Viera a lepšie Slovensko

Nejakú chvíľu sa zdalo, že príbeh Roberta Bezáka bude ilustráciou pomerov v katolíckej cirkvi. Ukazuje sa však, že viera a jej úradná cirkevná intepretácia má širšie súvislosti a súvisí s kresťanstvom a jeho podobou naprieč konfesiami. Príbeh evanjelického duchovného Jakuba Pavlúsa je známy, lebo opustil Slovensko za mediálnej pozornosti. Téma sama osebe aj zápletka je vďačným námetom rozhovorov aj textov.

Náboženstvo, sexualita, cirkevní predstavení, ktorí sa svojho „zamestnanca“ a donedávna duchovného brata snažia elegantne zbaviť, mladý kaplán, ktorý sa práve stáva otcom dvojičiek, ostáva na ulici, dostáva príležitosť a dôveru v susednej krajine v sesterskej cirkvi.

500 rokov reformácie a snahy Martina Luthera sa jednoducho nedalo oživiť lepšie ako takouto interaktívnou formou. Po Pavlúsovi je tu však opäť nový príbeh.


Reformácia reformácie


Ďalší evanjelický teológ vystúpi so svojím príhovorom na námestí, kde v mene veriacich povie, že mu záleží na vzájomnom rešpekte, úcte a vzťahoch založených na dôvere a vernosti aj vtedy, ak ide o vzťahy ľudí toho istého pohlavia.

Ako docent teológie vie, čo hovorí, a preto má aj povinnosť k dialógu na túto tému prispieť. Evanjelickí biskupi majú však iný názor. Docent evanjelickej teologickej fakulty na slovenskej univerzite, ktorá nesie meno Jána Amosa Komenského, by mohol pokaziť študentov. A preto nesmie učiť. Bolo by pre mňa zaujímavé zistiť, aké vysoké percento ľudí tomuto sporu vecne rozumie.

Jakub Pavlús už z českého Šumperku ako exulant, ktorý bude na svojom novom pôsobisku slávnostne do duchovnej služby inštalovaný už o pár týždňov, vo svojom blogu píše, že Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku by mala zvážiť založenie nejakej vlastnej inštitúcie, nezaradenej pod najstaršiu univerzitu na Slovensku, na ktorej by si vychovávala takých absolventov, ktorí nebudú konfrontovaní s výzvami dneška.

Kritické myslenie a viera


Progresívne riešenia a kritické uvažovanie, ktoré takéto riešenia hľadá, akosi v cirkevnej interpretácii nepatrí na teologickú evanjelickú fakultu.

Teológ z českého exilu píše, že podľa jeho názoru takýto typ prípravy podľa neho nemôže cirkevné vedenie očakávať na fakulte Univerzity Komenského, ktorá v článku 2 svojho Štatútu hovorí, že jej hlavným poslaním je „pestovanie slobodného myslenia, nezávislého vedeckého bádania a samostatnej umeleckej tvorby a všestranná podpora tvorivého ducha ľudskej spoločnosti“.

Problém ako príležitosť


Je to výnimočná príležitosť zamyslieť sa a čítať s porozumením tieto udalosti. Nie je to tak dávno, čo slovenskú väčšinovú cirkev zamestnával prípad odvolania arcibiskupa Roberta Bezáka za zvláštnych okolností.

Hierarchické riešenie rímskokatolíckej cirkvi utlmilo volanie po vysvetlení či zmene rozhodnutia. Pápeži sa prípadom nezaoberajú a všetko sa má ponoriť do zabudnutia. Kolegialita biskupského zboru bola obnovená a šíky katolíckych veriacich boli vyzvané nahlas aj potichu, aby sa v tomto nepriateľskom liberálnom svete ešte tesnejšie zomkli okolo svojho vedenia. Tí, ktorí sa domáhali vysvetlenia, ostali nevypočutí.


Je to dlhý a bolestný príbeh, ktorý však, ako sa ukazuje, pokračuje vo vyššej verzii aj v počtom druhej najväčšej slovenskej kresťanskej cirkvi. Bezák sa od podozrení z kontaktov s osobami homosexuálnej orientácie otvorene dištancoval. Evanjelickí teológovia Pavlús a Prostredník ako heterosexuáli hľadanie riešenia situácie gejov a lesieb smerom k podpore legislatívneho riešenia, ktoré by posilnilo kultúru záväznosti takýchto vzťahov, podporili.

Teológia bez cenzúry


Je to preto určite dobrý čas na úvahu, ako dejiny myslenia, náboženských interpretácií a ich presahov a dôsledkov v cirkevnej praxi priblížiť ľuďom na slovenskej univerzitnej pôde bez cirkevnej cenzúry. Lebo ako bolo naznačené, tento fenomén nie je len exkluzívnym artiklom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Odobratie kánonickej misie docentovi Ondrejovi Prostredníkovi je podľa jeho slov prvým verejne známym prípadom aplikácie tohto postupu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave.

Kánonická misia je však inštitút, ktorý sa bežne a nielen na univerzitnej pôde aplikuje v rímskokatolíckom prostredí. V podobnom duchu napríklad nebolo možné dlhé roky ani verejné pôsobenie otca Antona Srholca. Úradná cirkev nevedela nájsť priestor pre tohto charizmatického a obetavého človeka. Jeho bezdomovci v Resotách a priatelia z konfederácie politických väzňov si ho mohli o to viac užiť, no jeho postrehy a názory sa nedostali na stránky katolíckych periodík či iných kresťanských či zvlášť katolíckych médií. Jeho otvorené pohľady a dialogické postoje by narušili a kazili kompaktné rady lojálneho postoja voči cirkevnej vrchnosti.

Hranice


Pred slovenskou verejnosťou sú ukryté príbehy mnohých katolíckych teológov, ktorí sa vlastne bez boja vzdávajú a podvolia sa vnútorným predpisom rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa možnosťou akademickej slobody a teologickej diskusie ani nezaoberá. U nich je to spojené ešte aj s mediálne vďačnou témou celibátu, keď sa „strata zamestnania“ v cirkvi viaže aj na jednoduchú zmenu životného stavu. Aj bez tejto „pikantérie“ je cirkevná doktrína a cirkevná disciplína, kam patrí aj spomínaný predpis povinného celibátu pre katolíckych duchovných, prvou podmienkou lojálnej spolupráce a práce v katolíckych inštitúciách. Akademických či neakademických.

Ak si však spomenieme na sympózium o Tisovi, ktoré začiatkom leta organizovala Cyrilometodská teologická fakulta Univerzity Komenského Bratislava v Nitre, vidíme, že akademická sloboda pri skúmaní osoby Jozefa Tisa sa realizovala za účasti slovenských fašistov, ale aj za účasti dekana katolíckej teologickej fakulty Vladimíra Thurza a prednášal na ňom v jednej osobe prezidentom Slovenskej republiky menovaný a zo štátneho rozpočtu platený profesor cirkevných dejín a biskup štátom uznanej cirkvi. Rímskokatolíckej.

Akademická sloboda, fašizmus a homosexualita


Ako to teda je s tou akademickou slobodou a kresťanskou teológiou? Diskusia o Tisovi v prítomnosti fašistov je v slovenskom vydaní kresťanstva legitímna na najvyššej úrovni. Odohráva sa verejne za prítomnosti médií a kamier, pred ktorými si síce dekan katolíckej fakulty zakrýva tvár, ale ostáva vo funkcii.

Politickú stranu, ktorej predseda je účastníkom sympózia, čelí prešetrovaniu v súvislosti s návrhom na jej zákaz kvôli tomu, že existuje veľa dôvodov si myslieť, že jej existencia nie je v súlade so slovenským právnym poriadkom.

Teológovia evanjelickej cirkvi augsburského vyznania tento luxus kritického uvažovania stratili, lebo sa dotkli háklivej témy homosexuality. Dodajme, že Jakub Pavlús aj Ondrej Prostredník sú heterosexuálni otcovia tradičných kresťanských rodín.


Občania alebo veriaci?


Je to dlhý a členitý príbeh, ktorý má spoločnosť tendenciu hodnotiť ako niečo, čo sa jej netýka. Cirkvi majú na základe Vatikánskych zmlúv a obdobných zmlúv pre nekatolícke štátom uznané náboženské spoločnosti privilégium nadradiť vnútrocirkevné predpisy nad štátnu legislatívu. Pracovnoprávne vzťahy aj ľudskoprávna agenda je v štatútoch náboženských spoločností ošetrená inak ako v legislatíve štátu, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo.

No je to trochu komplikovanejšie. Slovenskú občiansku spoločnosť tvoria občania, ktorí sú v dnešnom svete nositeľmi viacerých identít. V tomto duchu sa aj kresťania môžu ocitnúť v pozícii menšiny, ktorá v slovenskej spoločnosti čelí úplne jednoduchým, takpovediac primitívnym dôsledkom stereotypného uvažovania a predsudkov voči ženám, slobodným matkám, rozvedeným, Rómom, Maďarom, Židom či gejom a lesbám. Ako sa občianska spoločnosť vysporiada s týmto fenoménom?

Príslušníci náboženských spoločností sú aj občanmi a vnímajú v rôznej miere tento priestor neslobody a domáhajú sa jej v spoločnostiach, ktoré však majú na túto slobodu iný pohľad. Okrem iného ide aj o to, ako sa veriaci ľudia uprostred občianskej spoločnosti majú hodnotovo zorientovať a uprednostniť alebo si len jednoducho vybrať hodnoty, názory a postoje, ktoré budú pre ich každodenný život dôležité.

Medzi ateizmom a fundamentalizmom


No a práve takto prebieha povestný proces vylievania dieťaťa spolu so špinavou vodou. Cirkev, viera a náboženstvo ľudia odmietajú práve kvôli takýmto postojom cirkevných úradníkov či náboženských vodcov, ktorí nevedia zmieriť osobné presvedčenie a vieru s ochotou kritického myslenia, ktoré je prvou podmienkou pochopenia dnešného komplexného sveta.

Veriaci človek alebo človek hľadajúci svoje presvedčenie stojí pred hodnotovou dilemou, keď cíti, že to je inak. Alebo by to mohlo byť inak, ako o tom počúva vo svojej náboženskej komunite. Náboženskí lídri, ktorí nehľadajú nové riešenia nových situácií v interdisciplinárnom dialógu na akademickej pôde ani v spoločenskom dialógu, vydávajú svojich otvorene a kriticky uvažujúcich členov takto napospas pomýlenej alternatíve Sofiinej voľby medzi ateizmom a náboženským fundamentalizmom.

Začiatok letopočtu alebo už to tu bolo


Dieťa úprimnej náboženskej viery skončí v stoke spolu s náboženským primitivizmom a mocenskými hrami ľudí, ktorí „vedú“ náboženské inštitúcie. Odkiaľ a kam...?

Svet nie je proti viere a náboženstvu. Svet je proti takejto prezentácii viery a takejto forme inštitucionalizovaného náboženstva. A „slepí vodcovia“ v tom vidia svoje povolanie a potvrdenie správnosti svojho konania.

Ale to tu už bolo. Začalo to ukrižovaním toho ambiciózneho frajera z Nazareta, čo povolal mýtnika a neukameňoval cudzoložnicu...

Liberalizmus alebo socializmus?


Veriaci ľudia potrebujú vidieť a počuť hlasy kriticky a otvorene uvažujúcich lídrov, ktorí, ako sa viditeľne ukazuje, nemajú cirkevné schválenie, no cítia morálny imperatív zmieriť kritické myslenie s osobnou vierou a presvedčením. Hodnotové ukotvenie takejto debaty má viac riešení. Nejde totiž o protináboženské či proticirkevné postoje.

Ateistický liberalizmus a náboženský fundamentalizmus sú len dva krajné postoje, ktoré v dnešnom pestrom svete zabúdajú aj na také alternatívy, ktoré sa v našej spoločnosti ukazujú stále častejšie. Občan tejto krajiny môže byť veriacim heterosexuálnym mužom a otcom rodiny a môže mať porozumenie pre homosexuálne orientovaných spoluobčanov, ktorí sú rovnako ako on veriaci a spoločne sa môžu snažiť o sociálnu spravodlivosť, vymožiteľnosť práva, riešenie situácie rómskej komunity a navrhovať riešenia v oblasti zdravotníctva či školstva, starať sa spoločne o udržateľný rozvoj v oblasti našich národných parkov či pri rovnosti šancí sa snažiť podnikať či inak spoločensky angažovať.

Zem nie je plochá doska a nesolidárny neoliberalizmus či východoeurópsky papalášsky kapitalizmus sú rovnako neprijateľné alternatívy pre neveriaceho sociálneho liberála či veriaceho kresťanského socialistu.

Spolupráca a vzájomná zodpovednosť


Ide o to, že ak máme dnes na Slovensku nájsť cesty k vzájomnému spolužitiu a spolupráci, tak osobné presvedčenie vychádzajúce z interpretácie našich duchovných tradícií ponúka kontinuitu aj inšpiráciu k novým postojom k tradičným témam ľudskej dôstojnosti, rovnosti pred Stvoriteľom či zákonom, sociálnej spravodlivosti, prosperity, vzájomnej zodpovednosti aj zmysluplnej budúcnosti jednotlivca aj spoločnosti.

Tí, ktorí tomu rozumejú inak ako naši momentálni spoločenskí a náboženskí lídri, preto o tom musia hovoriť. Ak ich slová majú mať zmysel, je potrebné spolu s nimi hľadať nové riešenia a nebáť sa vydať na túto dlhú cestu. Je len prirodzené, že toto volanie po nových prístupoch je stále hlasnejšie a že jednoduchý odpor voči tomu, čo tu máme, už prestáva stačiť. Všeobecné a intenzívne znechutenie z plukovníkov a kapitánov sa nepochybne dostavilo. To, že je to tu všetko nanič, už vieme dlhšie. Ak odmietneme možnosť exilu, vynorí sa druhá alternatíva. Moderný slovenský občan práve teraz hľadá vo viere vo vyšší princíp pre svoje ďalšie kroky a roky aj pozitívnu motiváciu u jej nositeľov. Tu sme doma geograficky, kultúrne aj duchovne.

Uverejnené 14.9.2017 v DenníkN



© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2018   ♦   aomega@aomega.sk