Zrušiť celibát nestačí, ale dá sa s tým začať

Téma zneužívania mladistvých kňazmi sa už nedá zamiesť pod koberec. Počas návštevy Františka v Írsku musel aj komentátor slovenskej katolíckej televíznej stanice povedať a vysloviť toto slovné spojenie ako fakt. František sa hanbí a otvorene musí tomuto faktu čeliť v zbore kardinálov.

Táto situácia je komplexná. Dáta k nej sprístupnené nie sú, keďže sú buď dôverné, alebo aktéri majú veľa dôvodov nezverejniť ich pre reputačné riziko, vlastné zahanbenie, strach zo sekudárnej viktimizácie, alebo môže ísť o ich kombináciu.

Treba povedať, že závažnejšie ako fakt, že dochádzalo k zneužívaniu je niečo iné. Biskupi a kardináli, ktorí reprezentujú inštitúciu, ktorá má takpovediac patent na interpretáciu dobra a zla, stáli na strane páchateľov.
Viac ako desaťročie sa tento fenomén vždy znovu vynára a preukazuje ten istý vzorec správania.

Utajovanie, zmena pracovného zaradenia a preloženie páchateľa, snaha spochybniť obete pri použití samozrejmého morálneho kreditu duchovnej a klerickej moci, autority a kompetencie.

Dáta v komplexnej podobe k tejto téme akoby ani neexistovali. Správy rôznych komisií a krajín ponúkajú skôr skreslené kumulatívne pohľady za dlhé obdobie a nadobúdajú preto na prvý pohľad hrozivejšie dimenzie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.


Zrušiť celibát nestačí

O čom však hovoria tí, ktorí sa hovoriť odvážili, je zrejmé. Mám na to za dlhé roky svojho teologicko-cirkevného putovania viac ako len osobný názor.

Ten som si vybudoval okrem iného aj tým, že mám za sebou viac ako len anekdotické množstvo osobných skúsenosti, stretnutí a rozhovorov. A preto mám veľa dôvodov si myslieť, že dobrovoľný celibát by nevyriešil a pravdepodobne ani nezabránil prípadom zneužívania moci klerikmi.

Povinný celibát sa však významne podieľa na tom, že klerické prostredie rímskokatolíckej cirkvi priťahuje významne vysoké percento ľudí s emocionálnymi a vzťahovými deficitmi.

Poznám niekoľko prípadov ľudí, ktorým bolo odporúčané, aby sa stali rímskokatolíckymi kňazmi len preto, že cítili príťažlivosť k mužom, alebo mali problémový vzťah k ženám. Nemusia nimi rovno pohŕdať, stačí ak ich vnímajú ako pokračovateľky zvodkyne Evy či klasický zdroj všetkého pokušenia a zmyselnosti. Kde sa stala chyba

Tabuizácia sexuality v cirkevnom prostedí a jej redukcia na pohlavný život k tomu významne prispieva. Ak by takíto mladí muži ostali bez rodiny a sami, boli by vo svojom tradičnom napríklad slovenskom vidieckom okolí za čudákov či starých mládencov. Takto majú zaujímavé spoločenské postavenie, autoritu a úctu.

Akákoľvek úprava napríklad v zmysle voliteľného celibátu bez sankcionovania a bez nadviazania na vykonávanie kňazskej služby nie je všeliekom, ale významne by to skladbu kléru posunulo k spoločenskému normálu. Problémom a výzvou dnes nie je homosexualita alebo promiskuita heterosexuálov. Výzvou je vzťah k sexualite ako takej.

Neznalosť neospravedlňuje

Nehovoriac o tom, že otvorenie úvah o teologickej možnosti umožnenia kňazskej služby aj ženám by malo byt súčasťou reflexie o podobe kňazskej služby v kresťanstve ako takej. Nie je to ani samozrejmé, ani jednoduché. Ale bolo by to poctivé.

Kompetentný a emocionálne inteligentný človek, v úlohe pastoračného odborníka, ktorý prípadne aj predsedá bohoslužbe, je stále lepšia alternatíva ako nebezpečný ambiciózny pokrytec páchajúci čudné veci pod vedením ustráchaného nadriadeného.

Ten sa neraz tvári ako arcibiskup Robert Carlson zo Saint Louis. Ten hovoril pri svojom medializovanom vystúpení pred súdom, že vtedy pred dvadsiatimi piatimi rokmi ešte nevedel, že zneužívanie mladistvých jeho podriadenými bol zločin. Preto to neoznámil.

Je nevedomosť ospravedlením alebo profesionálnou diskvalifikáciou? Len ich prekladal do inej farnosti. Je zrejmé, že mu to poradili jeho právnici, ktorí podľa iných prameňov v iných prípadoch dostali významné kumulatívne až sedemciferené honoráre za to, aby prehovorili obete duchovných na mimosúdne finančné vyrovnanie. A umlčali ich.

Problém je systém

Takáto falošná interpretácia ochrany dobrej povesti inštitucionálnej stránky cirkvi zo strany duchovných pastierov je pochopiteľná. Zaskočený cirkevný úradník však ukazuje len svoj osobnostný profil a absenciu odvahy zodpovedne čeliť zlu, ktoré spôsobil. Bojí sa viac o to, že sa na niečo príde, akoby sa vážne zamyslel nad tým, že sa deje zvrátenosť.

Preto je táto situácia závažnejšia ako samotné kriminálne konanie jednotlivcov v individuálnych prípadoch. Slovenský prípad v Nevidzanoch, kde sa ani pri zrejmom opise udalosti ukázala sila zotrvačnosti ľudového prostredia, ktoré sa postavilo skôr na stranu páchateľa ako obete, ukazuje, aké je to nesmierne náročné. A ako málo v tejto oblasti stoja inštitúcie na strane ich obetí.

Tým nemusí ísť o demaskovanie papalášskeho pokrytectva. Môže im ísť len o jednoduchú ľudskú dôstojnosť a česť. Ukazuje sa stále jasnejšie, že ani cirkevné prostredie neostalo tohto papalášizmu ušetrené.

V tomto si mocní všade na svete budú vždy rozumieť. To je však len ďalší podnet k tomu, aby sme pri pohľade na veriacich ľudí, ktorí robia skvelé veci, stále jasnejšie videli rozdiel medzi organizovaným cirkevným náboženstvom a autentickou vierou ľudí.

Zdá sa, že byť cirkevným lídrom je zamestnanie ako každé iné. A ľudia v ňom sa na prvý aj každý ďalší pohľad zaobídu aj bez viery v Boha. Takto sa veriaci ľudia predsa správať nemôžu. Ale aj im sa náboženstvo pri ich pokryteckej hre na dobré meno inštitúcie celkom zíde.


Denník SME 30. augusta 2018


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2018   ♦   aomega@aomega.sk