Dialóg, ktorý by umožnil ratifikáciu dohovoru, bol v lete 2017 zmrazený. No pochod v Tvrdošíne a vyhlásenie jedenástich cirkví, ktoré sa čítalo v kostoloch 25. februára 2018, ukazujú, že takto viditeľne akceleruje kresťanský aktivizmus, ktorý neberie do úvahy pluralistický model kresťanskej teologickej reflexie a pestrosť kresťanskej viery a jej organizácie. V druhom slede vstúpil takto zdola do spoločenského diania ako najucelenejší a zdanlivo jediný platný model kresťanského vnímania spoločenskej reality.
Novú energiu tomuto hnutiu dodala aktivistická interpretácia Dohovoru Rady Európy (mimochodom Rada Európy je širšie spoločenstvo krajín ako EÚ a momentálne má 47 členských krajín vrátane Ruska, Gruzínska či Turecka) o predchádzaní násiliu na ženách, ktorá sa podobá šíreniu poplašnej správy.
Venovali sa jej v slovenských katolíckych kostoloch počas uplynulých mesiacov napríklad politik, bývalý poslanec a bývalý funkcionár kresťanskej politickej strany Vladimír Palko, známy sociálne angažovaný rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa, a to v spolupráci s vedúcimi osobnosťami občianskych združení, ktoré boli hlavnými ideovými lídrami referendovej kampane ako Anton Chromík a iní.
Brať ich vážne
V zásade ide o ľudí, ktorých si máme pre ich ľudské kvality aj občiansku či spoločenskú angažovanosť dôvod vážiť a rešpektovať. No jestvuje aj zopár dôvodov prečo treba s ich postupom v tomto smere vážne nesúhlasiť.
Trinásteho februára tohto roku sa ku kampani proti Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách pridali aj vedúci predstavitelia niektorých kresťanských cirkví s výzvou, aby Slovenská republika stiahla svoj podpis a dohovor nikdy neratifikovala. A ide teda už o čosi viac ako len o názorovú polemiku.
Dohovor podľa nich vnáša pod rúškom pomoci ženám do spoločnosti a jej legislatívy zhubnú rodovú ideológiu. Podarilo sa im o „zle z Istanbulu“ (tak nazývajú dohovor - v Istanbule bol na zasadnutí Rady Európy dohovor podpísaný a s Tureckom či islamom nemá nič spoločné, no určite to budí strach) presvedčiť ľudí, ktorí vyšli už aj do ulíc Tvrdošína so sviečkami v rukách.
Banalizovanie tvrdošínskeho pochodu a aktivít týchto bojovníkov za dobro by bolo z dlhodobého hľadiska veľmi krátkozrakým riešením. Zvlášť ak ich podporili svojím vyhlásením aj niektoré cirkevné ústredia. Pokúsim sa naznačiť pri poznaní aj rešpektovaní duchovnej a hodnotovej motivácie nositeľov tejto optiky, prečo treba tento názorový prúd slovenského kresťanstva brať vážne.
Zároveň sa pokúsim naznačiť, prečo podľa mňa treba jeho optiku prekonať alebo posunúť na úroveň hodnotovej debaty občianskej spoločnosti.
Strašenie tzv. rodovou ideológiou na veriacich kresťanov pôsobí takmer zaručene. Stupňovanie hnevu proti údajným ničiteľom slovenskej mravnosti a jej bašty, ktorou je mýtus tradičnej patriarchálnej rodiny, sú účinné. Kto by sa nebál útoku na svoju rodinu? K tomu sa postupne pridáva ako súčasť aktivistického balíka jednotlivo alebo spolu aj domnelý útok proti cirkvi, kresťanstvu, národnej identite a slovanskej vzájomnosti.
To, že osmičkové roky súvisia aj s takým faktom, ktorým bolo uvedenie všeobecného volebného práva do právneho systému prvej Československej republiky v roku 1919 a 1920, je čarom nechceného.
Rovnoprávnosť žien, okrem toho, že to bola takpovediac najväčšia a prvá uznaná menšina v československej demokracii, znamená veľa vecí. Aj to, že ak sa žena slobodne rozhodne voliť a byť volená či vybrať si slobodne „netradičnú“ profesionálnu dráhu, tak potom je vo verejnom záujme, aby mala rovnaké podmienky ako muži.
V súčasnej demokratickej spoločnosti neexistujú sexuálne alebo rodovo zadefinované spoločenské funkcie a profesie. Cesta k tomuto stavu vecí však nebola krátka. Aj preto sa v Európe tieto legislatívne procesy ukončili len v druhej polovici minulého storočia.
Rodové stereotypy, ktoré nechcú tento fakt akceptovať, sú spojené práve s tým druhom predsudkov, že žena môže byť pre svoje pohlavie znevýhodnená. Faktom je aj to, že sa to neraz aj deje. Nedávna kampaň MeToo bola napríklad prielomom v tejto oblasti na medzinárodnej úrovni. Mocní bieli muži prestali mať apriori pravdu. To, že sa to s istým časovým posunom podarilo až rovnako silným ženám, nie je bez významu. Aj ony zbierali dôkazy, dôveru verejnosti a odvahu.
To však posmelilo k otvorenému svedectvu aj široké spektrum slovenských žien s podobnou skúsenosťou.
Dnešná rodina podporujúca všetkých svojich členov má v dnešnej spoločnosti nenahraditeľnú hodnotou. Jej členov – matky, otcov aj deti – máme možnosť chrániť rôznymi proaktívnymi modelmi sociálnej a spoločenskej podpory. Napríklad motivačnými opatreniami, posilnením a spestrením foriem predškolskej starostlivosti či podporou matiek a otcov na rodičovskej dovolenke. Viem, o čom hovorím. Sám som bol ako otec s dcérou na rodičovskej dovolenke.
Rodovo neutrálna výchova nie je teda strašidlo. Je faktickým pripustením faktu, že naše dcéry môžu hrať hokej a že chlapcom s rozbitými kolenami dovolíme plakať. Ženy môžu byť v mnohých oblastiach rovnako sebavedomé a silné ako muži a empatia nie je len výsadou ženského rodu.
Ženy boli dlho menšinou či prehliadanou no relevantnou časťou spoločnosti, ktorá si musela svoje práva vymôcť trvaním na tom, že sú rovnocenným členkami spoločnosti. A preto niet dôvodu oberať ich o ich dôstojnosť na úrovni občianskych a demokratických práv.
Práve preto sú práva žien šikmou plochou liberálnej demokracie a stávajú sa trenažérom manipulácie s občianskymi slobodami a právami ďalších menšín.
Denník SME 28.2.2018