500

Prečo je Martin Luther aj 500 rokov po svojom neúspechu reformovať rímskokatolícku cirkev predmetom úvah teológov aj cirkevných lídrov by sme mohli pochopiť, ak sa bližšie pozrieme na text jedného z najcitovanejších katolíckych teológov súčasnosti. Hans Küng 1. marca 2017 publikoval svoj text k posolstvu Reformácie v jeho chápaní z perspektívy kresťana a katolíka, ktorý má dosť slobody kriticky komentovať pozície rímskokatolíckej úradnej cirkvi, jej pastierov a zároveň teologicky necíti potrebu stať sa členom inej kresťanskej denominácie.

Hans Küng zhrnul svoju doterajšiu teologickú spisbu do štyroch praktických požiadaviek, ktoré majú na praktickej úrovni potvrdiť úprimnosť ekumenických snáh zo strany rímskokatolíckej cirkvi.

Prvou je požiadavka rehabilitácie augustiniánskeho mnícha a teológa Martina Luthera. Osoba reformátora je vždy ochrannou známkou reformačného procesu a procesov, ktoré reformácia spustila. Formálna rehabilitácia Martina Luthera by otvorila veľa ešte nespracovaných návrhov teologického pohľadu na sviatosti, cirkev, klérus a jeho postavanie a vzťah k laikom. Plná rehabilitácia by bola začiatkom hlbokých inštitucionálnych zmien rímskokatolíckej cirkvi.

Druhou tézou, ktorú prezentuje Hans Küng je zrušenie exkomunikácií z obdobia reformácie. Tie vlastne vieroučne a disciplinárne zabezpečili hegemóniu katolíckej náuky pri interpretácii spoločnosti a jej poriadku. Reformátori sa postavili na čelo procesov, ktoré viedli k budovaniu spoločnosti, v ktorom pápež už nemal dominantné postavenie a tí, ktorí učili inak ako pápež a jeho lojálni pomocníci, sa postavili na čelo reformných spoločenských, ekonomických a politických hnutí. Tie viedli k sekularizácii a demokratizácii spoločenských aj cirkevných pomerov. Zrušiť exkomunikácie z obdobia reformácie by však muselo viesť aj k pripusteniu teologickej plurality v dnešnej rímskokatolíckej cirkvi a k istej forme rehablitácie dnešných neželaných teologických prúdov a ich autorov od teológie oslobodenia až po jednotlivých „neschválených“ autorov vrátane Hansa Künga.

Treťou požiadavkou, s ktorou Hans Küng prichádza je uznanie protestantských a anglikánskych cirkevných úradov. To by znamenalo otvorenie ďalších doteraz teologicky neprijateľných interpretácií týkajúcich sa sviatostí: predovšetkým sviatosti vysvätenia kňazstva, ktorá zabezpečuje klérocentrické fungovanie rímskokatolíckej cirkvi ako aj jej hierarchické fungovanie na čele s rímskym biskupom ako absolutistickým monarchom, ktorý sústreďuje vo svojich rukách všetku výkonnú, zákonodarnú aj súdnu moc. Do akej miery to dodáva rímskemu katolicizmu v dnešnej dobe krízy inštitúcií punc funkčnosti a akčnosti by bolo predmetom dlhej diskusie.

Štvrtou požiadavkou, ktorú Hans Küng artikuluje, je vzájomná eucharistická pohostinnosť kresťanských spoločenstiev a komunít. Tu je na stole predovšetkým náuka o eucharistii a teologické tézy o eucharistickej transubstanciáci, transfinalizácii či transsocializácii. Tieto tézy sú ďaleko od každodenného vnímania kresťanských komunít, ktoré túžia pri spoločnej sociálnej či misijnej činnosti spoločne sláviť aj eucharistiu nielen ako magický rituál, ktorý je odmenou pre dobrých katolíkov ale aj ako prirodzené vyjadrenie Božej prítomnosti a zdroj nádeje a ľudskej spolupatričnosti veriacich v ich každodennom kresťanskom živote.

Viete si splnenie týchto štyroch podnetov Hansa Künga predstaviť? Alebo sa vám zdá, že iba provokuje? To sú práve tie krajné pozície intervalu v rozpätí ktorého sa rozprestierajú možnosti zmysluplne a poctivo reflektovať päťsto rokov existencie aj iného ako rímskokatolíckeho kresťanstva.

Priestor pre Františkovu otvorenosť a odvahu je veľký. Hans Küng ako koncilový teológ, ktorý sa sám stále považuje za katolíka, to nemohol naformulovať stručnejšie.