Skúška z dospelosti slovenských katolíkov

To, že mnohí aktívni občania sú aj členmi kresťanských cirkví, spôsobuje, že nároky, ktoré majú na fungovanie spoločenských inštitúcií, premietajú vo forme očakávaní aj na fungovanie cirkevných inštitúcií.

V tejto situácii si hovorca Konferencie biskupov Slovenska bez taktu a vkusu šliape po jazyku. Od prirovnaní Františka Mikloška k Danovi Brownovi a krkolomných vysvetlení, že veriaci nemajú právo poznať dôvody odvolania, sa posunul ďalej. Najnovšie označuje v „katolíckom médiu“ za zodpovedných za celú „kauzu Bezák“ zlé médiá a ich „guru“. Príznačné.

Demokracia alebo monarchia

Teoretici štátnych a politických foriem, ale aj bežní maturanti vedia, že rímskokatolícka cirkev nie je demokraciou, ale monarchiou. Neexistuje v nej delenie výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Rituál menovania biskupa je síce spojený s metaforickými vyjadreniami náboženského charakteru, v zásade však ide o inštitucionálne rozhodnutie. Biskupi sú menovaní a odvolávaní.

Pomyselné odvolávanie sa na pôsobenie Ducha svätého je pôsobivým „vatikánspíkom“. Hlas ľudu označovaný ako „vox populi, vox Dei“ je v tomto systéme starostlivo „filtrovaný“. Do rozhodnutí cirkevného vatikánskeho ústredia sa však dostávajú zadnými dverami hlasy niektorých vplyvných ľudí. Aj najdobromyseľnejší slovenskí katolíci nie neodôvodnene usúdili, že skúšobné otázky, ktoré dostal pred odvolaním arcibiskup Bezák, nevymysleli vo Vatikáne, ale zadnými dvierkami ich tam niekto priniesol zo Slovenska.

Inkvizícia síce už nikoho fyzicky nelikviduje, ale kongregácia pre náuku viery starostlivo bdie nad výrokmi vplyvných teológov či biskupov. A tak sa nekonformnému biskupovi môžu stať osudnými aj rifle alebo návšteva posilňovne v športovom úbore.

Čo je hodné odvolania

Pred pár rokmi pápež Benedikt XVI. veľmi zdržanlivo reagoval na odhalenia prestížneho bostonského denníka Boston Globe. Na základe osobných svedectiev bostonských katolíkov investigatívci z Boston Globe dokázali, že bostonský kardinál Law tajil kriminálne konanie niektorých kňazov svojej diecézy.

Do poslednej chvíle však bránil „dobré“ meno inštitúcie a preto si vyslúžil zlatý padák v podobe doživotného popíjania rímskeho kapučína a konzumácie iných stredomorských benefitov. Následné príbehy z Írska, Nemecka či Poľska a Talianska sú známe. Všetci sú radi, že sa začalo po pedofilných škandáloch v súvislosti s Vatikánom hovoriť „len“ o praní špinavých peňazí vo vatikánskej banke či o zradnom pápežskom komorníkovi.

Arcibiskup Bezák si dovolil nahlas uvažovať, hovoriť a konať inak ako jeho predchodca. O slovenskom štáte, o hospodárení cirkvi, o spravovaní cirkevného majetku. Do sŕdc kritickejších katolíkov na Slovensku zasial semienko nádeje. Či už vedome, alebo nevedome prestal pôsobiť ako budovateľ potemkinovskej slovenskej katolíckej dediny. Takéto vybočenie ohrozuje však disciplínu jednoliateho zboru slovenských vazalov rímskeho monarchu. Bezákovo umlčanie padne vhod aj nejednému z nich. Pravda nie vždy oslobodzuje.

Ako to bolo kedysi

Vieme, že Ježiš Nazaretský sa prechádzal po súdobej Palestíne ako tesár a nie ako rituálny pracovník. Nebol ani teologicky vzdelaným zákonníkom či veľkňazom. Problémy s ním mali práve príslušníci početnej skupiny farizejov, ktorí kládli dôraz na formálne prejavy svojej náboženskej viery. Ich povrchnosť tesár z Nazaretu vytrvalo pranieroval. Hlavne oni boli v dave, ktorý kričal, aby ho Pilát nechal ukrižovať.

Ak niekto tvrdí, že rímskokatolícka cirkev nie je demokracia, má pravdu. Treba však povedať, že cirkev nebola pôvodne ani monarchiou. Len v istom štádiu historického vývoja prijala monarchistickú štátnu formu. Prevzala ju práve zo sekulárneho prostredia.

Rímska ríša a jej cisár jej bol dobrou inšpiráciou. Ak niektoré cirkevné komunity, ktoré sa v dejinách sformovali a prijali do svojho inštitucionálneho fungovania aj mechanizmy, ktoré rímske ústredie vytrvalo odmietalo, tak len sledovali tento model. V čase sa všetko vyvíja a mení. Aj viera v Boha a formy organizácie veriacich.

Ak rímskokatolícka cirkev poctivo trvá na tom, že nie je demokraciou, mala by zrejme poctivo opustiť aj monarchistický inštitucionálny model. Jej pastieri by sa máli vrátiť na breh Galilejského jazera a mali by sa začať živiť rybárskym remeslom. Tam totiž toto ich tradicionalistické uvažovanie vedie. To však nikto rozumne uvažujúci zrejme nechce.

Už nemôže umlčať

Ide tu totiž o niečo iné. Ak sa zo strany niektorých veriacich ozýva volanie po transparentnosti v spravovaní cirkevných záležitostí, je to len logický znak ich dospievania. Ich otázky môžu ostať nezodpovedané, ich hlas nevypočutý, bilbordy neprečítané. KBS môže písať dokument o poučení z tohto krízového vývoja. Nemôže však už umlčať hlasy tých ľudí, ktorí vyrástli v spoločnosti, ktorá kladie na jej správcov oprávnené nároky morálnej integrity a aplikujú ich aj na cirkevných lídrov.

Aj cirkevné zákony sú totiž len ľudským dielom. Kódex kanonického práva nespadol z neba, ale bol posledne v roku 1983 promulgovaný pápežom. Možno je čas zvážiť, ako by mala cirkevná legislatíva prestať ignorovať hlas ľudu a pružnejšie sa zaoberať výzvami doby a ako by mohla brať do úvahy to, čo dynamický vývoj spoločnosti v ére globalizácie prináša.

To, že na niektoré situácie v spravovaní cirkvi kladú veriaci podobné nároky ako pri spravovaní spoločnosti, je len logické. Viac participácie veriacich na spravovaní cirkevného diania ešte nemusí vyústiť do demokratického usporiadania rímskokatolíckej cirkvi. Je tu možnosť prežívať svoju vieru aj iným spôsobom v komunite, ktorá vysoké nároky, ktoré kladie na svojich členov, bude uplatňovať aj na jej správcov. Aj keď to nie je práve jednoduché.

Dospelí alebo nedospelí?

Kritický občan, ktorý je zároveň aj kresťanom a katolíkom, môže byť rovnako náročný aj na fungovanie inštitúcie, ktorá ašpiruje na titul morálnej autority.

Ak na tieto ideály ľudia, ktorí sa v prípade odvolania arcibiskupa Bezáka domáhajú odpovedí, rezignujú, tak skúšku z dospelosti svojej viery asi nezvládnu. A pri fotografii Róberta Bezáka bude nateraz horieť na trnavskom námestí len sviečka. Zmieriť sa v tejto chvíli s rozhodnutím vatikánskeho monarchu o odvolaní trnavského arcibiskupa na základe nesprávnych „odpovedí“ na jedenásť infantilných otázok bude len návratom do detských čias, keď darčeky nosil Ježiško.

Uverejnené v denníku SME 17.  8. 2012

späť

tlač

hore