O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Viera  > Kresťanstvo v kríze?

Kresťanstvo v kríze?


Európa bola v debate o znení úvodných riadkov ústavného dokumentu na rázcestí. Ide celkom iste o rázcestie hodnotového charakteru. Problémom je údajne kresťanské dedičstvo a explicitné odvolanie sa na kresťanskú duchovnú a kultúrnu tradíciu Európy. Do akej miery je v tejto debate zastúpené aj Slovensko nie je zanedbateľné. V celej polemike o význame teologického charakteru dejín a prítomnosti európskej civilizácie ide celkom jednoznačne o etické nasmerovanie a prostredie, v ktorom sa najbližšie diskusie o hodnotovej orientácii v krajinách starého kontinentu budú nastoľovať.
 
Prvým problémom je identifikácia mena kresťan.
 
Kresťanstvo ako také v podstate nejestvuje. Sú tu spoločenstvá veriacich, ktoré sú sformované do cirkví s ich viditeľnými či menej viditeľnými autoritami. Európa opäť raz prežíva veľkú renesanciu postojov zo začiatku 20. storočia: Kristus áno, cirkev nie. Mainstreamové kresťanstvo sa stavia do úlohy jediného autentického obrancu dvoj(?)tisícročného dedičstva a z neho odvodenej tradície. Diskontinuita a politická dvojtvárnosť pri pohľade na vlastné dejiny a súčasnosť však oberá rímsky katolicizmus a iné veľké cirkvi o morálnu autoritu. Máme do činenia s inštitúciami, ktoré vytiahli do boja s krížmi na vlastných zástavách. To, že ruky, v ktorých sa tieto zástavy ocitli, nie sú práve tie najpovolanejšie, sa otvorene bojíme vysloviť. Sú to kresťania podľa mena, ktorí sa nevedia účinne vysporiadať s protirečeniami vo vlastných dejinách ani vo vlastnej súčasnosti. Sebakritické mea culpa nebude stačiť, ak cesta pokánia bude len výzvou pre druhých, ale nenastane zásadná sebareflexia, ktorá by prerástla i do zásadných štrukturálnych reforiem.
 
Druhým problémom je zavádzajúci pojem sekularizácia.
 
Od čias francúzskej revolúcie sa rímsky katolicizmus s veľkou nedôverou díva na štátne štruktúry spravované bez zástupcov a požehnania vyššieho kléru. Laici (z gréckeho laos - ľud) boli od čias pokonštantínskych nepochybne viac objektom ako subjektom života veľkých cirkevných rodín. Sekularizácia je v reči oficiálnych cirkevných predstaviteľov stotožňovaná s desakralizáciou ľudského života na osobnej i spoločenskej úrovni. Bližší pohľad však ukáže, že klérus chápe pod sekularizáciou stratu vlastného mocenského vplyvu na legislatívnu, exekutívnu a súdnu moc v spoločnostiach, ktoré sa v Európe začali rodiť na ruinách feudálneho spoločenského poriadku a jemu vlastnému stavovskému usporiadaniu spoločnosti. Laici, teda neklerici, spravujú spoločnosť a klérus stráca svoje privilégiá. Spor o investitúru sa reálne skončil lateránskymi dohodami a oklieštením nielen moci pápežstva a kléru ale aj teritória pápežského štátu. Prehlásenie ideálov slobody, rovnosti a bratstva ex post za evanjeliové ideály a snaha o sociálne orientované pôsobenie a deklaratívne hlásenie sa k ľudským právam je len dobiehanie dávno odídeného vlaku. Dve skupiny veriacich – klérus a laici –  žijúci v kresťanských spoločenstvách stále de facto rešpektujú feudálny model administratívy s otáznou a nezdravou koncetráciou výkonnej, zákonodarnej i súdnej moci. Štrukturálne zabezpečená nesloboda, nerovnosť a nebratstvo nie je dôveryhodným vkladom do debaty o zhubnej sekularizácii, keďže ide vlastne o deklerikalizáciu.
 
Tretím problémom je komunikovateľnosť daného stavu.
 
Cirkvi v Európe dnes pôsobia v demokratickej spoločnosti. Nástojčivosť s akou je potrebná reforma v najväčšej vetve kresťanstva si uvedomujú len tí, ktorí situáciu systému poznajú zvnútra. Je potrebné poznamenať, že súčasný stav a jeho nemennosť vyhovuje ľudskej prirodzenosti tých, ktorí si naň už zvykli a vedia sa v ňom efektívne pohybovať. Takýto stav veľmi často vyhovuje i občianskej spoločnosti ako takej. Často si pri tejto príležitosti spomínam na situáciu tých, ktorí hovoria o niečom, o čom ich súčasníci nemajú ani tušenia. Niečo podobné vyjadruje aj anekdota o správne hovoriacom človeku v krajine koktavých. Terčom posmechu sa stane on sám. Všetci predsa koktajú a určujú, čo je normálne.
Insider sa tak stáva najskôr nepohodlným kritikom, disidentom a potom heretikom. Mechanizmy marginalizácie sú sofistikované. Hranice a exkomunikačné buly sú už minulosťou. No ak teológ (H. Küng, L. Boff, E. Schillebeeckx, a mnohí iní) stratí kanonickú misiu, ostáva vlastne v hlbokej psychologickej izolácii a exile uprostred sveta. Pravda o živote sveta, človeka, cirkevného spoločenstva i o ceste k nej je tak odkázaná len na živorenie v hluku lojálneho pôsobenia epigónov systému. Cirkevná inteligencia, ktorú predstavujú teológovia, je starostlivo strážená. Prenikavosť otvorených teologických vízií a jasnosť formulácií je síce príjemným a vzrušujúcim čítaním, avšak teológia ako slobodná veda je odsúdená na hlboké mlčanie. Koľko zlomených ľudských príbehov stojí za týmto mocenským postojom cirkevných aparátov ostane aj naďalej ponorené do hlbokého mlčania. Podobnosť s inými systémami zaiste nie je len náhodná.
 
Štvrtým problémom je cena,
 
ktorú by pravda a teológia za glasnosť smerom dovnútra systému a smerom k spoločnosti musela zaplatiť. Konštruktívna a dobromyseľná kritika teológa ohrozuje obraz Boha a jeho všeobecné vnímanie. Otvorenie teologickej diskusie nastaví mnohým ľuďom zrkadlo. V ňom sa dostane do kontrastu pokojný spôsob ich náboženskej praxe a jej oddelenosť od etických a hodnotových postojov v ich každodennom živote. Pritom hrozí, že s vodou vylejeme aj dieťa. Podobne ako vo francúzskej revolúcii skončil v Seine so starým systémom a jeho nositeľmi aj obraz Boha, ktorý oni sami tak úboho stelesňovali. Dialóg o predstave o Bohu by mal byť dnes prvoplánovo povinnosťou kresťanov. Obsahovú a hodnotovú stálosť nie je možné proti evanjeliovej úlohe života v pravde dlhodobo zamieňať s túžbou po istote a nemennosti zaužívaných rituálnych foriem. Etická nadradenosť kresťanského postoja a jeho dejinná jedinečnosť má za úlohu reagovať na znamenia čias. Reinterpretácia viery a jej dôsledkov je úlohou každej generácie kresťanov. Postupne môžu do spoločného dialógu kresťania pozvať aj tých, ktorí seba samých ako kresťanov nevnímajú. Neochota vstupovať do dialógu aj o témach, ktoré boli dlhé obdobie nedotknuteľné a nediskutovateľné sa môže kresťanskému spoločenstvu vrátiť v neochote sveta dať kresťanskej tradícii a jej interpretácii miesto nielen v zákonodarstve. A to by bola nepochybne škoda.
 
Slovenským špecifikom pri otváraní diskusie
 
na práve naznačené témy je snaha nevidieť slovenské kresťanstvo ako súčasť celosvetového kresťanského dedičstva. Slovenský rímskokatolícky klérus ako aj dejatelia z radov slovenských evanjelikov stáli pri zrode slovenských prebudeneckých snáh. Nemožno mu preto úplne jednoznačne vyčítať nezáujem o sociálne a národné problémy. Systémový klerikalizmus sa však časom celkom bezpečne usídlil v cirkevných štruktúrach aj v slovenskom prostredí. Zvlášť obdobie posledných štrnástich rokov je sprevádzané na Slovensku inštitucionalizáciou cirkevného života, ktorá nesie so sebou aj problematické črty. Činnosť v oblasti charitatívnych, sociálnych a školských projektov ako keby úplne prevládla nad efektívnymi prístupmi pôsobenia kresťanov v malých krúžkových spoločenstvách v posledných rokoch komunistickej diktatúry. Teológia sa nestala v spoločenskom dialógu rovnocennou a uznávanou platformou, z ktorej by prichádzali kompetentné odpovede na vážne spoločenské zmeny. Spolupráca laikov a kléru z obdobia prenasledovania ostala takmer úplne zabudnutou etapou slovenských cirkevných dejín. Odpočet za chyby minulosti a zodpovedný postoj do vlastných radov ostal bokom. Monarchovia sa svojim poddaným zodpovedať nemusia.
Napriek tomu však úlohou teológie ostane upozorňovať na dobrodružstvo, na ktoré sa Najvyšší podujal pri vstupe do vzťahu s nezodpovedným človekom. Akokoľvek dobre mienená snaha o istotu tam, kde má ostať priestor pre tajomstvo neznamená intelektuálnu strnulosť. Práve naopak – intelektuálna čestnosť ostane úlohou teologickej debaty, ktorej sa aj kresťania v tejto časti Európy majú povinnosť učiť a ju aj kultivovanie viesť. Teológia ako slovo o Bohu je otvoreným priestorom pre reflexiu a jej zodpovedné praktické realizovanie.
Inak sa môže stať, že po otázke národnej a otázke slovenskej štátnosti sa aj otázky hodnotovej a etickej orientácie slovenskej spoločnosti zmocnia opäť tí, pre ktorých je spoločné dobro len pohodlným a efektívnym predvolebným sloganom.

Kresťanstvo rozhodne nie je v kríze.
 
Na križovatke stojí jeho inštitucionálna podoba. Dialóg so svetom je v prvom rade etickou konfrontáciou a nie svätou vojnou. To, do akej miery sa kresťanské či cirkevné monarchie, federácie, rady a demokracie dokážu v tomto dialógu posunúť smerom k Bohu, bude i mierou renesancie dobrej zvesti evanjelia pre tento svet.

text © Miro Kocúr 
Fine Art Photos © Tibor Javor
foto: archív
pošli na vybrali.sme.sk
späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.  

V januári 2014  začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. 
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo