Duchovné elity

 

Práve toto písmo sa stalo prostriedkom kultúrnej tvorivosti a emancipácie, ktoré umožnilo rozvoj východnej tradície kresťanstva. Teologická ambícia ponúknuť preklad Biblie v zrozumiteľnej reči sa tak premietla aj do vzniku nového kultúrneho prostredia. Modlitby a spevy mali Slovienom zaznieť v ich rodnej reči. Preto sa tradícia duchovných elít spája s týmto dedičstvom bratov zo Solúne. Duchovná kultúra je bez kultúry nemožná. Jej nositelia preto majú právo na privilegované miesto v dejinách i spoločenskom vedomí.

 

Nové časy a nové výzvy prinášajú so sebou aj očakávania, že súčasnosť bude podobne interpretovaná aj predstaviteľmi duchovných elít. V znamení tejto kontinuity sa kresťanstvo domáha ústami svojich úradných predstaviteľov uznania kreditu a prestíže.

 

Môžeme konštatovať, že slovenské duchovné elity sa od roku 1989 pokúšajú so striedavými úspechmi nadviazať na historické dedičstvo Cyrila a Metoda, Palkoviča, Fándlyho či Hollého, Bernoláka, Moyzesa, Kuzmányho, Baniča, Hlinku, Rázusa, Jurigu či Gojdiča. Mytologizácia niektorých postáv národných dejín ako keby bránila kritickému rozlišovaniu. Preto nechýbajú ani snahy priradiť nie celkom primerane do dvorany slávy aj mená ako Tiso či Vojtaššák. V znamení magickej kontinuity chýba odvaha vidieť aj u tých, od ktorých sa očakávala múdrosť a nadhľad ich historické nedostatky, zlyhania a omyly. V súčasnosti sa tento problém vynára v súvislosti aj s úlohou niektorých vysokých predstaviteľov cirkví počas komunizmu. Najviac boli v tejto súvislosti medializované fakty ohľadom miery a formy spolupráce pána arcibiskupa Jána Sokola či generálneho biskupa Júliusa Fila. Obidva príbehy vysokých predstaviteľov historicky najdôležitejších kresťanských spoločenstiev na Slovensku ostali nedorozprávané. Úcta k duchovenstvu je na Slovensku ešte stále vyššou hodnotou ako úcta k pravde.

 

V znamení kontinuity sa preto odohráva aj formovanie nových duchovných elít. Cirkvi vnímajú svoj svet ako autonómny a len s nedôverou vnímajú záujem médií o minulosť a prítomnosť svojho topmanažmentu. Zjednodušujú tieto snahy démonizáciou médií. Nevnímajú, že aj ľudia v médiách sú často členmi cirkví a neraz aj aktívni kresťania. Nová generácia sa preto od svojich nástupcov výrazne nedištancuje. Aspoň nie v tomto smere. Nástup novej generácie biskupov v Nitre, Trnave, Rožňave, Komárne či Košiciach ostáva nepovšimnutý. Nie je to pre nezáujem médií. Je to skôr preto, že noví hierarchovia nič nové neprinášajú. Najvýraznejšie spoločnosť snáď vnímala zmeny na pozícii predsedu Konferencie biskupov Slovenska, kde sa po rozpade Česko-Slovenska vystriedali biskupi Mons. Rudolf Baláž a ThDr. František Tondra. Na pozícii hovorcu pomerne dlho vystupoval Marián Gavenda. Na čele Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania prebehla výmena generálneho biskupa. Miloš Klátik ako nástupca Júliusa Fila do spoločenského diskurzu veľa nového zatiaľ nepriniesol. Menšie cirkevné spoločenstvá ostávajú v mediálnom tieni rímskokatolíckej cirkvi a mená ich predstaviteľov verejnému diskurzu veľa nehovoria.

 

Teologické vzdelávanie po rokoch oživenia zápasí so stagnáciou. Záujemcov o štúdium teológie je výrazne menej ako v nedávnej minulosti. Teológia ako veda ostáva v akademickom diskurze hlboko v poli nezáujmu. Interdisciplinarita, ktorá by pri spoločensko-etických diskusiách bola prirodzeným priestorom pre vstup teologicky a civilizačne zdatných odborníkov je ešte stále len hudbou budúcnosti.

V minulosti z politických dôvodov nebolo možné študovať teológiu tak ako iný akademický odbor. Tí ktorí ho študovali, nemohli pokračovať v štúdiu na európskej úrovni. Po pseudoakademických stupňoch komunistického vysokého školstva k hodnostiam docentov, profesorov a dôležitým funkciám v cirkevných štruktúrach sa po nežnej revolúcii dostali dočasne nepripravení ľudia. Je smutné, že sa tam zabývali a sú tam v mnohých prípadoch dodnes. Aj vďaka tomu akademická teológia na Slovensku dodnes živorí a záujem iných humanitných či prírodovedných odborov o interdisciplinárny dialóg s teologickým predkoncilovým odvarom sa takmer rovná nezáujmu.

Náznakom slobodného a dialogického teologického myslenia boli nastavené spoľahlivé cenzorské hranice. Odliv teologických mozgov do zahraničia či do dobrovoľného vnútorného exilu registrujú len tí informovanejší. Vrcholom teologickej reflexie na Slovensku tak ostávajú pastierske listy oplývajúce moralizujúcimi prázdnymi pózami a direktívami.

 Komunikácia cirkví so spoločnosťou sa obmedzuje na izolované vnútrocirkevné témy. V prípadoch civilizačne náročných tém akými sú eutanázia, interrupcia, ekológia, nacionalizmus či sociálna otázka sa javia vyjadrenia duchovných elít ako nedostatočné, málo dialogické a často vyslovene defenzívne. Moralizovanie sa stretáva s nedôverou a v niektorých prípadoch sa hierarchia stretla na strane angažovaných kresťanov už aj s otvorenou kritikou a polemikou (dialóg Palko - Korec).

 

Pri úlohe, ktorú kresťanstvu na Slovensku pripisuje preambula ústavy a opakovane a frázovite aj cirkevný manažment veľkých cirkví to určite nie sú zanedbateľné nedostatky. Skvelé príklady ľudí bratislavského saleziána Antona Srholca či farára zo Žakoviec Mariána Kuffu sú výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo. Inkulturácia slovenského priestoru očakáva času primerané postoje prepájajúce občiansku a duchovnú angažovanosť s intelektuálnou poctivosťou a otvorenosťou duchovných elít. Slováci radi čítajú knihy českého katolíckeho kňaza a intelektuála Tomáša Halíka. Je to však na konštruktívny príspevok k spoločenskému diskurzu málo. Práve jemu sa darí atraktívne i keď pre cirkev často polemicky diskutovať s moderným človekom a prinášať do spoločnosti kresťanský pohľad na aktuálne témy. Podobného autora slovenské duchovné elity zatiaľ nemajú. Zdá sa, že nová generácia, ktorá sa snáď postupne dostane aj v cirkvách k slovu to nebude mať jednoduché. Zatiaľ však tomu, že by sa dostávali k slovu aj noví ľudia,  nič nenasvedčuje.  Niektoré zmeny v cirkvi   prebiehajú storočia a modernej spoločnosti takéto tempo sebareflexie už dnes určite nestačí.

 
text © Miro Kocúr 
foto:SITA
euroDOMINO 3/2008