci boli rešpektovali vyhlásenie p. min. vnútra, ktorý vo svojom rozhlasovom prejave uistil, že sa Židom nebude krivdiť a bude sa nakladať s nimi slušne po ľudsky a po kresťansky, lebo ide len o to, aby aj oni - Židia - museli pracovať ako ostatní občania. Tie poľutovaniahodné výkyvy ľudských náruživostí, svedkami ktorých sme boli na mnohých miestach, cirkev nemôže schváliť, môže ich len ľutovať hlboko a zazlievať. A ak sa ich dopustili príslušníci ev. cirkvi, musí ich za to čím najrozhodnejšie odsúdiť.
Gen. presbytérium vyslovilo svoje uzavretie po dlhom a vážnom rokovaní v povedomí svojej veľkej zodpovednosti pred Bohom a pred súdnou stolicou budúcich pokolení, riadiac sa jedine večným Božím zákonom, Kristovým evanjeliom a učením svojej cirkvi, úplne neodvisle od akýchkoľvek premenlivých národných a rasových teórii, nevyvretých a neustálených filozofických, politických a sociálnych ideológií, výlučne v záujme večného spasenia ľudských duší a budovania Kráľovstva Božieho na zemi, vediac, že nie je myslenie Božie ako myslenia ľudské, ani cesty ľudské ako cesty Božie; ale o čo vyššie sú nebesá ako zem, o to Božie cesty prevyšujú cesty ľudské a myslenie Božie myslenie ľudské (Iz. 55,8-9).
Pod týmto zorným uhlom hľaďte aj na iné udalosti svetové. Ani v najväčších ťažkostiach života netraťte vieru v spravodlivého a dobrotivého Boha, ktorý po prehrmení víchrice popraje túženého pokoja a radosti.
Končíme svoj list s prosbou a napomenutím apoštolským, „abychom již více nebyli děti, zmítající a točící se každým větrem učení a v neustavičnosti lidské, chytrosti k oklamávaní lstivému; ale upřimně se majíce v lásce rostme, v Toho všelijak, kterýž jest Hlava Krista“ (Ef. 4,14-15).
Milost Pána Jezu Krista a láska Boží a účastenství Ducha Svatého se všechněmi Vámi! Amen.
S bratským pozdravom:
Prešov a Bratislava 20. mája 1942
Dr. Samuel Št. Osuský v.r., Dr. Vladimír P. Čobrda
biskup Západného dištriktu biskup Východného dištriktu
