Otvorenie sa ostatným cirkvám

Bola to veľká idea Jána XXIII. odvážne sa chopiť problému ekumenizmu. On sám sa vo svojej predchádzajúcej činnosti ako nuncius vo východných krajinách často stretával s kresťanmi východného obradu. Od neho vyšiel návrh, aby boli na Koncil pozvaní zástupcovia rôznych konfesií ako pozorovatelia. Títo nesledovali porady iba pasívne. Mnohé dokumenty prešli rukami nekatolíckych pozorovateľov, ktorí vyjadrili svoj názor k rôznym bodom. Uskutočnili sa aj početné stretnutia s koncilovými otcami, nepočítajúc oficiálne stretnutie, ktoré pripravil kardinál A. Bea, veľký zástanca ekumenizmu a prvý predseda Sekretariátu pre jednotu kresťanov. Ja sám som sa stretol pri početných rozhovoroch s koncilovými pozorovateľmi a mohol som pritom konštatovať vzájomný súhlas v podstatných otázkach viery, aj keď formulácia bola často dosť rozdielna.

 

Tohto nároku sa nevzdala; on totiž spočíva na jej sebachápania  v kázaní apoštolov a díva sa na každého rímskeho biskupa ako na oprávneného nástupcu apoštola Petra, ktorému podľa Nového zákona v kruhu apoštolov patrilo zvláštne postavenie. Tento nárok však nevylučuje, že aj ostatné konfesie sa oprávnene odvolávajú na dedičstvo apoštolov. To platí najmä pre východné cirkvi. Pri pohľade na spoločné korene, všetkým spoločnú Bibliu a spoločný krst som navrhol, aby sa i týmto spoločenstvám priznalo meno “cirkev”. To sa im až dovtedy – s výnimkou východných cirkví – vždy upieralo. V starom kanonickom práve sa dokonca hovorilo len o heretických alebo schizmatických sektách (can. 1060). Bol som prekvapený, že môj návrh našiel u koncilových otcov veľmi veľký ohlas. Avšak nemožno zamlčať, že konzervatívna menšina sa na toto ekumenické  otvorenie dívala skepticky, dokonca odmietavo, a robila všetko, aby sa uskutočnenie ekumenických snáh prekazilo.

 

Sedel som vtedy vedľa kardinála Beu, v blízkosti Pavla VI., a mohol som mu zablahoželať k tejto historickej udalosti. Bolo to jasné znamenie, že obidve veľké cirkvi sa odhodlali urobiť dôležitý krok k znovuobnoveniu  starej jednoty. Keď zástupca patriarchu  z Konštantinopolu vystúpil na stupne Berniniho oltára v Chráme svätého Petra, aby objal pápeža, zaznel mocný skandovaný potlesk, aký bolo v tejto bazilike sotva kedy počuť. Jeden mladý historik mi v ten deň povedal,  e mu pri tejto udalosti vystúpili do očí slzy, lebo bol dojatý veľkosťou tejto chvíle. Ja sám som sa po Koncile zasadil za pokračovanie dialógu s východnými cirkvami, ktorý sa začal na Koncile, prostredníctvom fundácie “Pro Oriente” so sídlom vo Viedni.

 

V tejto súvislosti Koncil požadoval: “Pri porovnávaní učení nech sa nezabúda, že jestvuje určitý poriadok, čiže hierarchia (odstupňovanie) právd katolíckeho učenia, vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery “ (Unitatis Redintegratio, čl. 11). Poukázanie na “hierarchiu právd”, ktoré tu bolo formulované, sa často interpretovalo nesprávne. Nejde pritom o to, aby sa niektoré pravdy jednoducho zamlčali, prípadne ako viac alebo menej pravdivé odsunuli bokom. Koncilovým otcom záležalo oveľa viac na nasledovnom: Zjavenie, ktoré nám bolo darované, nie je jednoducho masou rovnocenných viet, v ktoré musíme veriť; medzi jednotlivými pravdami jestvuje skôr istý po riadok. Kto si všimne tento rôzny vzťah k jadru Zjavenia, ľahšie pochopí ich skutočný význam a zrozumiteľne ich bude vysvetľovať aj iným. V katechéze a v kázňach je preto potrebné najmä dnes vyzdvihnúť toto stupňovité zoradenie, aby sme aj ohlasovanie, ktoré zaznieva novým spôsobom, mohli spoznať ako aktualizáciu jedinej viery.