Strašidlo nacionalizmu
Eufória rozšíreného schengenského priestoru priniesla so sebou hneď v prvých dňoch nového roku niekoľko otáznikov. Popri prejavoch radosti na česko-slovenských, rakúsko-slovenských či maďarsko-slovenských hraniciach sa objavili aj prvé falošné tóny. Ohrozenie národnej, územnej, politickej či kultúrnej identity je tu a tam v spravodajstve i bežnom živote vnímané ako obmedzujúci faktor v živote spoločnosti doterajších národných štátov. Neistotu vzbudzuje aj fakt, že národno-vlasteneckých tém sa zmocňujú ľudia, ktorí veľa dôvery nebudia. Čo sa to vlastne v strednej Európe odohráva.
Rozpaky geografickéNa rakúskej strane pred hraničným mostom smerom na Slovensko pri priechode Hohenau - Moravský Svätý Ján sa objavila čudná značka zakazujúca vjazd v čase medzi desiatou hodinou večer a šiestou hodinou ráno. Slovensko vstúpilo do Schengenu, hranice sa otvorili, ale tento priechod na noc, naopak, zatvorili. Zákaz prechodu cez hranicu je veľmi záhadne inštalovaný len z jednej strany. Miestni obyvatelia sa tomu čudovali. Iný problém sa objavil napríklad v petržalskej časti Kopčany. Do diskusie, či je možné prejsť na rakúsku stranu aj motorovým vozidlom alebo len peši sa zapojil aj pán minister vnútra. Jeho príspevok však nikomu definitívnu odpoveď neponúkol hoci pravidlá schengenskej zóny slobodného pohybu osôb v týchto prípadoch určite nie sú stopercentne naplnené.
Rozpaky politické
Agentúrne správy priniesli aj správu, že český prezident Václav Klaus vo svojom slávnostnom novoročnom prejave uviedol, že pripojenie sa do schengenského priestoru ohrozuje identitu Českej republiky. Známy euroskeptik Klaus podľa agentúrnej správy upozornil, že národnú identitu treba pestovať a chrániť, pokiaľ jeho národ nechce, tak ako sa stalo mnohokrát v minulosti, stratiť slobodu. Klaus sa nezúčastnil ani na decembrových oslavách vstupu Česka do zóny slobodného pohybu. Podľa Klausa vstup do takzvaného Schengenu absolútne otvorí české hranice a okrem samozrejmých pozitív, prináša risk, na ktorý nemožno zabúdať.
Rozpaky romanticko-historické
Slovenský vstup do schengenského priestoru bol náhle konfrontovaný spomienkou na pätnáste narodeniny slovenskej republiky alebo ak chcete 15. výročie skonania Česko-Slovenska. So spomienkou na toto výročie bolo spojené aj celonárodné zhromaždenie v Martine 2. januára 2008. Osláv sa zúčastnila časť slovenskej politickej reprezentácie. K slovu sa dostali najvyšší ústavní činitelia a pán kardinál Ján Chryzostom Korec. Kulisu tomuto zhromaždeniu vytvárali slovenské kroje. Pridala sa k tomu aj zmes slovenských čardášov a iných národne ladených hudobných vystúpení. Nechýbali emócie ani prejavy, v ktorých sa na všeobecné počudovanie historikov objavovali novotvary, ktorým okrem rečníkov nikto nerozumel. Veľmi čudne vyznelo aj premiérovo prihlásenie sa k odkazu Juraja Jánošíka. Jeho narodeniny chce oslavovať už v januári. Táto sekvencia bola pozoruhodným zostupom tam, kde sa začínajú dobre cítiť extrémisti. Výzva k propagandistickej tvorbe vlasteneckých umeleckých diel pripomenula vzkriesenie mýtov o Niebelungoch.
Odkiaľ sa tieto rozpaky berú
Strach z nepoznaného je prirodzeným ľudským nastavením. Xenofóbne tendencie sa v európskom priestore v poslednom období vynárajú v súvislosti s možným členstvom Turecka v EÚ. Analytici sa s veľkým neporozumením dívajú na francúzsky zápas s potomkami prisťahovalcov z bývalých kolónií. Pred vianocami hladinu rozčeril vo Francúzsku prípad policajtov, ktorí ublížili pri dopravnej nehode mladíkovi – prisťahovalcovi. Spustilo to ďaľšiu vlnu pouličných nepokojov. Rastúca je aj aktivita extrémistických skupín v Rusku, poznáme zo spravodajstva pochody a prísahy gardistov v Maďarsku či kotlebovské happeningy na Slovensku. Už len na prvý pohľad sú tieto fakty pomerne reprezentatívnou paletou fenoménu rastúceho príklonu k národnostnej téme. K tejto téme je starostlivo primiešaný aj odvar historizujúcich prehlásení odvolávajúcich sa na bolestnú históriu, útlak, nespravodlivosti a národno-kultúrne tradície či mýty.
Sociálno-ekonomické súvislosti
Sociológovia vidia na pozadí týchto napätí predovšetkým ekonomické a kultúrne napätia. Nepreracované podmienky integrácie nových kultúr sa európskemu priestoru začínajú vracať s nečakanou intenzitou. Koncentrácia ekonomickej a politickej moci v časti spoločnosti, ktorá prestáva mať jednoznačnú numerickú prevahu sa stretáva s iracionálnym odmietaním, násilím a postupne aj s politickou organizovanosťou na strane rastúcich etnických a kultúrnych menšín. Prosperita „domácej“ a vládnucej menšiny sa skupinám živoriacim kvôli kultúrno-ekonomickým rozdielom na okraji spoločnosti nepáči. Polarizácia spôsobená týmto rozdelením prináša náladu, v ktorej sa darí extrémizmu a jednoduchému a lacnému populizmu. Prosperita spoločnosti ako celku nie je citeľná do tej miery, aby poskytla všetkým spoľahlivý pocit pokoja, bezpečia a pocitu rovnosti šancí. Iracionálne argumenty sa premietajú do iracionálnych postojov. Od nich je len krôčik ku kolektívnemu egoizmu sprevádzadnému postupnou radikalizáciou, násilím a inými formami extrémizmu.
Národ a štát
Jednotiaci princíp výkladu reality života a spoločnosti sa v 19. storočí z Európy definitívne stratil. Národné štáty a akcelerovaný proces ich vzniku sa podpísal na veľkej diferenciácii. Je potrebné povedať, že v niektorých prípadoch prispel aj k rozmachu a súťaživosti európskeho priestoru. Namiesto jednotného výkladu ktorý ponúkala prostredníctvom svojej náboženskej náuky cirkevná moc sa tu objavuje nový fenomén. Na miesto náboženstva vstupuje sekulárna kultúra a na mieste cirkvi sa objavujú národné štáty. Kultúrno-vlastenecké obrodné hnutia ponúkajú okrem revolučného politického pátosu aj sociálno-ekonomické reformy. Mení sa Francúzsko, rodí sa Taliansko, rozpadáva sa Rakúsko-Uhorsko. Myšlienka veľkého Poľska či veľkého Maďarska sú určite predmetov dôležitých úvah a rozhodnutí. Vývoj v Nemecku či Škandinávii má podobne svoju dynamiku a okrem integračných momentov má v sebe aj značný odstredivý potenciál.
Nemecký historik Hagen Schulze si pri pohľade na 19. storočie všimol podobnosť nacionalizmu a náboženských rituálov. Procesie, zástavy, sochy, miesta putovania, piesne, zhromaždenia – toto všetko bolo výsadou organizovaného náboženského života. Ponúkali aj vysokú mieru emocionálneho prežívania pocitu spolupatričnosti a pozdvihnutia mysle. Spojenia s minulosťou, ktorá bola slávna a cestou do budúcnosti, ktorá bude ešte slávnejšia. Národné štáty neoslavujú žiadneho abstraktného boha či svätcov. Na oltári národa stojí národ sám. Najvyššia idea je prezentovaná ako idea božského poslania a naplnenia dejín. Národné vlajky nahradili náboženské symboly a namiesto chrámových piesní sa spievajú prebudenecké texty a melódie. Očakáva sa oduševnenie a radosť. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom je jasná. My a tí druhí. Namiesto svätcov národ oslavuje svojich hrdinov, vodcov či zakladateľov. Oni sú vzorom a inšpiráciou pre masy. Národ sa klania sebe a oslavuje sám seba. Dôležitým prvkom nacionalizmu je nenávisť a nepriateľský postoj voči iným, voči cudzím. Miera spolupráce sa síce predpokladá, pravidlá sú však nejasné. Národne uvedomelý postoj spojený s otvorenosťou a toleranciou voči iným je postupne zatláčaný do úzadia.
Idealizácia dejín
Niekedy sa myšlienky veľkých národných dejín spájajú okrem idealizácie a materializácie národnej myšlienky aj do nábožensko-kresťanských konštruktov. Čas národného prebudenia je spájaný s intervenciou najvyššej bytosti – boha a jeho svätých. Odvolávanie sa na posvätné texty je pri myšlienke národného obrodenia analogicky prítomné v kultúrnom prostredí kresťanstva, židovstva aj islamu. Tam, kde náboženskí vodcovia stáli v opozícii voči cudzej politickej moci na strane ľudu, tam bol prirodzený priestor na spojenie nacionalizmu s náboženským jazykom. Moment vzniku nového štátu sa tak spájal s hviezdnou chvíľou národného spoločenstva. Okrem národných veselíc a osláv preto ostávajú aj náboženské obrady prejavom národnej vďaky a božej oslavy. V 19. storočí sa storočia nediskutované spojenie cirkev-náboženstvo definitívne stráca. Do popredia sa dostáva laický štát a jeho kultúrna politika. Náboženstvo ostáva v „lepšom“ prípade len jeho rešpektovanou podmnožinou. Dopad tohto kroku ešte nie je ľahké odhadnúť. Interpretácie podobné téme vyvoleného biblického národa sa periodicky objavujú v dejinách rôznych menších národov. Tak sa vyvoleným národom stáva národ anglický, svätoštefanská koruna je garantom maďarskej štátnosti, svätí Cyril a Metod sa stávajú dôležitými postavami Veľkomoravskej ríše. Takto by sme mohli hľadať aj ďalšie paralely.
Geografia, politika, dejiny
Ak sa teda vrátime k postrehom z úvodu, vidíme v rakúskom strachu o hranice, českom strachu vlastnú identitu či v slovenskom oprašovaní historických mýtov zárodky nacionalistického nastavenia. Geografia, ktorá potrebuje vlastné hranice, politika, ktorá sa bráni spolupráci ako aj prítomnosť, ktorá nie je schopná ponúknuť zmysluplný začiatok bez historického mýtu sa stavajú do služby nacionalizmu a sú bezprostrednou prekážkou zdravého vlasteneckého postoja. Výraznou vlastnosťou nacionalizmu je jeho polarizačný potenciál. Sprevádza ho delenie na dobrých a zlých, národných a protinárodných. Tým sa zužuje priestor pre dialóg a tvorivú diskusiu. Európu obchádza napriek schengenským procesom teda aj jedno strašidlo – strašidlo nacionalizmu. Ak mu civilizovaná Európa nechá príliš veľký priestor, môže sa jej stať, že jej časom prestane chýbať priestor pre život.
Ako je to na Slovensku
Slovenská spoločnosť a jej politické spektrum vo vzťahu k národným témam si zasluhuje hlbšiu analýzu. Základné črty sú však pomerne jasné. Proklamovaný príklon súčasnej koalície k národným a sociálnym témam by sám o sebe nebol negatívnou skutočnosťou. Praktické postoje a kroky však ukazujú, že nedávna minulosť ako aj prítomnosť protagonistov tejto rétoriky má silne nacionalistické akcenty. Je faktom, že o integráciu Slovenska do európskych a euroatlantických štruktúr ako aj jednoznačné prihlásenie sa k európskemu kultúrnemu priestoru spolupráce sa odohralo v rokoch 1998 – 2006. Faktom uplynulého roka je aj to, že európska sociálna demokracia má problém so slovenským sociálno-demokratickým lídrom koalície práve kvôli jednému z koaličných partnerov - SNS, ktorý sa necháva unášať silnou nacionalistickou rétorikou. Negatívna zmena a príklon k etnocentricky a nacionalisticky ladeným témam nastala aj zmenou predsedu po sneme v SMK. Národná hrdosť v podaní KDH sa pri Lex Hlinka ukázala ako problematická a bola v istých momentoch na nerozoznanie od postojov SNS. Postoj slovenskej politickej reprezentácie k zákonu o Benešových dekrétoch z jesene minulého roka ukázal, že slovenská spoločnosť en bloc ešte na národnú hrdosť spojenú so sebavedomou veľkorysosťou voči menšinám a tzv. historickým krivdám nedorástla.
Pri hľadaní rovnováhy medzi uvedomelým vlastenectvom a vulgárnym nacionalizmom Slovensko nie je pre Európu vzorom riešenia. Zatiaľ však nie je ani odstrašujúcim príkladom. To, že vo vláde sú dve strany, ktoré boli súčasťou vládnej garnitúry, keď ním Slovensko v rokoch 1992-1998 bolo, je však nepopierateľným faktom.
text © Miro Kocúr
foto:SITA
euroDOMINO 2/2008
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
