O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Dialóg  >  Nádej menom František?

Nádej menom František?



Pápeža Františka nemajú všetci radi lebo sa boja vykoľajenia zo sebaistoty vlastných stereotypov a nečakaných odpovedí na staré otázky. Tí čo ho majú radi sa tešia, že ako pápež je tu niekto, kto je ľudsky príťažlivý a intelektuálne zdatný. Ľudský prístup sa javí ešte ľudskejší, ak je spojený s pozíciou moci. V pozícii duchovnej moci je to želaná prerekvizita. No namieste sú aj pochybnosti, lebo inštitúcia, ktorú reprezentuje sa za dvetisíc rokov dejín kresťanstva pohybovala neraz po územiach, ktoré jej nepatrili doslova aj obrazne. A náhle na svoje chyby či zodpovednosť zabudla a táto diskontinuita k vlastným dejinám je spoľahlivou zárukou kontinuity a strachu zároveň. Kto rýchlo zabúda, pomaly sa učí.

To platí aj pre inštitúcie. Pochybenia a omyly jednotlivcov prekrýva domnelá dokonalosť inštitúcie, ktorá je stelesnením Najvyššieho na zemi. V tejto situácii je preto pápežovi, ktorý je v úrade len pár rokov ťažké pripisovať zlé úmysly súvisiace s jeho členstvom v jezuitskom ráde. Je dieťaťom svojej doby a to ho oslobodzuje od historickej zodpovednosti za chyby minulosti.

Historická zodpovednosť jezuitov za mnohé nedorozumenia v dejinách cirkvi je pochopiteľnou bariérou, je však poznačená selektívnou pamäťou. Boli to práve jezuitské inštitúcie, ktoré takpovediac otvorili rímskemu katolicizmu oči a v dvadsiatom storočí otvorili cestu kritického pohľadu na realitu sveta a cirkvi aj na pôdu katolíckej cirkvi. Boli to neraz jezuiti, ktorí vybojovali teologické dišputy za slobodu akademického skúmania a ktorí sa zaslúžili o intelektuálne poctivé skúmanie pohľadov kresťanstva na svet a cirkev v ňom. Ak v prípade Františka nie sú na stole konkrétne výhrady voči jeho osobným deficitom, je náročné argumentovať len jeho „pôvodom“.

Jezuiti svoje inštitúcie budovali po celom svete a európske akademické inštitúcie patrili v k tomu najlepšiemu, čo rímskokatolícka cirkev má. Aj dnešné inštitúcie ako sú Gregoriánska univerzita v Ríme, či Pápežský biblický inštitút ponúkajú praktickú ukážku intelektuálnej otvorenosti a ekumenických horizontov. Už od čias jezuitských redukcií v Južnej Amerike zohrávali Jezuiti významnú pozitívnu úlohu pri vnútornom prerode a obrodení kresťanstva a rímskokatolíckej cirkvi ako jeho významnej súčasti. Počas môjho štúdia na týchto inštitúciách nám profesori neraz hovorili, že neexistujú katolícka a evanjelická či protestantská exegéza. Existuje len dobrá a zlá exegéza. Táto intelektuálna otvorenosť je bernou mincou aj v rímskom svete, kde vplyv Vatikánu na to, ako ktorá univerzita pôsobí a či je dosť katolícka či rímskokatolícka oveľa reálnejší ako sa nám zdá. A jezuiti v tomto zápase napriek mnohým stratám zatiaľ vždy obstáli a dlhodobo „vyhrávajú“. Preto je dobre, že pápežom je jezuita.

Zmeny?

Z hľadiska toho, čo sa za pápeža Františka zmenilo alebo nezmenilo je nutné povedať, že okrem malých takpovediac kozmetických zmien sa za Františkovho pôsobenia v úrade nič nezmenilo. Legislatíva rímskokatolíckej cirkvi sa nemení a jej interpretácie sa len snažia vyjasniť nuansy rôznych interpretácií. Revolúcia sa však nekoná a aj Františkove sympatické vystupovanie má len charakter dobrých vzťahov s verejnosťou. Obdiv a nadšenie na jeho adresu je skôr z prostredia ľudí, ktorí nevedia posúdiť šírku a hĺbku jeho možností efektívne v rímskokatolíckom prostredí niečo naozaj ovplyvniť či zmeniť.

Jeho absolútna moc mu na jednej strane dáva veľké možnosti, zároveň je však aj v úlohe, kde si uvedomuje veľkú zotrvačnosť inštitúcie, v ktorej sa zmeny konajú ako v každej inštitúcii s dlhou rodinnou tradíciou len postupne. Vidieť revolučné zmeny vo Františkovej žoviálnosti, bezprostrednosti či prirodzených vyjadreniach, v ktorých sa zachoval zodpovedne a ľudsky je prejavom posunutých očakávaní, ktoré má verejnosť nastavené veľmi nízko. Prejavy rešpektu voči iným cirkvám, moslimom, židom, ženám, homosexuálom – to je len elementárna civilizačná zrelosť. Jedným dychom František hovorí, že sa nič nemení. Dovnútra je rímskokatolícka cirkev vždy tá istá, len so susedmi si pestuje lepšie vzťahy.

Prekvapivá výmena Benedikta XVI. bola z hľadiska hlbokého nádychu a zlepšenia verejného vnímania pápežstva zvládnutá veľmi dobre. Jozef Ratzinger ako Benedikt XVI. nevedel zvládnuť úlohu politika a aj ako pápež presadzoval menšinové teologické tézy, ktoré boli príliš intelektuálne pre rínmskokatolícku komunitu, ktorá počas úradovania Karola Wojtylu vsadila na ľudovú zbožnosť a jej tradičné prejavy – Fatimské zjavenia, Lourdské púte, svetové stretnutia mládeže či apoštolské cesty, pri ktorých sa pápež stretával na veľkých priestranstvách s miliónmi svojich obdivovateľov ale starostlivo sa vyhýbal ľuďom, ktorí sa s ním chceli efektívne dohodnúť na novom fungovaní cirkvi ako spoločenstva veriacich.

Identita cirkví

Ani František nechce zničiť evanjelikálnu či inú nekatolícku elitu iných cirkevných spoločenstiev. Jeho jednoznačný postoj dáva naopak možnosť a príležitosť iným komunitám na strome kresťanskej tradície vyniknúťvlastnej identite a ukázať svoje prednosti. Tie vidím v možnosti autenticky polemizovať so skutočným pohľadom života v pravde a vernosti evanjeliu bez politických kalkulov a potreby nikoho si neznepriateliť. František nie je pokrytec, aj keďveľká časť jeho verejného pôsobenia musí mať premyslené všetky verejné presahy jeho slov nielen vo svete ale aj vo svete kresťanstva.

Exhortácia Amoris Leatitia je napríklad pápežským dokumentom, ktorý konštatuje, čo sa vlastne na tomto poli za posledné dva roky na dvoch plenárnych zasadnutiach biskupskej synody a medzi nimi odohrávalo. František nevyzýva na organizovanie pochodov, referendá či demonštrácie. Pozýva na trpezlivú diskusiu bez unáhlených riešení. Do tejto diskusie pozýva všetkých a teda by sme mohli povedať aj nikoho. Pápežské dokumenty sú v prvom rade určené pre pápežových pomocníkov a tými sú biskupi. Rímskokatolícka cirkev je klerocentrická inštitúca a práve preto nemožno očakávať, že dokumenty bude implementovať na lokálnej úrovni niekto iný ako klérus a tí, ktorí sú tradične označovaní za pravidelných účastníkov bohoslužieb („churchgoers“).

Tým sa v pastorálnej štatistike rozumie ten, kto chodí každú nedeľu do kostola. Množstvo týcho ľudí kolíše. Na Slovensku sa priemerné hodnoty zisťujú ťažko. Ak aj táto štatistika jestvuje, nie je verejná. V Bratislave sa hovorí približne o 10% katolíkov. Vo vidieckom prostredí sa toto číslo približuje 30%. To znamená, že asi 30 percent katolíkov chodí do kostola každú nedeľu ak ide o región severného Slovenska. V Bratislave chodí každú nedeľu do katolíckeho kostola každý desiaty rímsky katolík. Toto sú prví adresáti pápežových slov, vyjadrení či pápežských dokumentov.

Hegemónia a reformácia


Je pochopiteľné, že ak pápež hovorí aj ako hlava štátu Vatikán, dostáva viac priestoru ako ktorýkoľvek iný cirkevný kresťanský predstaviteľ. Rímskokatolícka cirkev presadila do vedomia ľudí, že existuje už dvetisíc rokov a že len ona je nositeľom tých pravých a najstarších právd o živote a viere. Nekatolícke cirkevné komunity sa s hegemóniou rímskokatolíckej cirkvi nevedia vyrovnať, lebo sa vzdali svojej 1500 ročnej tradície, kedy boli súčasťou tej istej cirkvi.

Porefromačná trauma trvá v tom, že nekatolícke cirkvi nevedia objať predreformačné teologické, liturgické, intelektuálne a kultúrno-duchovné dedičstvo, ktoré kresťanstvo ako celok predstavuje. Postreformačné cirkvi odmietli predreformačnú tradíciu ako celok a je otázkou ich chápania identity či hrdosti prijať niečo, čo stálo na začiatku rozdelenia.

Napriek tomu, že svetový luteránsky zväz v roku 1999 podpísal s kongregáciou Svätej stolice dokument o ospravodlivení/ospravedlnení, ktorý má pre teologický dialóg zásadný význam, nič sa v pastorálnej praxi nezmenilo a na úrovni inštitucionálneho rozdelenia boli konštatované politické dôsledky západnej schizmy, ktoré naďalej trvajú a zjednotenie sa odkladá na takpovediac eschatologické obdobie.

Ekumenický koncil

Vnímanie Františka ako najekumenickejšieho pápeža je do značnej miery poznačené tým, že od Druhého Vatikánskeho koncilu prešlo už viac ako päť desaťročí, no dnešní angažovaní kresťania o prelomovom charaktere tohto ekumenického koncilu vedia veľmi málo. V samotnej katolíckej cirkvi prebieha neustále diskusia o tomto koncile ako o dvojznačnej udalosti a voľné formulácie pastoračných dekrétov si rôzne skupiny interpretujú rôzne.

Skupiny teológov, ktorí koncil, ktorý jeho vyhlasovateľ Ján XXIII. vyhlásil ako koncil so silným aktualizačným akcentom pôsobenia cirkvi, sa nevedia dohodnúť kde začína a kde sa končí otváranie rímskokatolíckej cirkvi svetu a jeho podnetom. Vyváženosť prístupu, ktorý by vedel akceptovať dialóg so svetom ako pozvanie k sledovaniu znamení čias a nebál by sa nových trendov je zriedkavý. Samotný Joseph Ratzinger, systematický teológ a neskorší pápež Benedikt XVI, vnímal niektoré interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu ako nesprávne a jeho ideál cirkvi je blízky skôr Augustínovým ako biblickým ekleziologickým tézam.


Podľa Ratzingera ideálom je rímsky ľud a politická štruktúra rímskej ríše je tým pravým interpretačným rámcom, v ktorom ožíva novoplatónsky dualizmus, ktorý sa do dôsledkov vynára všade, kde sa biblické tézy o Božom ľude dotýkajú reality a príliš kladú do popredia štruktúru, ktorá je príliš participatívna, čím silne pripomína demokratické usporiadanie dnešnej spoločnosti. To metodologicky podkopáva súčasný obraz rímskokatolíckej cirkevnej inštitúcie ako monarchie, kde práva sú len na strane kléru, ktorý zastupuje Najvyššieho na zemi a všetci ostatní sa mu musia podriadiť.

Ekumenické podujatia sú preto na úrovni festivalov, ktorý umožňuje istú mieru interakcie ľudí na úrovni prežívania viery ako emocionálneho povznesenia. Do života cirkevných komunít sa však zásadne nepremieta a nič nemení na pozíciách rímskokatolíckej cirkvi pri pohľade na sviatosti, magistérium či vieroučné pravdy, ktoré boli zámienkou alebo skutočným dôvodom vzniku reformačných a protestných hnutí od 15. storočia, prípadne ešte skôr, až do dnešných čias.

Ekumenický pápež

Skutočným ekumenickým pápežom bol Ján XXIII. ktorý je však vnímaný len okrajovo a jeho krátke obdobie pôsobenia nie je vnímané ako zásadný prelom v dejinách cirkvi. Ján Pavol II. a jeho popularita sa zrodila na jeho cestách po svete, kedy ako prvý pápež dal ľuďom po celom svete možnosť vidieť, počuť a dotknúť sa živého pápeža. Bol to človek mediálneho veku, ktorý strhol na seba významnú časť pozornosti a bol pre verejnosť uveriteľnou alternatívou aj kvôli autenticite jeho osobného príbehu v historickom kontexte povojnového Poľska a existencie železnej opony. Žiadne zásadné ekumenické iniciatívy zo strany rímskokatolíckej cirkvi po Druhom vatinkánskom koncile neboli dotiahnuté do zásadnej reformy či dôsledného uznania existencie pluralitného kresťanstva ako rovnocenného ovocia na tom istom strome.

Prijatie rôznych predstáv a obrazov o cirkvi, ekumenizme, vzťahu k monoteistickým náboženstvám či zvlášť k židom boli koncilom konštatované na úrovni deklarácií a politických deklarácií, no smerom dovnútra rímskokatolíckej cirkvi pápeži zotrvávajú na svojich pozíciách ohľadom zásadných pastoračných prístupov k definícii kňazského úradu či svätenia, úlohe žien v cirkvi, učenia o eucharistii či sviatostiach vôbec ako aj k úlohe radových veriacich, ktorí by sa chceli zúčastňovať na riadení a spravovaní cirkvi aktívnejším spôsobom.

Skúsenosti radových veriacich s rodinným životom či s niektorými aspektami bioetického charakteru rímskokatolícka hierarchia programovo považuje za nedôležité a preto je aj zdanlivo ľahko riešiteľná situácia v otázke pristupovania rozvedených znovusobášených katolíkov ku sviatostiam predmetom diskusie bez konštruktívneho záveru. Jediným viditeľným ovocím je tak liturgická reforma, ktorá vniesla do rímskokatolíckej liturgie možnosť používania národných jazykov a popri latinskej bohoslužobnej reči sa tak začalo na tejto úrovni hovoriť o inkulturácii.


Autorita a odvaha


Dokument exhortácie, ktorý napríklad sumarizuje doterajšie Františkove snahy na tomto poli a odráža tematiku pastoračnej praxe a jej výzvy je členitý. Ako posynodálny text nabáda na pozorné čítanie no ak nečítame medzi riadkami, na nič prevratné nenarazíme. Dialóg, ktorý sa začal v Ríme a bol sprevádzaný aj doteraz nezvyčajnými postupmi verejného hlasovania o jednotlivých pasážach, o ktorých medzi biskupmi prebiehala diskusia, má pokračovať v lokálnych pomeroch jednotlivých diecéz. Pápež síce má autoritu, ale nemá odvahu nariadiť, aby bol jeho pohľad bezpodmienečne prijatý. Takto z diaľky sa zdá, že dialóg je medzi biskupmi autentický. A František ho aj prostredníctvom doteraz nezvyčajných dotazníkov celkom zručne a efektívne moderoval. Bolo len na miestnych cirkevných predstaviteľoch, či do tohto dotazníkového dialógu pozvali aj širšiu katolícku verejnosť, ako to bolo napríklad v Česku, Rakúsku, Nemecku či USA, alebo len vybrané klerické kruhy ako napríklad na Slovensku.


Pápež a súčasné témy


Pravicový aj liberálny cirkevný aktivizmus bol pápežom Františkom na synode a v následnom dokument odmietnutý. Rímskokatolícka cirkev zaujíma postoj k rodovej otázke, keď podčiarkuje, že rozdielnosť muža a ženy je biologicky daná, a preto z katolíckeho hľadiska hlbšia diskusia na túto tému nemá zmysel. Muž ostane mužom a žena ženou. Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Je jednotné a nerozlučiteľné a žiadne iné zväzky rodine nemôžu konkurovať. Manželstvom ostane len tento zväzok muža a ženy, lebo len takýto zväzok má prirodzené predpoklady byť v každom zmysle slova rodinou.

Podobne sa nemení postoj ani k antikoncepcii či iným tradičným pasážam cirkevného učenia o manželstve či rodičovstve. Pozitívne príležitostné vyjadrenia pápeža Františka o manželskom intímnom spolužití pôsobia osviežujúco a ľudsky. Ale ani v tomto František neprekvapuje, a tam kde niečo napíše, len potvrdzuje, že ľudskosť je u neho prítomná v slove aj písme programovo. Rodiny, ktoré majú ambíciu takto sa volať, a nemajú tieto základné katolícke charakteristiky, František nikdy explicitne neodsudzuje. Je však zrejmé, že ako formu spolužitia, ktoré legislatíva laického štátu v niektorých krajinách sveta pripúšťa takéto spolužitie, ani z hľadiska Františka nebude možné nazývať manželstvom. Tieto formy spolužitia súčasný pápež nemá potrebu z hľadiska cirkevnej náuky nijakým spôsobom rehabilitovať. Osoby, ktoré žijú v takýchto zväzkoch aj ich spolužitie však explicitne neodsudzuje. Vidí v ňom výzvu pre pastoračnú starostlivosť a miestne cirkevné spoločenstvá sa ním pod vedením svojich biskupov majú zaoberať.

Podobne to je aj s katolíkmi, ktorí sa rozviedli, a z rôznych dôvodov si znovu založili rodiny. Ich spolužitie v novom civilnom manželstve nie je v súlade s cirkevným právom ani morálkou, no aj tu nabáda dokument jednotlivé prípady posudzovať individuálne.

Pápež si netrúfa univerzálne odsúdiť všetkých, ktorí žijú v takomto civilnom zväzku. Zvlášť ak takéto manželstvá boli uzatvorené zodpovedne a ponúkajú aj deťom priestor na výchovu a dozrievanie. Ak je takéto spolužitie pre spoločenstvá prínosom, František nabáda, aby im ostatní veriaci dali pocítiť svoju podporu. Rozvod je za každých okolností z katolíckeho hľadiska neprijateľný. No existujú prípady a okolnosti, keď treba vnímať okolnosti s porozumením zvlášť na strane tých, ktorí za rozpad manželstva nenesú vinu.

Práve preto iným dokumentom uľahčil právny proces tzv. zneplatňovania manželstiev, ktoré z hľadiska cirkevného práva možno ošetriť týmto spôsobom. Cirkevné právo manželstvo nemôže rozviesť, môže ho však za istých okolností vyhlásiť za neplatné. Toto opatrenie má celý proces urýchliť v záujme pomoci párom, ktoré o toto riešenie majú záujem.

Tieto a ďalšie príklady ukazujú, že postoje a slová pápeža Františka o láske v rodine majú charakter pastoračného usmernenia. Náuka o manželstve, rodine či sviatostná disciplína ohľadom pristupovania k eucharistii v prípade rozvedených znovu sobášených katolíkov sa nemení. Zároveň cítiť z Františka hlbokú empatiu a snahu udržať si priazeň tých katolíkov, ktorí napriek svojej situácii hľadajú ešte kontakt a istú mieru uznania vo svojej cirkevnej komunite. Veriacich aj biskupov František volá na rozhovor o tom, ako má cirkev zajtrajška riešiť dnešné výzvy tak, aby o odpovede mal svet ešte záujem. A práve tu sa dotýka pápežovo posolstvo aj iných kresťanských komunít. Pri publicite, ktorú František má, sa s ním vedia stotožniť mnohí kresťania na celom svete.

Cirkevní lídri sa preto tak trochu aj so závisťou dívajú na túto jeho pozíciu a radi by sa v nej ocitli aj oni sami. Postaviť opatrný postoj či dokonca podnietiť strach z Františka na teologickej hre o slovíčka bude ťažké a nebezpečné. Aj zbytočné. 500 rokov reformácie ukázalo, že dôvody rozdelenia západného kresťanstva trvajú. Na tomto fakte nič nezmenilo ani to, že aj keď rímskokatolícka cirkev prijala mnohé reformačné podnety v podobe chápania sviatosti krstu, používania materinského jazyka v bohoslužbe, pravidelného čítania Biblie či biblickej zbožnosti, tak piliere katolíckej identity ostávajú nedotknuté. Moc pápežského magistéria a centralizovaná monarchia s nemennou hierarchickou štruktúrou umožňujú také spravovanie tejto inštitúcie, že jej smerovanie sa nedá na najvyššej úrovni ani meniť ani ovplyvňovať.

Cirkev 21. storočia?

Rímskokatolícka cirkev sa napriek sympatickému pápežovi nemení. Cesta je v živote cirkvi a pod vedením pápeža Františka dôležitá aspoň do tej miery ako jej cieľ. Otázka, či sa Františkovi podarí dotiahnuť rímskokatolícku cirkev do 21. storočia, je zdá sa, zodpovedaná. František prezentuje vľúdnejší prístup, vníma sociálne aj ekonomické súvislosti položenia členov cirkvi, no na zásadné zmeny nevidí priestor. Ani objednávku. Iniciatívam zdola či z miestnych cirkví sa však nebráni. Hlasnejšie ako hlasy za reformy a zmeny sú však hlasy, ktoré volajú po konzervatívnejšom prístupe. Ako pápež František povedal už aj pri iných príležitostiach, on nie je sudcom, je skôr správcom či pastierom svojho stáda.

Okrem toho, že píše, hovorí a verejne vystupuje pri rôznych príležitostiach, snaží sa svojím postojom aj modelovať to, ako má úradná cirkev reagovať na výzvy, s ktorými sa vo svojich zemepisných a ekonomicko-sociálnych kontextoch stretáva. Neexistuje univerzálna odpoveď na každú otázku. Empatia a úcta k ľudskej dôstojnosti každého človeka sú však aplikovateľné v každej situácii a voči každému človeku. V kontexte svetovej cirkvi sú takéto signály dôležité. František sa o to veľmi koncepčne a dôsledne pokúša. A je preto inšpiratívny.Pastoračné obavy o kontroverzie s pápežom Františkom sú preto neopodstatnené.

Dôvodom existencie pluralitného kresťanstva je vernosť biblickej duchovnej identite a potrebe inkarnované Božie slov žiť aj na úrovni inštitúcie cirkvi. Cirkev je mystickou skutočnosťou, no v čase a priestore je aj inštitúciou, ktorá musí brať do úvahy výzvy súčasnosti a s otvorenou mysľou a srdcom musí žiť to, čo verí. Prvé náročné obdobie práce pápeža na poli mapovania cirkevnej situácie zavŕšil práve dokument biskupskej synody Amoris Letitia.

Konzervatívne zoskupenia v pápežovi Františkovi hľadajú a nachádzajú príliš tolerantné postoje, ktoré čítajú v jeho vyjadreniach, ktoré sú však skôr na úrovni konverzácie či otvoreného dialógu. Vieroučné či disciplinárne opatrenia, ktoré by menili rímskokatolícke fungovanie sú v nedohľadne a ak sú náhodou blízko, tak sú dobre utajené.

Práve preto konzervatívne kruhy nenachádzajú na Františkovi nič, čo by narúšalo doterajšie cirkevné učenie. Liberálne očakávania, ktoré by sa prejavili v ekumenickejšom prístupe k civilizačným témam spojenými s rodinnou morálkou, postojmi rímskokatolíckej cirkvi voči sexualite či v decentralizácii riadenia cirkvi sa nenapĺňajú.

Povzbudenie k individuálnemu prístupu k niektorým pastoračným situáciám je asi minimom, v ktorom nachádzajú odobrenie svojich netradičných a veľkorysejších postupov, ktoré však boli možné už aj doteraz. Pre krajiny, kde teologická reflexia a odvážne postupy sú prirodzenou cestou hľadania nových ciest, teda pápež František len konštatuje to, čo už bolo súčasťou bežnej cirkevnej praxe.

Nikto sa však nemusí cítiť povinný nič meniť a evanjelikálne či iné poreformačné kresťanstvo sa nemusí Františka báť ani viac ani menej ako ktoréhokoľvek predchádzajúceho pápeža. Cirkevné právo ani cirkevné učenie sa nemenia. Všetko je tak, ako bolo. František pôsobí sympaticky a dynamicky. Každá cirkevná komunita by však mohla so zrelosťou dospelých súrodencov akceptovať, že reformácia sa skončila nie preto, že to povedal pápež František, ale z iných dôvodov. Po naplnení reformačných ideálov tu už veľmi nikto netúži. Rozvod sa skončil vzájomnou únavou partnerov a po novom spojení nikto autenticky netúži, lebo svet sa zmenil. Kresťanstvo ako strom s hlbokými koreňmi vie vo svojej košatej korune dať zmysluplný program všetkým veriacim ako jednotlivcom aj ako spoločenstvám. Rímskykatolicizmus je aj vďaka Františkovi skromnejší, nekatolícke cirkvi zrelšie a sebavedomejšie. V Duchu a v Pravde.

Kresťania ukázali, že ako evanjelici, protestanti či evanjelikáli vedia a dokázali žiť bez pápeža a že jeho inštitúcia so svojimi početnými deformáciami veľmi často v dnešnej podobe skôr odvádzala od autentickej viery v Krista. Deformácie a historické pochybenia, za ktoré sa Ján Pavol II. v roku 2000 ospravedlnil sú stále funkčné a opatrenia na ich nové uplatňovanie napríklad pri vzťahu k niektorým rímskokatolíckym teológom je len diskrétnejšie ale je rovnako dôsledné. Kontinuta v diskontinuite pokračuje. Teológovia, ktorí sa ocitli na listine neželaných a zakázaných sú stále na tej listine, na ktorej boli aj reformátori. Len ich osud je o čosi milosrdnejší a rímskokatolícka cirkev im robí menšiu publicitu. Marginalizácia ich vplyvu sa odohráva na pomyselných hraniciach zákazu publikácií, verejného vystupovania, pôsobenia a inými formami ostrakizácie a nie na univerzitných dišputách či horiacich hraniciach.

Pápež – marxista?

Aj teológia oslobodenia, na tézy ktorej doplatili mnohí juhoamerickí rímskokatolícki teológovia, pastorační kňazi či rehoľné komunity ostáva na zozname neželaných teologických teórií. Hoci paradoxne aj František už bol konzervatívnymi kruhmi rímskokatolíckej cirkvi obvinený z marxizmu. Vecné problémy sveta a chudoby, rozdelenia bohatstva vo svete, podpora sociálnych reformátorov či zápas o sociálnu spravodlivosť sú niečo v čom sa kresťania dnes môžu vzájomne povzbudiť a podporiť.

Dnes je nevyhnutné hľadať takéto spoločné záujmy a hľadať cesty vzájomnej spolupráce na základe biblicko-teologického a duchovného porozumenie na úrovni spoločnej pastorácie, sociálnej práce ale aj konkrétnych politík v oblasti starostlivosti o človeka – jeho telo aj dušu. Cirkevno-politický polarizačný rozmer takýchto úvah je len cestou do slepej uličky konfrontácie a povzbudzovania kresťanského konfesionalizmu, ktorý málokedy viedol v dejinách ku konštruktívnemu vkladu do života jednotlivých cirkví či sveta ako celku.

František je len rímskokatolícky pápež. To je fakt, ktorý je pre každého kresťana dôležitý v rôznej miere. Situácia, v ktorej sa dnes nachádza svet a kresťanské komunity sú skôr pozvaním k spoločnej spolupráci. Františkovo úsilie v rímskokatolíckej cirkvi nie je reformné a už vôbec nie je zásadne nové. Je to rímskokatolícky pápež. Tradične je postavenie rímskeho biskupa centrom pozornosti. V dnešnej situácii je dobré ak je rímskym biskupom človek ako Františiek. Je to ľudská tvár rímskeho katolicizmu a to je dobré aj pre rímskokatolícku cirkev aj pre kresťanstvo ako celok.

Písané pre Dialóg 2/2017

späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí.
Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS. Od júna 2013 pracuje ako nezávislý konzultant a výskumný pracovník.
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo