Terapia pokračuje - 20 rokov SR

 

 

Ak sa globalizácia začína tým, že sa pripravujete na to, že budete stretávať stále viac ľudí rôznych kultúr, jazykov a názorov, tak slovenská príprava na globalizáciu sa začala tým, že sa všetko, čo v sebe skrývalo širšie horizonty, vynútene stratilo.

Neúplná mapa  

 

Tak sa z Československa stalo najskôr Česko-Slovensko a potom Slovensko. Zo školy si pamätám ako som si na vlastivedu kupoval obrys mapy Československa a kreslil som si ho do zošita. Tak sme si potom do tohto obrysu kreslili pohoria, nížiny, mestá a rieky. České, moravské a slovenské. Keď dnes náhodou pozerám predpoveď počasia, stále sa mi zdá, že tam na tej mape niečo chýba. Keď si naladím nejaký český kanál a tam predpovedajú počasie pre Čechy, tak mi zasa chýba niečo tam. Mapa nie je úplná.

 

A chýbajú mi tie „hovory“ v nedeľu popoludní. Lány sa volalo to miesto, odkiaľ sa Václav Havel prihováral svojim spoluobčanom. Lepšieho a počúvanejšieho kazateľa zatiaľ Československo nezrodilo. To jeho povestné „něco nad námi“, ktoré som si zapamätal z jeho prvého novoročného príhovoru 1. januára 1990 sa od nás rozpadom federácie ako keby navždy vzdialilo. Zavreli sme „to“ do skrine s gardistickými čižmami a milicionárskou uniformou. Raz z nej vytŕča jedno raz druhé. A to niečo nad nami sa zmenilo na nič v nás a okolo nás. A to meno Najvyššieho používajú naše elity akosi nevhodne až nadarmo.

 
Nepohostinní a uzavretí

Spoločný „Otčenáš“ na Letnej moderovaný Václavom Malým sa skončil. Jeho prosby dnes už nikto neparafrázuje. Vôľa Božia je v ofsajde. To len vôľa tých hore platí a keď prezidentovi uniesli syna a Remiášovi vybuchlo auto bolo to už len dôsledkom a „potvrdením“ novej éry. Slovensko a Slováci tak ako ich nepoznáte. Nepohostinní a uzavretí do seba. Samoamnestovaní zakladatelia nového Slovenska. Dodnes sme neboli schopní tento stav potupnej samoamnestie prelomiť.

 

Československo bolo krajinou, kde sa jazyky a kultúry miešali prirodzene. Bol to skúšobný priestor, v ktorom občania zažívali menšinové a väčšinové dilemy. V ktorom sme cestovali do sveta ako občania Československa. Tam vo svete sa na nás dívali ako na ľudí, ktorých hlavným mestom bola Praha a ja som sa so záujmom pozeral na prezidentskú stráž na Hradčanoch a považoval som ju za našu.

Útek, ktorý už raz bol

 

Dnes sme pri pohľade na globalizačné výzvy uprostred krízy preľaknutí. Bojíme sa solidarity a Európu nevieme považovať za našu vlasť. Máme pocit, že doplácame na Grékov a závraty z eurovalu liečime populistickými sloganmi, ktoré majú ďaleko od pravdy aj poctivého úmyslu. Ako kresťania a poväčšinou katolíci sa utiekame ku hlúpemu nacionalizmu. Cudzie chceme, svoje nedáme.

 

Nápadne sa tento útek k sebe podobá na útek, ktorý som už raz sledoval, keď sa delilo Československo. Nejde však o to, že sa rozpadol štát, ktorý som považoval za svoju krajinu a vlasť. Ide o to, že sa rozpadol projekt, ktorý mal rásť a ktorý v sebe niesol pokus urobiť z Habsburgovského žalára národov moderný model spolužitia. V tomto modeli sa spoločenská zmluva vytvorila na základe spolupráce ľudí, ktorí mali skúsenosti so svetovou politikou a dotýkali sa civilizačných výziev v rámci sveta a Európy mimoriadne intenzívne.

Katolikos po našom

 

Projekt Československa mal ambíciu širšieho a univerzálnejšieho modelu spolužitia národov, ktoré boli ochotné žiť v jednom štáte. To, že to Slováci, Česi, Nemci, Židia, Maďari, Poliaci a Rusíni v jednom štáte dlho nevydržali nebola len ich vina. Ale nemôžu sa zodpovednosti za neskorší vývoj zbaviť. Deportácie Židov, Maďarov a Nemcov, posúvanie hraníc, ich otváranie či zatváranie.

 

Poslednou skúškou zrelosti pohľadu na svet bol zápas o Československo v roku 1992. Oba národy ho prehrali, aby sa po čase opäť stretli v Európskej únii. Aj so Židmi, Maďarmi a Nemcami, ktorí boli predtým deportovaní. Mentálne sme ich však ponechali mimo nášho sveta. Zaujímajú nás obchodné centrá a západné značkové výrobky. Nezaujímajú nás cudzinci, ich kultúra ani dejiny. To čím sa od nás líšia, nás straší. Grécky význam slova katolikos, ktorý nesie v sebe postulát univerzality a je helenistickou variáciou globalizácie si interpetujú tí, ktorí si ho privlastnili, akosi čudne po svojom.

 

Multiulturalizmus nie je ideológia. Je to životná situácia dnešného sveta a Európy, ktorých sme súčasťou. „Biele a kresťanské“ Slovensko je preto chiméra. Multikulturalizmus sa však na Slovensku, ktoré sa svojim rodným listom hlási k západnej kresťanskej a helenistickej civilizácii nestal zatiaľ témou, s ktorou by sa mali mienkotvorné elity ambíciu vysporiadať. Univerzálne hodnoty sa v konzervatívnych kruhoch spolkov a elít nestali motorom globalizácie a spolupráce. Stávajú sa kritériom oddelenia a vytesňovania „tých druhých“. Inakosť toho druhého tak vnímame ako ohrozenie. Univerzálna zodpovednosť a solidarita naráža na hranice sebeckého kalkulu. Staviame múry a mentálne deportujme tých, ktorých nevieme vtesnať do našej monokultúry. Ekumenický model spolužitia rôznych kresťanských tradícií naráža na predsudky a obmedzenosť.

Príklad z New Yorku

 

Ja osobne však nosím v sebe jednu skúsenosť. Niečo ako prorockú inšpiráciu. Na 66. ulici a First Avenue na Manhattane si slovenskí vysťahovalci postavili kostol, slovenskú školu a priľahlé budovy pre svoj vtedy bohatý spolkový život. Nad oltár slovenského kostola v New Yorku sa do kupoly dostala mozaika. Ako keby nestačilo, že patrónom kostola bol český svätec Ján Nepomucký. Na mozaike sú Hradčany. Pod nimi aj dnes nájdete slovenskú a americkú vlajku. Na tej istej ulici sídli aj Organizácia spojených národov. Ak niekto pozná príbeh zahraničných amerických Slovákov pochopí, že to je na slovenské pomery trochu veľa. Zahraniční Slováci však predsa len postavili a zanechali novým imigrantom toto zašifrované posolstvo univerzality a rešpektu k dedičstvu československého spolužitia.

Netreba opakovať chyby
 

Multikulturalizmus ako súputnik globalizácie a univerzalizácie sveta nie je totiž len možnosť. Je to povinnosť. Vo svete rôznych kultúr máme povinnosť hľadať cesty k sebe navzájom. Demontáže malých laboratórií spolužitia sa nemusia skončiť tak šťastne ako sa skončila nedemokratická demontáž Československa. Nemusíme sa vždy znovu stretnúť s ľuďmi, ktorých máme radi a nemusí sa nám ani podariť vrátiť na miesta, kde sme sa cítili dobre.

 

Mať dobrých susedov nie je samozrejmosť. Je to bonus, ktorý si musíme vážiť. Československá republika mala šancu stať sa laboratóriom európskeho modelu spolužitia. Mali sme možnosť si to natrénovať a ponúknuť tento model ďalej. Ak sme dnes opäť v situácii, ktorá nám pripomína niečo, čo sa nám už raz stalo, netreba spraviť tú istú chybu. Ak sme vyhnali z Československa nakoniec aj samých seba, bolo by dobre túto chybu nezopakovať.

 

Všeobecné posolstvo pravdy a lásky sa predsa len oplatí aktualizovať. Preto prechovávam veľkú úctu a vďaku voči ľuďom ktorí sa rozpadu Československa mali chuť a odvahu vzoprieť. Myslím si, totiž, že len vďaka nim sa tá časť československého dedičstva, ktorá z nás spravila moderný národ dnešnej globálnej komunity, nestratila. A po rokoch sa dokážeme dívať aj na rozpad Československa ako na novú príležitosť. Predčasne narodené Slovensko pomaly otvára oči a začína vnímať svet okolo seba. Naučilo sa po dvadsiatich rokoch chodiť, všeličo už aj preskočilo, pláva v krízovom mori a drží sa momentálne toho lepšieho, čo okolo nás je. Terapia tráum utrpených pri narodení bude však dlhšia ako mnohí z nás čakali. Je však fajn vedieť, že je tu aj niečo nad nami a táto vertikála pravdy a lásky, ktoré víťazia nad zlom a nenávisťou má stále svojich stúpencov. Oni sú nádejou globalizujúceho sa sveta a Slovenska v ňom.

SME 24. 11. 2012