O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Dialóg  >  Nadýchnite sa. Dejú sa veci.

Nadýchnite sa. Dejú sa veci.


Čítanie o prepadoch, výbuchoch a útokoch už prestáva byť vzrušujúce. Zovšednieva ten pocit zdesenia, ktorý prežívajú tí, ktorí tragédie nemajú v programe a majú život nastavený na iný režim. Režim pokoja, nádeje a láskavej komunikácie. Nájsť si v čase, ktorý máme k dispozícii krátky úsek nádychu nemusí byť jednoduché. Uhorková sezóna sa nekoná a čas permanentnej krízy sa z normálu opäť dostáva do stavu neistoty po každom nečakanom útoku ako naposledy 3. júna na Londýnskom moste v zmenšujúcej sa Británii či o pár týždňov predtým v Manchestri alebo pár dní predtým v Kábule či o dva dni neskôr v Orlande... Predtým Paríž, Nice, Berlín...

Nie, na to sa nedá zvyknúť ako na akt neľudského fanatizmu. Je to nepochopiteľné, no zároveň pocit frustrácie a hlbokej beznádeje je blízky alebo by aspoň mohol byť blízky niekomu, kto sa vie alebo sa aspoň pokúsi vcítiť do prežívania bezdomovca, ktorý sa snaží poctivo zarobiť pár korún aby podporil dcéru, čo študuje na učňovke. Vie alebo sa aspoň pokúša pochopiť slobodnú matku, ktorej deti už nie sú doma, ale stále potrebujú pomoc, podporu a plnohodnotný život na vysokoškolskom internáte so svojimi spolužiakmi si nevedia a nemôžu dovoliť. Vtedy je človek okrem pocitu bezmocnosti blízko aj hnevu a beznádeji. Vtedy je len krok aj k tomu, aby tento hnev z hĺbky našej animálnosti prerazil na povrch a v erupcii násilia ukázal svoj deštrukčný potenciál. A zraňoval nevinných ľudí vo svojom okolí.

Je tu toho už akosi veľa ale je možné hľadať aj zmysluplné posolstvo tohto fundamentalistického zúfalstva. Nepočuli, nevideli sme, nedotýkalo sa nás volanie po solidarite, pomoci, podpore. Naša ochota pomáhať sa ocitla v rovine morálneho imperatívu, no my sme ostali na strane jej prijímateľov a tých, ktorí si porozuemenie či podporu nárokujú aby sa vyrovnali tým, ktorí potrebujú podporu a pomoc. Nepočuli sme, nevnímali sme, nehľadali sme riešenia a tí prosperujúcejší z nás fatálne naleteli rečiam o excelových tabuľkách a múroch, ktoré treba postaviť, aby si ochránili svoju dočasnú či momentálnu prosperitu.

Bezcitnosť a arogancia mocných však už vyháňa do slovenských ulíc ľudí, ktorí zdanlivo nemajú prečo byť nespokojní. Majú pred sebou ešte pár rokov štúdia a môžu ho stráviť ďaleko od tejto krajiny a vôbec sa tu nemusia vrátiť. Je to už koniec-koncov projekt, ktorí uplatňujú mnohí naši mladí študenti. Slovensko opúšťajú tí najlepší aby sa už mnohí z nich nikdy nevrátili, lebo si vedia predstaviť iný a lepší svet. Tento pohyb je odpoveďou na akcenty tých generácií, ktoré chceli dobiehať Západ, ale len v jeho materiálnej oblasti. Ekonomické prostredie a duchovné princípy jeho fungovania súvisia viac ako si politickí pragmatici moci vedia pripustiť.

Ohlasovať koniec alebo sa tešiť, že teraz práve dochádza k zlomu vnímania verejného priestoru by však bolo trochu unáhlené. Vidíme, že transformáciu, ktorú sme mali teraz práve završovať sa nám nepodarilo doviesť k západnému štandardu. Okrem toho sa nám trochu aj Západ vzdialil, nehovoriac o Spojených štátoch, ktoré napriek uisteniam odborníkov, že všetko je ako bolo, už nie sú také príťažlivé ako sa nám bezprostredne po páde železnej opony zdali.

Už vieme, ža aj optimistický rozlet tatranského tigra sa môže zastaviť a uviaznuť v sieti kolektívneho egoizmu, ktorý upiera druhým to, čo vrchovatou mierou dopraje samému sebe. Tešiť sa na budúcnosť dokážeme, ak necháme aby dozrela aj naša duša. Aby sme mali ochotu byť dobrými správcami toho, čo nám je zverené a napriek obavám žili v tejto nádeji v lepší svet, kde sa rešpekt a vzájomnú úctu podarí obnoviť. Kde služba spravodlivosti už nebude dôvodom nedôvery ani na uliciach ani v súdnych sieňach. Kde bohatší môžeme byť všetci spolu bez toho, aby sme si závideli alebo podporovali či trpeli korupciu. Alebo akékoľvek iné zlo či zvrátenosti.

Leto je príležitosťou spomenúť si na hviezdne momenty našich životov a oprášiť ich. Máme za to pri pohľade na študentov stojacich na tribúnach a pomaly opúšťajúcich túto krajinu spoločnú zodpovednosť, ak chceme aby sa mali kam vráti. Toto sebavedomie by sme si mali vedieť užiť aj tvárou v tvár takému cynickému výroku, že evidentný skutok sa vraj nestal... Práve sa dejú veci.

Písané pre DIALÓG 6/2017

späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí.
Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS. Od júna 2013 pracuje ako nezávislý konzultant a výskumný pracovník.
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo