Postoje a svedectvá

V apríli slúžil arcibiskup Sokol omšu za Tisa pri symbole HG. Pod rovnakým symbolom pochodovaliaj slovanistickí fanúšikovia v Dunajskej Strede a kričali „Bi a bi, bi Maďara do hlavy“. Súvisí to?¶¶
 

V poslednom období sme v slovenskej spoločnosti svedkami riešení, ktoré by nás mali v zásade napĺňať optimizmom nad akčnosťou štátnych úradov.Pristavím sa pri zákaze Slovenskej pospolitosti. Bol to krok k systémovému nastaveniu spoločnosti proti extrémizmu alebo len účelový krok? 

Politická strana a neskôr po jej zákaze už „len“ občianske združenie Slovenská pospolitosť dlhodobo organizovala svoje podujatia, na ktorých sa s veľkými sympatiami hlásila k dedičstvu Slovenskej republiky 1939 - 1945, k jej symbolom, tradíciám, ako aj k jej prezidentovi. Niektorí úradní predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi, ako aj iní verejní činitelia sa pri týchto podujatiach neprehliadnuteľne angažovali.

Výrazným spôsobom sa symbióza dnes už zakázanej Slovenskej pospolitosti a popredných predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi ukázala naposledy v apríli 2008, keď sa pri verejnej bohoslužbe oficiálne vystavovali symboly Slovenskej republiky 1939 - 1945 – fotografia prezidenta Dr. Jozefa Tisa, jeho prezidentská štandarda a veniec so štylizovaným dvojkrížom, ktorý používali pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy ako svoj oficiálny symbol.



Pohotovostné oddiely HG sa preukázateľne angažovali pri deportáciách slovenských občanov do koncentračných táborov. Svetlý rovnoramenný dvojkríž na tmavom pozadí je aj oficiálnym znakom už zakázanej Slovenskej pospolitosti.
 

To, že takéto podujatia a ich nepovšimnutý priebeh považujú ich organizátori za tichý súhlas s predvedenými aktivitami ukazuje neskorší spoločenský vývoj. Cirkevní predstavitelia v tomto slúžia ako pohodlné vzory správania. Legitimizujú otvorený extrémizmus a ospravedlňujú ho. Nastavujú štandardy. Začiatkom novembra slovanistickí fanúšikovia v Dunajskej Strede už pochodovali pod gardistickými vlajkami a zborovo v tisícovom dave skandovane kričali: „Bi a bi, bi Maďara do hlavy!“ V sprievode kukláčov a ozbrojeného vozidla sa títo extrémisti dostali až na štadión, kde niekoľko vlajok zavesili aj na plot. Tieto gardistické zástavy tam viseli počas celého futbalového zápasu. Nenašiel sa ani jeden slovenský policajt, ktorý by ich zvesil. Následne boli radikálne umravnení a zbití maďarskí extrémisti v sektore domácich.

Je tu niekoľko otázok, ktoré ostávajú na stole. Kde boli bdelé oči strážcov zákonnosti v tomto štáte, keď pred pár rokmi pán arcibiskup Sokol žehnal Slovenskej pospolitosti a jej vodcovi, keď sa konali glorifikáciou dýchajúce verejné pietne spomienky na exponentov slovenského fašizmu či národného kresťanského socializmu, keď im odhaľovali pamätné tabule a stavali sochy, keď arcibiskup Ján Sokol hovoril o vojnovom slovenskom blahobyte počas vlády pána prezidenta Tisa, keď sa pri verejnej bohoslužbe pán arcibiskup Sokol hlásil k pamiatke zosnulého prezidenta Tisa ozdobeného symbolmi extrémistickej organizácie?

 

Nepoznáme detailné odpovede na tieto otázky. Selektívny prístup k pravde, spravodlivosti aj k činnosti hnutí, ktoré sa hlásia k stavovskému štátu a k obmedzovaniu občianskych práv a slobôd iných v demokratickej spoločnosti smeruje nevyhnutne do slepej uličky. Hra na slovíčka, že vtedy bola Pospolitosť ešte legálna, že ich uniformy neboli s gardistickými totožné, či hry na farebnú odlišnosť gardistického dvojkríža v logu Pospolitosti a na gardistickej zástave sú len účelovým maskovaním a nepochopením toho, že symboly sa stávajú symbolmi hlboko v mysli človeka a až potom vyplávajú navonok. Symboly zmýšľanie človeka a extrémizmus negenerujú, tie ho však veľmi čitateľne opisujú.

Konferencia biskupov Slovenska dodnes konanie arcibiskupa J. E. Jána Sokola verejne neposúdila ani ho inak nekomentovala. Programovo selektívne hodnotí politickú zodpovednosť prezidenta Jozefa Tisa za protižidovskú legislatívu, programový antisemitizmus či deportácie v období rokov 1939 - 1945. Nový bratislavský arcibiskup J. E. Stanislav Zvolenský konštatoval, že on na inkriminovanej bohoslužbe nebol. Bol tam však jeho zástupca a generálny vikár bratislavskej arcidiecézy Mons. Ján Formánek. Kto pri pohľade na toto všetko mlčí, ten súhlasí s tým, čo sa okolo neho deje a schvaľuje to. Je to stará zásada z učebníc katolíckej morálky.

 

Len hazardér môže nevidieť, ako toto mlčanie podporuje súčasnú radikalizáciu sloven­sko­ma­ďarského napätého vzťahu a obrodu najhorších tradícií slovenského kresťanského nacionalizmu.