Cieľ dejín

“Ja ešte nič z vykúpenia nevidím.” Touto vetou mi odôvodnil istý žid svoje odmietanie kresťanskej viery. Podľa starého mesiášskeho prisľúbenia by musel predsa svet po Ježišovom vystúpení vyzerať celkom ináč. A skutočne: Navonok sa od Ježišovej smrti vo svete nič nezmenilo; očakávaný pokoj a rajská blaženosť pre všetkých sú i naďalej v nedohľadne; ľudia trpia teraz podobne ako predtým. F. Nietzsche môže kresťanom dokonca vyčítať: “Lepšie piesne by ste mi museli spievať, aby som sa naučil veriť vo vášho Vykupiteľa: jeho učeníci by podľa mňa museli vyzerať viac vykúpení!” Dejiny kresťanských cirkví neponúkajú – podobne ako dejiny vyvoleného národa – pozorovateľovi nijaký povzbudzujúci pohľad. Správanie mnohých kresťanov, ktoré je v kontraste s evanjeliom, mnohých odrádza od viery v Ježiša.

To všetko vedie našu pozornosť k výpovediam Biblie, ktoré nás poúčajú, že napĺňanie Ježišovho vykupiteľského diela ešte prebieha. Jeho učeníci dúfali, že ho ešte zažijú: “Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?” (Sk 1, 6). Staré prísľuby obnovenia Dávidovho kráľovstva a návratu všetkých Izraelitov z diaspory domov chápali doslovne. Len pomaly sa naučili rozlišovať medzi obrazmi prorockej reči a nádejou na ich naplnenie, ktorá v nich bola vyslovená a prekračuje všetky možnosti ľudsky ich opísať. Podobné fakty nám dávajú spoznať, že prví kresťania očakávali Kristov druhý príchod ešte za svojho života a až pomaly sa naučili počítať s istým dlhším časovým úsekom. Povšimnutiahodné pritom však je to, že Pavol a ostatní svoje očakávania v tomto ohľade nikdy neohlasovali ako neotrasiteľné učenie viery, ani neudávali nejaký určitý časový údaj. Takisto nevoviedla tzv. oneskorená parúzia vieru mladej Cirkvi do nejakej ťažkej krízy. 

Naproti tomu bolo pre nich rozhodujúce poznanie, ktoré zostane rozhodujúcim i pre nás: Dejiny sveta sú zamerané na istý termín (“deň”) v budúcnosti, keď všetci ľudia spoznajú ukrižovaného Ježiša z Nazaretu ako svojho Pána a budú mu musieť ako Bohom ustanovenému sudcovi zložiť účty. Až potom bude naplno uskutočnené Ježišom predpovedané Božie kráľovstvo a Boh bude “všetko vo všetkom” (1 Kor 15, 28). Tento cieľ dejín predkladajú biblickí autori svojim čitateľom pred zrak v rôznych obrazoch: napr. v porobení všetkých nepriateľských mocností a víťazstve nad smrťou, ktorá sa predstavuje v personifikovanej podobe (1 Kor 15, 24 - 26); v príchode povýšeného Syna človeka na nebeských oblakoch, ktorý bude viditeľný všade (Mk 13, 24 - 27), a vo vyslaní anjelov, aby zhromaždili všetkých vyvolených spravodlivých a zlých prenechali skaze (Mk 24, 37 - 41); v súdení sveta Kristom, pri ktorom sa každému odplatí podľa jeho skutkov (Mt 25, 31 - 46); v 1000-ročnom kráľovstve s Kristom vzkriesených, po ktorom až nasleduje Boží súdny deň podľa skutkov opísaných v knihách (Zjv 20, 4 - 15); vo večnom šťastí nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba počas svadby Baránka so svojou nevestou, Cirkvou (Zjv 21, 1 - 6).

Mnohorakosť týchto vyobrazení, ktoré spočívajú na židovsko-apokalyptických predobrazoch, ukazuje: Nemožno ich hodnotiť ako predbežný pohľad na “posledné veci”. Tieto texty si vyžadujú, podobne ako state o Stvorení a začiatku ľudstva, interpretáciu z dnešného pohľadu. Pri zohľadnení ich historicky podmieneného spôsobu vyjadrovania sa majú chápať ako slová útechy a napätia. Ako také získavajú práve vzhľadom na dnešné obavy pred budúcnosťou vysoko aktuálny význam: Cieľ našich dejín, a tým aj každého človeka, nie je chaos alebo záhuba, ale Kristus. Ako ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Boží Syn nakoniec zavŕši svoje vykupiteľské dielo a naplno uskutoční predpovedané Božie kráľovstvo. Pre kresťanov to znamená “život”, prípadne “večný život” a “život v plnosti”. Na tomto zavŕšení dosiahne každý človek už pri svojej smrti počiatočnú účasť; pre takého človeka, keďže už nepodlieha zákonom nášho časopriestoru, tým vypukne už “Pánov deň”.

Spolupôsobenie na naplnení Kristovho diela

“Spievala starú pieseň odriekania (epopeju o nebesiach) s ktorou človek zaspáva, keď narieka, ľud veľkých nevychovancov” (Heinrich Heine, Deutschland - Ein Wintermärchen /Nemecko - Zimná rozprávka/, 1844). Tieto slová odrážajú kritiku často vyjadrovanú už 150 rokov voči cirkevným kázňam, že Kristovo dielo dosiahne svoje naplnenie až v budúcnosti, v živote, ktorý presahuje tento pozemský svet. Proti takejto údajne lacnej úteche druhým svetom H. Heine namieta: “My chceme už tu na zemi /nebeskú ríšu vystaviť./ My chceme byť šťastní na zemi,   /a už nechceme živoriť.” Avšak terajšie dejiny posledných desaťročí ukázali, aká otázna je nádej na pozemský raj: “Nadutosť, ktorá nás pokúša uskutočniť nebeské kráľovstvo na zemi, nás zvádza k tomu, že našu dobrú zem premieňame na peklo - peklo, aké môžu pripraviť ľuďom len ľudia” (Karl Popper +1994).

Správne pochopená kázeň o naplnení Kristovho diela na konci čias vôbec nie je nejakým opiátom na upokojenie utláčaných a na ich odradenie od akéhokoľvek angažovania sa pre tento svet. Poznanie v záujme pozitívneho cieľa svetových dejín a vlastného pozemského života môže zoči-voči početným neúspechom uchrániť pred rezignáciou a môže nabádať navždy novú spoluprácu na Kristovom vykupiteľskom diele. To hovorí Pavol na konci svojich výkladov o vzkriesení z mŕtvych a o cieli dejín: “A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je darom ná v Pánovi” (1 Kor 15, 58). Tým nám dáva prísľub, že nijaká “námaha”, na ktorú sa podujmeme v spoločenstve s Kristom, “nie je daromná”. Toto uistenie apoštol odôvodňuje Ježišovým životom a umieraním: Navonok by mohli vzbudzovať zdanie stroskotania a zbytočnej námahy; Ježišovo zmŕtvychvstanie a povýšenie však ukazujú, že priniesli prebohaté ovocie.

Ako Ježiš vo svojom pozemskom živote povolal učeníkov za spolupracovníkov, tak vyzýva ako Zmŕtvychvstalý všetkých, aby ako jeho učeníci spolupracovali na naplnení jeho diela. Každý má pomáhať “talentami”(Mt 25, 14 - 30), ktoré mu boli prepožičané, aby všetci ľudia dosiahli účasť na živote v plnosti, na ktorý boli stvorení. Kto to zanedbáva, prekáža, aby sa svet, ktorý bol nám ľuďom daný na spoločné pretváranie, stal takým, akým ho Boh chcel mať. Ježiš a jeho učeníci vytvorili svojimi skutkami “znamenia”, ktoré naznačujú vyrastanie Božieho kráľovstva už na tomto svete. Podľa toho sú dnes všetci kresťania povolaní vytvárať podobné “znamenia”, ktoré dajú spoznať Božie víťazstvo nad mocou zla a v mnohých prebudia, prípadne posilnia nádej na oslobodenie od akéhokoľvek znižovania života a dosiahnutie pravého šťastia. V tom spočíva aj povinnosť kresťanov k politickej angažovanosti, a najmä odôvodnenie rozhodnutia prednostne sa zastávať chudobných. Prostredníctvom slúžiacej lásky k všetkým chudobným a utláčaným sa každý človek preukazuje ako spolupracovník na napĺňaní Kristovho diela, či už si toho je, alebo nie je vedomý. 

(pokračovanie)