Veľká noc je najväčším sviatkom kresťanov. Jej tohtoročné oslavy sú však zatienené traumou z viacerých sexuálnych škandálov cirkvi. Teológ MIROSLAV KOCÚR sa nebojí vyjadrovať ani k takýmto boľavým otázkam. Hovorí, že z cirkevnej služby odišiel aj preto, že nedokázal brániť niektoré nezdravé veci v jej vnútri.
Aký je podľa vás odkaz Veľkej noci pre veriacich i neveriacich?
Ukrižovanie Ježiša Krista bola úkladná justičná vražda. Farizejov a zákonníkov iritovala Ježišova priamosť a jednoznačnosť, s akou ich usvedčil z pokrytectva a pretvárky. Preto sa ho chceli zbaviť a použili na to okupačnú moc - Rimanov. Utrpenie nevinného sa však ukázalo len ako prechodný stav. Agónia Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade a jeho rozhodnutie naplniť Otcovu vôľu je ukážkou, ako modlitba a praktické postoje spolu súvisia. Jedno bez druhého nie je možné. Aj keď sa pri tom musíme niekedy zapotiť. Veľkonočné ráno posunulo zdanlivo nezmyselný zápas o pravdu a dobro do novej roviny. Sebaistí farizeji a zákonníci prehrali. Okázalá zbožnosť a predstieraná nábožnosť boli usvedčené. Na scénu prichádzajú jednoduchí rybári. Idú medzi ľudí a hovoria o tom, čo s Ježišom zažili. Nepochopiteľné rozprávania o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych sa stali najsilnejším príbehom svetových dejín. Pre veriacich, ale aj pre tých, ktorí tomuto príbehu neveria, je posolstvo identické. Pravda sa časom vždy ukáže. Niekedy už na tretí deň.
Čo je dnes silnejšie - radikálny ateizmus či radikálny klerikalizmus?
Klerikáli hovoria o nebezpečenstve radikálneho ateizmu, radikálni ateisti zas o expanzii klerikalizmu. Zdá sa mi, že sa obidve skupiny mýlia. Ide im však asi skôr o moc ako o hľadanie pravdy o živote a ľuďoch. Myslím si, že svetová ekonomická kríza ukázala, že pravda, dôvera medzi ľuďmi, úcta k človeku a solidarita sa postupne stávajú nedostatkovým tovarom. Jeho cenu nikto nepozná. A prestáva byť aj v ponuke. Ľudia sa chcú spoľahnúť na tých druhých, sami ich však podrážajú. Následne všetci padajú a ten pád stále pokračuje.
Následkom vynárajúcich sa sexuálnych škandálov a odhalení prípadov pedofílie upadá aj dôvera ľudí v cirkev. Ako hodnotíte pastiersky list pápeža Benedikta XVI., ktorý poslal írskym katolíkom ako odpoveď na tieto skutočnosti?
Moje hodnotenie je vedľajšie. Neboli s ním spokojní tí, ktorým bol adresovaný, zvlášť tí, ktorí boli obeťami zneužívania zo strany katolíckych kňazov. Škandál tkvie predovšetkým v tom, že po tom, čo sa tieto tragické veci stali, nemohli byť riadne vyšetrené pre snahu úradnej cirkvi - biskupov menovaných pápežom - všetko utajiť. Uprednostnenie záujmov inštitúcie na úkor obetí bolo systémovým zlyhaním. K tomu sa pápež v liste nevyjadril. Benedikt XVI. vyjadril zdesenie a ľútosť, komentátori listu však prosbu o odpustenie zo strany pápeža v texte listu nenašli.
Čo hovoríte na rezignáciu írskeho biskupa Johna Mageeho?
Všeobecné znenie pastierskeho listu a neadresné vyvodenie zodpovednosti necháva rozhodnutie o abdikácii na jednotlivých biskupov. Biskup Magee však abdikoval už v marci 2009. Je to skôr zhoda okolností ako bezprostredný dôsledok posledného vývoja. Pápež jeho odstúpenie teraz len prijal a potvrdil. Nebol to prvý prípad a asi ani posledný. V katolíckej cirkvi sa často nestáva, aby biskupi odstupovali pod tlakom verejnej mienky. Ten tlak sa však stupňuje. Biskupom - aspoň niektorým - bude postupne dochádzať, že to, ako konali, nie je zlučiteľné s ďalším zotrvávaním v úrade.
Mal by sa v prípadoch pedofílie aplikovať princíp nulovej tolerancie, a mali by sa automaticky vylučovať z kňazskej služby aj tí, čo podobné zločiny zakrývali?
Obete by tento návrh určite akceptovali. Rodič, ktorý sa vžije do situácie svojich zneužitých detí, by asi tiež nemal problém tento návrh podporiť. Je to však vecou vnútrocirkevnej disciplíny a následne legislatívy. Tú odobruje pápež.
Z 250 prípadov zneužitia, ktoré preveruje nemecká cirkev, sa 160 stalo u jezuitov. Sú podľa vás nejaké rády viac náchylné na podobné prípady ako iné?
Nie, len u jezuitov asi obete naozaj pocítili ochotu otvorene tieto prípady riešiť. Preto sa ich prihlásilo viac. Bol to riaditeľ berlínskeho jezuitského gymnázia, ktorý bývalých žiakov školy Canisius Kolleg listom vyzval, aby prípadné zneužitie nahlásili. Všetky nahlásené prípady ešte však musia byť aj vyšetrené. Psychológovia pracujúci v tejto oblasti by vedeli potvrdiť, že je možné, že mnohé obete sa nikdy neprihlásia.
Má cirkev štrukturálny problém?
Ja by som zásadne rozlišoval medzi úradnou cirkvou, ktorú reprezentujú pápež, biskupi a kňazi ako ich pomocníci a jej zvyškom. Pápež napísal list pod tlakom udalostí, ktoré sa dostali na verejnosť vďaka enormnému tlaku radových veriacich, ktorí neboli spokojní s riešením. Podľa mňa je to problém vykonávania moci v cirkvi, teda štrukturálny.
Pomohla by väčšia zaangažovanosť cirkevníkov do cirkevného života?
Radoví veriaci majú minimálne možnosti vyjadrovať sa k tomu, ako cirkev funguje. Do cirkevného života sa zapájajú skôr tí, ktorí s cirkvou nemajú žiaden problém v osobnej ani názorovej rovine.
Tvrdíte, že nemecká cirkev je dospelejšia a sebavedomejšia, ako si to Rím želá. Aký vývoj predpokladáte v Nemecku?
Nemecká oblasť je špecifická tým, že je tam v cirkvi aktívnych veľa ľudí, ktorí študovali teológiu a nie sú kňazmi. Majú aj skvelých teológov svetovej úrovne a vysokú úroveň vnútrocirkevnej diskusie. Tá je neraz aj otvorene kritická.
Benediktovi XVI. v súčasnosti dôveruje len 24 percent jeho krajanov, zatiaľ čo koncom januára to bolo až 38 percent. U katolíkov sa jeho popularita znížila zo 62 na 39 percent. Celková dôvera Nemcov v katolícku cirkev je ešte nižšia - za posledných šesť týždňov poklesla z 29 na 17 percent, medzi katolíkmi z 56 na 34 percent. Nie sú to veľmi silné čísla?
Ja by som tieto čísla vnímal tak, že úradná cirkev - teda biskupi na čele s pápežom - sa svojím spôsobom spravovania cirkvi od ľudí nebezpečne vzďaľuje. Dokonca do tej miery, že konajú proti nim, ako to bolo v prípade zneužívania mladistvých. Prudko sa znižujúce preferencie bude síce cirkev môcť interpretovať ako dôsledok mediálnej kampane proti nej. Faktom však je, že na začiatku tohto škandálu boli preukázateľné zlyhania jednotlivcov kriminálneho charakteru, ktoré boli systémovo utajované. To spoločnosť, ktorá je citlivá na spravodlivosť, zodpovednosť a rovnosť pred zákonom, cirkevnej nomenklatúre len tak jednoducho nezabudne. Myslím si, že aj médiá sú zaskočené týmito rozmermi škandálu a mierou zainteresovanosti hierarchie na utajovaní zločinov.
Čakáte, že sa vo svetovej cirkvi po týchto udalostiach udejú radikálne zmeny?
Posledný vývoj môže otvoriť verejné diskusie, ktoré boli doteraz tabu. Na radikálne zmeny však cirkev podľa mňa nemá sily a nie je tu ani vôľa kritického množstva na strane veriacich niečo meniť.
Je možné obávať sa, že aj na Slovensku sa deje niečo podobné?
Na Slovensku v období, ktorého sa tieto škandály najviac týkajú, cirkevné školstvo neexistovalo. Čo sa dialo v katolíckych vzdelávacích inštitúciách za posledných dvadsať rokov, môžu povedať ich absolventi. Aj pre biskupov na Slovensku je to veľká lekcia.
Existuje podľa vás vzťah medzi pedofílnym škandálmi a celibátom?
Niektorí hovoria, že áno, niektorí hovoria, že nie. Myslím si, že je to komplexnejšie. Táto diskusia by si vyžadovala viac času. Je isté, že sociálna a emocionálna inteligencia spolu so zdravo prežívanou sexualitou sú dôležitou osobnostnou výbavou každého človeka. Jej nedostatky sú zvlášť rizikové v povolaniach, kde veľa vecí stojí a padá na interpersonálnych vzťahoch.
Vy sám ste študovali teológiu, ale dnes žijete v manželstve. Nemôže to niekto považovať za zlyhanie?
Môže. No ja som sa po starostlivo zváženom odchode z cirkevnej služby považoval za slobodného človeka. Nevedel som už s čistým svedomím brániť veci, ktoré som vnímal vo vnútrocirkevnom živote ako nezdravé, a zmeniť som ich nevedel. Táto dnešná írska či nemecká cirkevná kríza je trochu aj o tom, čo som vtedy prežíval. Chcel som ostať sám sebou.
Pápež Benedikt XVI. v liste írskym katolíkom spomínal aj nepostačujúcu ľudskú, morálnu, intelektuálnu a duchovnú formáciu v seminároch a noviciátoch. Ako by mala prebiehať revízia výchovy budúcich kňazov?
Pre osobnostný vývoj kandidátov v prostredí katolíckych seminárov nie sú vytvorené reálne podmienky pre ich budúce pôsobenie. Dnes je celkovo problém s tým, ako by mal budúci kňaz tretieho tisícročia vyzerať. Je to problém teologický, psychologický aj politický. Jednoduchá odpoveď neexistuje. Záujem mladých o kňazstvo sa konštatuje skôr v krajinách, kde je toto povolanie možnosťou na vylepšenie sociálneho statusu a kde sa o cirkvi a jej skutočnom fungovaní verejne kriticky nehovorí. V iných častiach sveta sa podmienka povinného celibátu stáva stále väčšou prekážkou. Niektoré pramene uvádzajú, že momentálne je na svete okolo 100 000 katolíckych kňazov mimo cirkevnej služby. Aj keď ju niektorí opustili aj z ideových dôvodov, mnohí hlavne preto, aby si mohli založiť rodinu.
Často sa ozývajú hlasy o tom, že cirkev by mala zmeniť svoj vzťah k sexuálnej výchove a k sexualite vôbec.
Predstava o sexualite ako o niečom negatívnom vychádza z tradičnej náuky cirkvi o dedičnom hriechu. Platónov dualizmus zlého telesného a dobrého duchovného princípu sa cez Augustína dostal do učebníc, hoci v Biblii o ňom reč v tomto zmysle nebola. Vidieť sexualitu izolovane mimo psychologického, emocionálneho a celého osobnostného kontextu môže viesť len k nedostatočným záverom. Sexualita v podaní niektorých iných názorových skupín je zasa redukovaná len na biologickú potrebu. Otázka sexuality je otázkou interdisciplinárnej diskusie. Cirkev je v tejto debate len jedným z účastníkov. Otázka prežívania sexuality je otázkou interdisciplinárnej diskusie. Cirkev je v tejto debate len jedným z viacerých účastníkov. Okrem katolíckych teológov sú tu aj iní teológovia, lekári, psychológovia, biológovia, filozofi, právnici, občianske iniciatívy a združenia. Veriaci sa nakoniec musí rozhodnúť na základe svojho svedomia. Cirkev mu môže poskytnúť argumenty pre informované rozhodnutie.
A čo postoj k homosexualite?
Výsledok interdisciplinárnej diskusie musí byť otvorený. Jej predmetom môže byť to, do akej miery je biologicky či sociologicky podmienená. Či spolužitie ľudí toho istého pohlavia má byť právne ošetrené a ako. Aký postoj má cirkev zaujať k prípadnej výchove či adopcii detí v homosexuálnych partnerstvách, k otázke otvorenosti cirkevných funkcií homosexuálom a k niektorým s tým súvisiacim témam. V rámci kresťanstva existujú spoločenstvá, ktoré homosexualitu rešpektujú ako skutočnosť, ktorá je eticky neutrálna. Homosexuálne orientovaní ľudia v nich majú všetky práva a povinnosti ako ostatní členovia. Rozhodujúce je vždy konkrétne správanie ľudí a ich životné postoje. K tomu asi v rímskokatolíckej cirkvi nedôjde. No nie je to čierno-biele. Problémom cirkvi podľa mňa nie je homosexualita, ale chápanie sexuality ako takej.
Vo vlaňajšom pastierskom liste našich biskupov k bioetickým otázkam sa spomína, že človek má právo, aby bol počatý v láske muža a ženy v manželstve, a nie nedôstojne v skúmavke, preto je umelé oplodnenie morálne neprípustné. Ako to môže znieť tým stovkám detí, ktorí sa zo skúmavky už narodili?
Tento názor nie je jediným ani v rámci teologickej diskusie na túto tému. Jednostranné vyhlásenia tohto druhu, ktoré neberú do úvahy celú šírku a hĺbku problému, majú tendenciu vyznieť nekompetentne. Okrem biskupov majú v tejto veci čo povedať aj odborné autority z oblasti medicíny, biológie, filozofie.
Trpíme na Slovensku skôr pochybnou úctou k autoritám alebo si, naopak, naše osobnosti nevážime dostatočne?
Určite sú na Slovensku inšpirujúci ľudia - živí aj mŕtvi, ktorí si úctu zaslúžia, a zatiaľ sa jej nedočkali. Nepochybne sú tu aj ľudia, ktorí sú takmer nedotknuteľní len preto, lebo majú dôležitú verejnú funkciu, moc, vplyv, peniaze. Nedá sa to zjednodušene zovšeobecniť len pre Slovensko. Museli by sme sa baviť o konkrétnych osobnostiach.
V súvislosti s arcibiskupom Jánom Sokolom ste použili výraz falošná lojalita. Čo to presnejšie znamená?
Posledné udalosti ukazujú jeho profesionálne i osobnostné maximá. No stále je akosi dosť ľudí, ktorí ho zo zištných či pokryteckých, možno aj úprimných dôvodov verejne i v zákulisí podporujú ako nekritizovateľného cirkevného hodnostára. Verejnosť sa však môže vyjadrovať k jeho občianskym postojom. Zvlášť ak sú problematické, ako napríklad jeho podpora Slovenskej pospolitosti či slová o blahobyte za slovenského štátu. Autoritu arcibiskupa majú totiž mnohí veriaci ľudia tendenciu vnímať ako tzv. morálnu autoritu úplne vo všetkom. To je pomýlené, to je falošná lojalita.
Majú byť podľa vás na verejných školách zavesené kríže?
Myslím si, že nie.
Aká je na Slovensku úroveň cirkevných škôl?
Nemám po ruke relevantné údaje úrovne cirkevných škôl v porovnaní s inými školami toho istého typu. Sú medzi nimi určite školy dobré, ako aj školy, ktoré môžu byť lepšie. Nie som si však celkom istý, či cirkevné školstvo na Slovensku využilo možnosť vybudovať skutočnú alternatívu voči štátnemu školskému systému. Tvorivosť, kritické myslenie, vnímanie súvislostí medzi školou a reálnym životom - tomu sa naše deti v školách bežne neučia. Ako riaditeľ gymnázia či vysokoškolský pedagóg som mal možnosť vidieť, že tvorivé ostrovčeky pozitívnej deviácie v tomto smere jestvujú medzi štátnymi, cirkevnými aj súkromnými školami. To, že reformou školstva sa zaoberá neúspešne každý nový minister slovenskej vlády, je fakt.
Rok 2010 je rokom kresťanskej kultúry, ako by sme si ho najlepšie uctili?
Existuje len kultúra a nekultúra. Ostatné prívlastky môžu niekedy skôr mýliť. Rok kresťanskej kultúry by mohol prispieť k tomu, aby v živote spoločnosti prevládla kultúra nad nekultúrou.
Ako vidíte pôsobenie kresťanských médií ako TV Lux a Katolícke noviny na Slovensku?
Považujem ich za neprofesionálne a neprimerane konfesionálne. Za spoľahlivý zdroj informácií považujem nemeckú redakciu Vatikánskeho rozhlasu, niektoré programy BBC a inojazyčné periodiká, reflektujúce otvorene dianie vo svetovom kresťanstve.
Zbližujú sa kresťanské cirkvi či, naopak, odďaľujú?
Bežní veriaci majú k sebe dnes už veľmi blízko. Na úrovni cirkevných lídrov však existujú asi neprekonateľné inštitucionálne rozdiely a predsudky. Toto napätie má aj svoj tvorivý náboj. Preto majú cirkvi dnes k sebe bližšie, ako to bolo pred rokmi. Niekedy však zvlášť pri interakcii so sekulárnou spoločnosťou či islamom majú kresťanské cirkvi tendenciu sa uzatvárať do seba. Strach o budúcnosť ich tak môže opäť od seba trochu vzdialiť. Dobrí ľudia však budú spolupracovať na dobrých veciach bez ohľadu na vysokú cirkevnú politiku.
Ako by sa mali prejavovať kresťania v dnešnom svete?
Nemali by sme deliť ľudí na tých, čo chodia do kostola a na tých, ktorí tam nechodia. Nie je totiž také samozrejmé, že do kostola chodia ľudia, ktorí si kresťanskú identitu aj naozaj osvojili.
A aká by teda mala byť kresťanská identita?
Kresťania by mali byť slušní ľudia. Mali by jasne pomenovať dobro a zlo a podľa toho aj verejne fungovať. Mali by mať zodpovedné postoje k sociálne slabým, rešpekt k ženám a rodinnému životu, tolerancia voči menšinám a názorovým oponentom, mali by pomáhať cudzincom, odmietať korupciu, klientelizmus, nemali by podporovať neslušných politikov.
